strach z rodičov

Silvika - nedokážem na takéto niečo ani reagovat lebo mi to pripadá ako scifi,prepáč...Ale jednu vetu si neodpustím: ZI SI SVOJ ZIVOT A AK JE TO TAK AKO SI PISALA NEVNUCUJ SA !!!

kolko matiek na svete ,by chcelo dceru ako si ty???tvrdim,ze vela a ja by som bola prva,co by som chcela,aby o mna moja dcera tolko stala,ako ty o svojich rodicov.Srdce ma boli,ked toto o tebe citam silvika a nechapem tie mami,otcov,ze robia svojim detom zaciatok ich noveho zivota tazsim,ze ich odmietaju ako tvoji rodicia teba.Neviem si to ani predstavit a ja som z lasky k dcere uz prekusla hoci co.Silvika daj im cas a hlavne sa netrap.Mas zivot pred sebou,krasnu rodinku nepremarni ani jeden den placom,co hned nevyriesis, este nie je nic stratene.Tvoj manzel aj syncek tiez trpi a koli nim sa skus na to pozerat trochu uvolnenejsie.Povedz si,ze hlavne rodicia o vela prichadzaju a nechaj to na nich,kedy sa rozhodnu pozerat na tvoje stastie inak ako doteraz.

Treba si castokrat v zivote urcit priority a rozoznavat, kto je dolezity a kto menej. Mozno mi zasa bude niekto oponovat, ze to tak nie je, ale v zivote to tak naozaj funguje. Pre Teba je teraz najdolezitejsi malicky a tvoj manzel. A oni naopak potrebuju Teba- usmiatu a bezstarostnu.
Daj tvojim rodicom cas.... cas vela veci vyriesi.Zavolaj raz do mesiaca, ako sa maju a koniec. Zle reci pustaj jednym uchom dnu a druhym von- ty mas svojich starosti akurat dost a oni Ti tiez nepomozu ani len dobrym slovom! Tak naco sa angazovat v ich pripade?Opytali sa niekedy. ci nieco nepotrebujes, alebo ci Ti netreba pomoct? A pozor- ono sa vsetko kazdemu raz vrati!
ivet

silvi, skus im teda nevolat. pis im listy. tam im mozes vvyliat srdce, aka si stastna, ako ti syncek rastie, co pekne nove mate a nikto ta nebude prerusovat nadavanim, az z toho budes mat nervy v ...kdesi.
neprerusis tym kontakt, neodvrhnes ich, ani nebudes nevdacna dcera, co na nich zabudla. mozno ti nebudu odpovedat, ale to je vec co musis prekusnut, kym oni sami nepochopia, ze ich napriek vsetkemu lubis a to je pre nich to najvzacnejsie, co im dieta moze dat.
vies, mam dojem, ze tymi navstevami a vyvolavanim (vnucovanim sa) ich iba utvrdzujes v tom, ze citis vinu a oni su v prave.
podla mna, je predvsetkym pre nich strasne tazke vyrovnat sa s tym, ze uz nemaju hlavne slovo a vzdy hladko posluchajuce dieta sa im "vymklo spod kontroly".
ty si hlavne nepokaz manzelstvo hadkami pre tvojich rodicov. lebo ti ostane krasny syncek, samota, slzy a rodicia, co ti budu hovorit: nevraveli sme ti, ze si bola sprosta? mas, co si chcela!

moja dcéra odišla do Anglicka opatrovať deti.Jednu nedeľu mi zavolala,mami v stredu sa vydávam.Nevieš si ani predstaviť aký to bol pre mňa šok.Trvalo mi asi tri mesiace než som bola schopná vziať do ruky telefón a komunikovať s ňou.Nedokázala som si predstaviť,že ju uvidím ráz,dvakrát do roka,že tu nebude keď ja budem chorá a budem potrebovať jej pomoc,že ju nebudem vidieť keď bude tehotná,že sa nebudem môcť pomazliť z vnúčatkami.Nie že by som s ňou telefonovať nechcela ,ale som nemohla lebo som vedela,že by som sa do telefónu len vyplakala a nebola by som schopná aj tak jej niečo povedať.Po čase som sa s tým akosi zmierila,veľmi mi pomohlo keď som bola u nej a videla som,že má pekný byt,dobrú prácu,dobrého muža a pochopila som,že je dospelá,že už to nie je moje malé dievčatko.Prešlo desať rokov,teraz mám v Anglicku tri deti.Doma mám jedného syna ten bol tiež dva roky v Anglicku.A ja viem,že mám dospelé deti ktoré majú svoj život a teším sa keď sú spokojné a trápim sa keď sa im nedarí.Nepíšeš prečo sa na teba rodičia hnevajú,možno práve pre to,že sa boja,že na starosť zostanú sami a nebude ich mať kto opatrovať keď nebudú vládať.Nechaj im čas možno si to raz uvedomia.Držím ti palce aby tvojí rodičia pochopili, že stále si ich dcéra aj keď nie to malé poslušné dievčatko.

silvika este raz,moja sestra sa takto isto spravala ku svojej dcere,ked sa vydala a ked sa narodila vnucka tak to bolo este horsie,neterka sa velmi trapila.Nevedela si uz rady,tak napisala mne.Trvalo mi to dlho, ale sestru som nakoniec presvedcila, ze to co robi,je velmi bolestne aj pre jej dceru aj mna a ako krstna mama toto nemozem dovolit,sestra bola taka ako pise magic,nevedela sa vyrovnat,ze uz nepatri iba jej a nemoze byt uz jej kazdodennou sucastou zivota.Toto preziva asi kazda matka,ked deti opustaju rodny dom.Nie je to lahke ale tento sposob je kruty a nechapem ho.Teraz je vsetko najlepsom poriadku,chcelo to cas.Mas niekoho z rodiny,kto by ti mohol pomoct?

Silvika, ani si nevieš predstaviť, ako závidím so slzami v očiach tvojim rodičom takú dcéru, ako si ty. A zároveň neviem pochopiť ich prístup k tebe. Vidíš, niekde sa stala nevysvetliteľná chyba, na ktorú doplácaš hlavne ty a tvoja rodinka. To ja som v opačnej situácii. Naša dcéra vyrastala v nie bohatej, ale pokojnej rodine, bola obdarovávaná, aj keď viac láskou ako darčekmi, ale stále sa pýtam, kde sa stala chyba. Odišla do iného mesta a jej vzťah k nám je niekedy chladnejší ako ľad, občas sa roztopí, ako tieto dni sneh. To ak je v úzkych a niečo potrebuje.A aj keď mnohí z môjho okolia vravia, že si takú mamu nezaslúži,lebo mám príliš mäkké srdce, je moja a mám ju rada. Viem, že je to tažké, ale rodičov tak ako deti si nevyberáme. Preto maj trpezlivosť a možno práve tvoje malé bábo ako bude rásť, zmení túto situáciu a tvoji rodičia pochopia, čo pre nich znamenáš.

Radšej nič nenapíšem,ako môže niekto byť tak tvrdý voči svojmu dieťaťu?Prečo Ti nadávajú?Čo konkrétne im vad9?Nerozumiem,mali by byť šťastní,že si šťastná,že máš zdravé dieťa.Asi by som skúsila,ak sa Ti dá,nekontaktovať sa s nimi.Ak sa Ti dá a brat chce,kontaktuj sa aspoň s ním,ale ak vaši nechcú......Kto chce kam pomôžme mu tam.Ty máš teraz svoju rodinu a tú si v prvom rade musíš chrániť.Držím ti palce e netráp sa,máš predsa muža a synčeka.

Silvika, tazko sa mi pise, lebo sa mi tvoj prispevok aj tazko cital. A vies preco? Pretoze som riesila podobny problem s mojim otcom, ktory ma za roky trvania mojho manzelstva nedokazal plne akceptovat ako dospelu, nezavislu osobu, ktora je zrazu predovsetkym matkou, po druhe manzelkou a az po tretie dcerou. Ktora si zalozila vlastnu rodinu a je sebestacna. Dlho som sa tym trapila, vratane podobnych telesnym pocitov, ako mas ty. A vtedy som dostala jednu velmi mudru radu od svojej mamy, hoci to muselo byt tazke pre nu vyslovit ju: "Vies, my sme tvoja minulost, netrap sa tym uz tolko, ty teraz zi svoju pritomnost a staraj sa o svoje deti, to je tvoja buducnost. Otec to musi zvladnut sam." Odplakali sme si to obidve, ale zabralo. Iny recept nie je. Pre rodicov opustanie hniezda potomkami nie je lahke obdobie a ak medzi vami bolo naozaj silne puto, ake som zazila aj ja, tak je to o to tazsie. A niekedy ten zmatok, bolest a hlavne strach zo samoty a nepotrebnosti je tak zlozity, ze to dotycny rodic nezvladne a prejavy su potom hrozne. Ty sa vo svojom dobiedzani vlastne udrziavas stale v pozicii dietata pytajuceho si uznanie - za krasnu rodinu, za prikladnu starostlivost, za prekonane tazkosti. Viem, ze dietatom vlastne ostavame cely zivot a stale nam velmi nam zalezi na prijati a mienke nasich najblizsich. No ak su prejavy vasho odputania taketo silne, daj im cas. Vzdial sa od nich - nielen fyzicky, ale hlavne mentalne. Viem, ze ta to bude boliet, ale na tvojom mieste by som sa snazila zachovavat slusnu pravidelnu komunikaciu, ako dievcata vyssie radili, napriklad pisomnu - ta tak nestresuje, ako bezprostredny rozhovor. Drzim palce a ver mi - da sa to zvladnut

Silvika, presne ako ostatne "starsie" mamy aj ja musim povedat, ze taku starostlivu dceru by som si velmi zelala. Ak rodicia nevedia docenit, ze mas o nich zaujem, tak sa neozyvaj. To Ti radim, ako matka 30-rocnej dcery. My sice mame dobre vztahy s dcerou, ale dost si nas drzi od tela a velmi si strazi svoje sukromie. Aj ked by som chcela viac srdecnosti od nej, tak nezanevrela som na nu a chcem len jedno, aby bola stastna.
Neviem co sa stalo, ze sa tak chovaju, ale ked mas voci nim ciste svedomie, tak sa na to vykasli. Cas vsetko vyriesi.
Drzim palce.

lobelka

Lobelka,skutočne si to najlepšie vystihla.

Silvika, aj ja som mala podobný problém s rodičmi, hlavne mama sa odo mňa nemohla odpútať a snažila sa všetkými možnými spôsobmi zničiť moje šťastie, raz nebol dobrý manžel, potom ja, neposlušná dcéra, lebo som s nimi nebola skoro každý deň atď. Tiež som im denne volala. Až raz. keď som už bola so silami skoro na dne, stretla som jednu pani, ktorá mi otvorila oči, že to nie je sa zle správam, ale moji rodičia a mám si zapamätať jednu vetu, že na prvom mieste je teraz pre mňa môj manžel, potom dieťa a tak až rodičia. A prestala som mi aj vyvolávať a stretnutia obmedzila na najnutnejšie. A tie reči od nich púšťam jedným uchom dnu, druhým von, aj keď už skoro ustali. Prajem Ti veľa síl a trpezlivosti, skutočne obmedz kontakt na minimum, aby si bola pre nich vzácnejšia a hlavne, aby si Tvoji rodičia uvedomili, čo všetko Ti spôsobujú. A vôbec sa netráp nad ich rečami, teš sa zo synka a manžela.Určite sa to časom vyrieši, ale musíš to nechať zatiaľ tak.