Psssst, Kami, tíško, takéto nerado čo i lem spomenúť, ja by som pomaly aj pristaviť k domu musela, toľko ich mám
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Psssst, Kami, tíško, takéto nerado čo i lem spomenúť, ja by som pomaly aj pristaviť k domu musela, toľko ich mám
Ta po jednom, najmenšom ....
... sa mi nechce, kým na mňa nevypadnú ...
I tak še da, poznám dôverne.
hned po prvých slovach, ked som este nevedela o com konkretne pises, pi hlavou preletela myslienka, že mam resty u zubara
Tak som dočítala
vzala telefón a zavolala
tak prvý krok mám za sebou, vďaka tebe Kami
Blahozelam, sikovna si
Myslím že tri roky sú tomu čo som od našej Georginy (zdravím ťa Anka ak na toto natrafíš náhodou), počula prvýkrát niečo ako - "kostlivci v skrini".Až po tom ako mi okolo toho porozprávala som si uvedomila ako veľmi mi ťažia a že bez ich vybratia z tej skrine, sa nepohnem ďalej a už vôbec nie s ľahšou dušou...a tak som musela veruže všetko zo skrine vytiahnuť...bolelo to prenáramne...
...od vtedy takú skriňu nemám čo môžem vyriešiť, vyriešim, čo vyriešiť nemôžem, to nie je problém, ak to problém je, len to musí chvíľku povisieť vo vzduchu nech to riadne vyhnije a počká si na správny čas
Veru, tie naše strašidlá, môžu mať rôzne podoby, tie schované hlboko v našej duši sú asi najboľavejšie.
Veru boli aj kostlivci v skrini svojho času a strach z nich šiel tiež ... po narodení dcérky nastal zlom a som začala s tým strachom bojovať a kostlivcov likvidovať, kým sa skriňa nevyčistila. Najhoršie bolo pozrieť sa pravde do očí a prijať zodpovednosť za chybné kroky, splatiť účty a pohnúť sa ďalej. Teraz snáď už môžem s pokojom na duši povedať, že resty neodkladám a ak aj nejaké sú... nie sú tak podstatné, žeby chvíľu nepočkali, kým sa "rozhýbem" a poriešim ich
.
Je fajn, ze sa ti dari riesit dolezite priebezne a ostane neutecie.
Musela som sa naučiť disciplíne ... ja som od prírody bohém, ktorý sa nechá unášať snívaním a tak nebolo pre mňa ľahké udržať pod kontrolou všetky záväzky a povinnosti... našťastie mám v sebe aj poriadkumilovné "ja" tak ho občas pustím z reťaze
nech sa činí
Dobrá si, vo mne je tiež zasnívaný bohém, ale žiadne poriadkumilovné ja neexistuje
Možno to poznáte aj vy. Máte zopár restov, ktoré odkladáte na neurčito, lebo teraz nie je na to čas, lebo to bude možno bolieť, stáť veľa peňazí, bude to nepríjemné ....?
A tak sa nám "strašidlá" kopia v skrini. V podvedomí sa nám hromadí napätie. So strachom čakáme, kedy sa ta skriňa rozletí, alebo z nej poniektorý strašiak riadne napálený vyskočí a my budeme musieť riešiť možno oveľa vážnejší problém.
Tiež mám zopár takýchto "radostí" v zálohe. Jedného bubáka som sa však na moju veľkú radosť práve zbavila. Ta úľava stojí za to. Najlepšie na tom je, že sa zďaleka nekonal katastrofický scenár aký som predpokladala.
Už pred rokom i kus som sa na preventívke u zubára dozvedela, že mi treba vymeniť mostík, lebo mám pod ním kaz. Predbežnú sumu som sa dozvedela
, k tomu predstava ako dlho budem chodiť štrebavá, a bude to bolieť ..., jasné, že som sa na to vykašľala. Na preventívke o rok, k tomu pribudlal od zubára ďalšia nepríjemná verzia, možno bude treba ďalší zub vytiahnúť ...
Ale to som si povedala, už kašlem na to, nejak to prežijem zo dva mesiace bez poniektorých zubov a pre istotu si dohodla termín na január.
Už to skrátim, odsedela som si síce skoro dve celé hodiny na zubárskom kresle s otvorenými ústami, bolelo len kus, aj ma to voľačo stálo, ale nakoniec sa dal použiť starý mostík a ja sa už po štyroch dňoch môžem smelo rehliť od ucha k uchu.
Občas to ozaj funguje tak, že keď sa človek zrovná s najhoršou možnou verziou, tak sa problém dá zvládnúť s menšími stresmi a možno aj prekvapivo jednoduchšie, ako sme očakávali.
Takže hor sa do ďalšich nevybavených záležitosti.
Ďievčatá, ako je to s vami a restami odloženými na obdobie "keď naprší a uschne?" Máte také, či vždy s odvahou hodnou rytiera, riešite všetky záležitosti, hneď ako nastanú?