Strata babatka

renata,
toto je velmi tazka, smutna skusenost a pomoct ti zvladnut to moze cas...

Eva

Toto je ťažké ale uvoľni púta s bábätkom. Mne sa to stalo viackrát a raz som porodila v 6 mesiaci mrtvé dieťa. Musela som pochopiť, že tie bábätka ešte nemohli žiť medzi nami, ešte neboli na to pripravené a ja som to naozaj musela tak prijať, aby som mohla ísť dalej. Verím že sú to anjelíkovia, ktorí má sprevádzajú a vždy budú v mojej blízkosti.
Už kvôli tým živým to prekonaj.

prezila som nieco podobné,tiez som musela porodit mrtve,poskodené babatko v 18 týzdni..ja som v tom case práve nasla nanicmamu a tiez mi pomohlo vypísat sa zo svojho zialu,rozprávat o tom..a potom uz len cas,ten je milosrdný a casom to bolí menej,aj ked nikdy nezabudnes..ale v sebe si to nejako usporiadas..drzím palce a objímam..

mila renata 32,

vzdy je mi luto, ked pocujem alebo citam o tom, co sa stalo tebe a aj mnohym inym zenam. rozmiem ti prave preto, ze sa to stalo aj mne. bola som v 23. tyzdni a maly "Risko" uz bol sucastou nasej krasnej viacclennej rodiny :)
s odstupom casu ti teraz poviem nieco obdobne ako napisala margori. nevieme, co by sa stalo, keby sa narodili a je zbytocne sa umarat a trapit tymito predstavami. co ak bolo dieta svojim NENARODENIM uchranene od niecoho strasnejsieho??? jedine tato myslienka mi prinasa ulavu.

keby som ta lepsie poznala, povedala by som ti to, co by potesilo tvoju dusu. ale nepoznam ta...
rozhodne ale nie su utechou slova typu: "bud rada, ze mas deti, mas sa o koho starat... " vieme, ze aj o dalsie deti by sme sa starali s laskou. a ta laska je vacsia, o co viac deti mame...

niektori ludia sa absolutne vyhybaju uteche, alebo sa snazia nehovorit o dietatku, ktore sme museli porodit na svet mrtve. mozno preto, aby sa nas nedotkli, alebo nejatrili rany... ale vyhybat sa rozpravaniu o nom je, akoby nas nutili zabudnut, ze sme to dieta vobec mali. ved my sme ho milovali... milovali sme kazde kopnutie v brusku, kazdy maly pohyb. mali sme predstavu o tom, ake to bude uzasne, ked sa narodi. a porodili sme ho! tak preco sa teraz tvarit, ze sa nic nestalo? ma byt smutok zo smrti predcasne narodeneho dietata iny, ako smutok z inej tragickej udalosti? odpoved vie len ten, kto si prezil to iste...
mame pravo na smutok, slzy, narek, plac... cokolvek co pomoze. aj vyrozpravat sa alebo vypisat sa zo smutku mozme. len keby to pomohlo.

zozaciatku po porode som len nariekala a pytala sa preco! Preco prave ja a preco prave nase dieta??? urobila som hadam nieco zle, ze som tak potrestana? preco musim takto trpiet??? ved to male za nic nemohlo, tak preco mu nebolo dopriate narodit sa???
moja jedina odpoved je, ze je vela veci medzi nebom a zemou a jedna z nich je vediet sa zmierit s nasim osudom... a verit, ze tie male nenarodene dusicky boli hadam naozaj uchranene od ovela horsich veci, ktore si my vieme predstavit.
podla mna existuje totiz aj ine utrpenie, strach a uzkost ako je strata blizkeho. nechcem byt morbidna. len som sa porozhliadla, prestala umarat vo svojom smutku a zacala vsimat i utrpenie a trapenia inych.

ja osobne mam skusenost aj s onkologickym ochorenim jedneho z mojich troch deti. mozem ti uprimne povedat, ze to, co som videla na detskej onkologii a prezivanie utrpenia hlavne inych rodicov mi pomohlo prave pri strate nasho "cisla 4".
odteraz verim, ze jeho NENARODENIE znamena urcity druh ochrany od inych, horsich veci, ktore si zrejme neviem /a ani nechcem/ predstavit.

zelam ti vela sil, vela lasky a porozumenia od tvojich najblizsich, aby ti pomohli prekonat tvoj smutok a zial.

na www.modrykonik.sk je tema "zomrelo mi dieta" vsetky zeny tam maju podobny osud a urcite ti poradia.