Ahoj, mozno bolesti zo zivota este stale nepreboleli, naozaj je prirodzene ked sa niekomu stane nieco zle, ze potom neveri, nedokaze, preslapuje... Skus len postupne krok po kroku, vpred, niekam, hocikam, ale postupne stale vpred. Ked sa bojis ist do vztahu, tak nechod, mozno ta podvedomie takto varuje, mozno mas este pockat. V prvom rade si zacni budovat svoje vlastne sebavedomie, nie vzdusne zamky, ale uprimne si povedz dobre stranky svojej povahy a na tom buduj. Tazko povedat kde konkretne zacat, ked ta nepoznam, ale mozno aspon - NEBOJIM SA, to je zaklad, po tom co si prezila, sa uz ozaj nemas coho bat. Prajem vela energie. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahojte.
Prvýkrát som sa k "naničmame" dostala pred dvomi rokmi, keď som hľadala všetko možné i nemožné o dyslexii a dysortografii. Teraz som tu opäť, aj keď z iného dôvodu. Tým dôvodom je strach.
Nie je to strach z pavúkov, uzavretých priestorov a podobne :), ale začnem z iného konca.
Som mamou dvoch detí, ktoré už dlho vychovávam a živím sama. Mám 35 rokov a občas mám pocit, že som si už odžila pár životov. Prežila som smrť vlastného dieťaťa, boj o život ďalšieho dieťaťa aj o vlastný život, v manželstve alkoholizmus, fyzické i psychické týranie, mužov pokus o samovraždu .. po mojom odchode zo spoločnej domácnosti, teraz rozvod.
V podstate by som mohla napísať, že som konečne svojim spôsobom šťastná, vyrovnaná s minulosťou a mám krásne zdravé deti, pre ktoré žijem. A ja šťastná som. Teším sa z maličkostí, z kávy, ktorá mi tu teraz vonia, z tepla v dome, keď vonku fučí, z toho, že v detskej sa pri hre smejú moje deti. :)
Ale aj tak som plná strachu a beznádeje. Strachu dívať sa dopredu a spraviť niečo pre seba, pre svoje deti. Už veľmi dlho iba tak prešľapujem na mieste a neodvážim sa začať odznova, aj keď mi život ponúka nové šance, ja ich nevidím, nechcem vidieť, odmietam.
Čo sa týka rodiny, mám pocit, že som tou čiernou ovcou. Zle som sa vydala, na rozdiel od ostatných súrodencov nemám vysokoškolské vzdelanie, aj keď som paradoxne v detstve vždy bola tou najsamostatnejšou a najšikovnejšou :), mám kopec starostí. Nedokázala som nič, za čo by mohla byť rodina na mňa hrdá. Toľkokrát som si povedala, že sa zdokonalím aspoň v jazyku, presťahujem sa s deťmi niekam, kde je viac pracovných príležitostí a viem, že ako ekonómka s praxou a skúsenosťami, ktorá svoju prácu ovláda, by som nemala problém. A namiesto toho som doma, v maličkom mestečku, v práci, ktorá ma síce baví, ale je bez akejkoľvek perspektívy napredovať. Chcem to zmeniť a nedokážem to. BOJÍM SA. Ani sama neviem čoho. Možno zmeny, možno, že to nebude také, ako si predstavujem, že to nedokážem, že zlyhám. Že opäť, keď sa budem cítiť fajn príde nový problém, nové trápenie, ktoré už neunesiem.
Čo sa týka priateľstva, vzťahu ... BOJÍM SA pustiť niekoho bližšie do svojho srdca, bojím sa sklamania, že sklamem ja, že ublížim. Aj keď som prežila som aj krásne obdobia, čím mi bol niekto bližší, tým väčší bol môj strach a obavy, že to opäť nevyjde, že ja ... taká obyčajná, predsa nemôžem byť pre niekoho výnimočná a podľa toho som aj konala. Úplne nesprávne, čím som sa mu úplne odcudzila. A dnes ? Odmietam vidieť akékoľvek signály, už v zárodku nového priateľstva s mužom to skočím, pretože sa BOJÍM. Bojím sa, že práve vtedy, keď budem opäť šťastná, príde koniec.
A viem, že do budúcnosti sa dívať nemám, pretože je neistá, žiť prítomnosťou, mám sa riadiť hlasom svojho srdca, ísť za tým, po čom túžim. A ja to naozaj chcem. Chcem opäť začať, túžim po tom z celej duše a neviem to.
Rozprávať sa o tom s psychológom, s psychiatrom ? Už som tak spravila a každý ma ubezpečil, že takéto obdobie je teraz úplne prirodzené, nemám si robiť výčitky a že to všetko veľmi dobre zvládam...
Okolie ma obdivuje aká som silná, ako bravúrne som všetko, čo som prežila, zvládla ... ako by toto mnoho ďalších zlomilo. Ako pekne s deťmi žijeme, ako sa nám darí a opäť .. aká som ja silná žena.
Navonok pôsobím veľmi pokojne, vyrovnane, veselo, tak príkladne :). Iba pár ľudí pozná moje vnútro. A ja cítim, že som neskutočne slabá, slaboch, ktorý nedokáže spraviť jediný normálny krok dopredu a konečne sa nepokúsi o naplnenie aspoň jedného zo svojich snov ... A už strácam silu, nádej i vieru, že raz to dokážem.
Prežili ste čosi podobné ? Dokázali ste poraziť tú beznádej .. nevieru ? Ako sa Vám to podarilo ?
Ďakujem.:)