Ton hlasu...

sonia,
hm...dobra tema.
Aj ja som za slusne, dostojne jednanie s ludmi. Vnimam vsak rozdiel medzi kricanim a kricanim. Vies, ja som dooost hlucny clovek. Mam vyrazny, hlasny hlas, som temperamentna a hocikde som, casto ma byva plna miestnost . Je to moja prirodzenost, nie prejav nejakej arogancie. Ked pracovne nieco vybavujem, niekedy sa mi stane, ze sa do veci vlozim, rozohnim a zvysim decibely. Ale zasa - nie preto, aby som si "posilnila" autoritu, ale preto, lebo som temperamentna. Spravam sa ale k ludom slusne, neurazam, nenadavam, to nie. Aj ked sa s niekym pohadam, hoci kricim, neurazam.
Na druhej strane, mala som kedysi daaavno kolegu, ktory uuuplne tichym, pokojnym hlasom vulgarne dourazal starsie kolegyne, len mu tak pritom metali blesky z oci.
Eva

Som na tom podobne: Mňa nie je možné nepočuť.A to nehovorím už o výbuchoch smiechu a nasadení hlasu pri speve. Skrátka povíchrica. Ešteže mi lekár vysvetlil, že moje decibely vyvíjajú pľúca, t.j. kapacita mojich pľúc.
A pritom vôbec nejde o hnev a konflikty - iba o decibely. Aj keď si to naozaj môže niekto takto vysvetľovať.

No ton hlasu sa da nacvičiť a tak ja beriem radšej takého človeka, ktorý je sám sebou.
Nemám rada ľudí čo veľmi ticho hovoria a ja musím zbystriť celú svoju pozornosť a zdá sa mi že im to vyhovuje, lebo vtedy sú silní zo svojho pohľadu.
Takže nemám problém s hlasnejším hovorom. Nemám rada vulgsrizmy.

asi si nikto nemôže sťažovať, že by ma nepočul , skôr keď stíšim hlas-som nebezpečnáááá.....ale občas sa stretnem so zákazníkmi, ktorí akoby si prišli zdvihnúť sebavedomie a to ja nemusím..ale mám takú fintičku-tvárim sa priblblo a usmievam sa od ucha k uchu a hneď je pokoj..

Soni, ahoj, rada sa ti tu zapojím.

Akurát minulú nedeľu sme tu mali elektrikára (práca v nedeľu, baby, pozor/ a vysvetľoval môjmu manželovi, nech si váži, že má takú krásnu manželku s takým príjemným hlasom. Som sa mu snažila vysvetliť, že to ma ešte nepočul ziapať. Za a/ po deťoch, za b/ po manželovi, hej aj také občas nastalo. Nedal sa presvedčiť. A moju nádheru komentovať nejdem.

Nie vážne teraz.

Margori má dobrý postreh. Poznám ľudí, ktorí zámerne hovoria potichu, pretože, keď je človek v pomykove, že nerozumie, tak im to vyhovuje. Je to taký druh povýšenia, alebo manipulácie, neviem to inak porovnať. Je dobré, keď má človek dobrý sluch a dokáže adekvátne reagovať. Ktokoľvek, zo slabším sluchom z toho vyjde ako idiot, aj sa tak cíti a oni si na tom dobre pocvičia svoje ego. Je to zúfalé, je to hnusné, ale je to tak.
Mám kamarátku, ktorá hovorí potichu, lebo je skrátka lenivá zvýšiť hlas. Absolútne ma nebaví ten rozhovor, furt šifrovať, čo hovorí. Pre mňa je to skrátka strata času.
Ale je pravda, že som citlivá na agresívny hlas. Skutočne mi vyhovujú hlasní ľudia, nie každý má dobrú artikuláciu, ale mne to skôr vyjadruje spontánnosť, temperament, náladu, energiu.
Ale agresívny hlas mi prekáže. To vycítiš, keď je v tom agresia, podráždenie, nepríjemnosť, obťažovanie, vyslovene povýšenie, dokazovanie. MM mi vravel, nech sa stále netrápim, lebo sa utrápim, že je taká doba, že treba byť zbrklý. Ja skôr opúšťam priestory, niežeby som nestála o nejakú konfrontáciu, ale jednoducho mi ten čas nestojí za to sa s niekým naťahovať, lebo preto. A niekedy ani nechápeš, čo ty s tým jeho postojom máš spoločné.
Mám skôr skúsenosť, že na mňa chlapi vyskakujú, preto sa ma manžel snaží obrniť. Pripadá mi to od tých mužov zúfalé... Taký je môj postoj. Alebo si ich viac všímam, ženské nejak hlboko neriešim. Od mužov skôr človek očakáva nejakú ohľaduplnosť, predsa len, žena...matka...menšia teleso...vzdelaná osoba...

Na mňa pôsobí krik ako zdvihnutie hrádze pre moje slzné kanáliky Mám to od detstva, a hoci s tým bojujem, neviem to stále ovplyvniť. Takže prirodzene sa vyhýbam situáciám, kedy sa kričí - myslím tým v hneve.
Osobne však rovnako negatívne ako Ty krik vnímam aj arogantnú komunikáciu, alebo ironickú s úmyslom zhodiť toho druhého. Tá sa veľmi často deje práve s pokojným hlasom. A nič v zlom, ale toto som si častejšie všímala aj u Teba, preto ma celkom prekvapila téma, ktorú si dnes zvolila na diskusiu.

Ja kričím po MM,po deťoch.Tvrdia že mna sa nedá nepočuť. Nemám však rada krik,hádky a vulgarizmy.Ak niekto cudzí na mna zvýši hlas je mi do plaču.Lenže to isté v poslednpm čase revem aj ked MM na mna zvýši hlas.On to potom odčinuje a ja dostanem kvietok. Hluk a pišťanie okolo seba nemusím.Drzých sebavedomých ludí občas obdivujem.Oni si na rozdiel odomna dokážu vydupať mnohé veci.Ja som schopná aj z úradu vybehnúť s plačom ak natrafím na arogantného pracovníka.Na takéto situácie mám MM.Možno nám to aj preto funguje.Kde treba klud idem ja,kde treba trebárs zvýšiť hlas tam pošlem moju polovičku.

no, ja som za cirkularku, ja ked sa zapalim za vec, tak mna musi byt pocut az v Parizi ja ked rozpravam po tichu, tak je uz velmi zle, to aj deti sa beru prec z cesty
casto sa mi stava, ze diskutujeme so zakaznikmi a hovoria mi: nerozculuj sa!!! lenze ja do diskusie vkladam emocie a tie sa odzrkadluju aj na mojom hlase....no a oni maju pocit, ze som na infarkt trenujem klud anglicana, ale akosi sa nedari zatial

Šťastný človek nikdy nehovorí potichu, jednoducho šťastia ide slovným vyjadrením cez intenzitu.
No nikto nie je permanentne v takom rozpoložení.
Vyrovnaný človek hovorí tak, aby mu ľudia rozumeli, určite nie potichu, nepotrebuje na seba priťahovať pozornosť, snaží sa dobre vyjadrovať.
Naozaj tichý hovor hovorí o niečom v pozadí, niečo čo sa kuje za mojim chrbtom, alebo jednoducho niekto kto chce pritiahnuť na seba pozornosť.
Dokonca ťa takýto hovor môže vyburcovať k zlosti, lebo si nepokojný a rozbolí ťa hlava, lebo musiš natrčať nielen uši ale celé telo, aby si zachytil čo ten človek hovorí. Ja potom jednoducho vypnem a občas iba prikyvnem, už sa mi nechce do nekonečná sa pýtať znovu čo to povedal, nechcem lúštiť takéto záhady.
Tak ako nikto nie je stále v stave šťastia tak isto nie je ani v stave hnevu a tak si myslím že to nie je nič zlé. Skôr mi vadia ľudia, ktorí s pokojom angličana hovoria také veci že máš chuť začať kričať a povedať mu svoje.
Mne naozaj vadí hlas, v ktorom niečo zacítim ako podton a ten bolí - väčšinou vysoko postavený hlas v obyčajnom hovore, ale da sa tam nájsť ta arogancia, zloba, podraz, výsmech, tyrania - to všetko je aj obsiahnuté v hlase, prečo iba aj? - lebo oveľa horší sú jednici, ktorí majú hlások anjela a oni sú najhoršími démonmi.
Väčšina sériovych vrahov a pod.
Myslím že ani ty si to veľmi dobre nevysvetlila, lebo neverím že ti ublížuje klasický zvýšený hlas niekoho ak sa niečo nedarí - to je psychohygiena a človek potrebuje svoje emócie nejako vyjadriť.
Ak by niekto sa stále choval ku mne tak, začnem zvážovať prečo, čím ho iritujem? možno to že sa robím tajomnou a hovorím veľmi ticho. To naozaj môže veľmi provokovať k výbuchom hnevu.
Človek ako taký dostal hlas a tak ho má aj používať a tónmi vyjadruje emócie.

velmi pekne prispevky . tiez nemam rada pretvarku a hlas nie je moj pracovny nastroj ani umenie, kde sa realizujem. skor obranna alebo utocna zbran . my sme doma hlucni a spontanni. jedna znama pouzivala hlas ako svoju prednost. ona sa tak krasne pocuvala , nadherny hlas, pomalsie tempo, pokojne, tiez skor tichsie a do rozpravania sa vkladala cela. vsetci boli ticho ked otvorila usta. a aj velmi pekne dievca. chalani nikdy ani netusili, o com ona rozprava, cista hypnoza. nastastie , lebo vseobecny prehlad a vlastny nazor: nula bodov , ale aj mna velmi bavilo pocuvat ju . ale to sme asi od temy, su ludia, ktori odprezentuju a ohuria vas vlastnou pracou a su taki, ktori vas ohuria prezentaciou samotnou. pokial je to jednorazovka, je to v pohode, ale ak mate spolu na niecom pracovat ...

Ja ti rozumiem. Mne vadí hluk všeobecne, ticho vyhľadávam, pokojnú a tichú komunikáciu tiež (nie šepkanie) Keď na mňa niekto zvýši hlas, to nemusím, ale viem to stráviť, dokonca pre to mám pochopenie a už ma to ani neruší, ako kedysi, keď mi okamžite vyletel adrenalín a najradšej by som dotyčného kopla do členku Teraz sa nejak od toho viem odosobniť. Od nadriadeného by som ale asi krik nebrala, do práce do podľa mňa nepatrí. Nepamätám si, že by sa mi také stalo, ale asi by som to riešila. Nemá po tebe čo kričať. Ak je nadriadený, mal by zvládať komunikáciu bez toho.

sonia, napíšem ti názor z druhej strany. Zo strany nadriadeného. Práca s ľuďmi je veľmi ťažká. Je ťažká s deťmi, s dospievajúcimi, ale podľa mňa, najťažšia je s dospelými. Môžem zodpovedne napísať, že to je taký! tréning sebaovládania... Neviem, nepamätám sa, že by som niekedy kričala, ale viem, čo sa deje vo mne vo vnútri. Vieš, každý podriadený vidí chyby na svojom nadriadenom. Otázkou je sebareflexia, či je podriadený ochotný, racionálne uvážiť, do akej miery mal v danej situácii svoj podieľ viny. A samozrejme aj opačne. To mi je jasné.
Vždy si spomeniem na jeden výrok. Skôr, ako začneš niekoho súdiť, prejdi aspoň míľu v jeho topánkach. Toto mám na mysli vždy, pri každom probléme.

sonia napísala si dobrú tému je veľmi dôležitá, aj ked nie všetkým sa páči to alebo ono.
Ja som radšej za trochu kriku a vyčistený vzduch, dusno je pre mňa zabijajúce.
Hovorí sa že ak človek stále kričí, vlastne volá o pomoc, možno s tým jedincom nevie hovoriť, možno má veľké problémy a nevie ako ´dalej. Nech rozmýšľam ako chcel, ale naozaj toto je najbližšie k pravde. Ak sme nespokojní, väčšinou reagujeme neprimerane aj krikom.
No a ešte, možno si ten človek myslí že mu ten človek môže pomôcť.
Čo tak sa opýtať, stalo sa niečo alebo niečo v tom zmysle.
Tiež si treba uvedomiť že aj malé dieťa ak cíti nepohodu tak to dava najavo krikom a to nám ostáva po celý život a tak možno niekedy je lepšie ísť v pstretí takému človeku, alebo mu nejak naznačiť, že ak potrebuje môže sa zveriť.
Bolo by fajn, keby sme v živote zvýšili ton v hlase iba ojedinele a skôr v tých radostnejších okamihoch, ale nie vždy je všetko také jednoduché, aspoň zatiaľ nie.

Ahoj, Sonia má pravdu, zažila som to na vlastnej koži, snažím sa byť milá, prívetíva k ľudom, a na vine nie si ty a tón tvojho hlasu.
Mám pododbnú skúsenosť z mojim kolegom, pre nič za nič na mňa zvýši hlas, možno si to vsugerujem ja, možno sa mýlim, ale iba preto že potrebujem pomôcť s niečím....však to je na hlavu..on má zrejme očividne zo sebou problém.Nepomáha nič keď som k nemu milá on je pravý opak, a zasa je to z opačnej strany, asi sme si nesadli či čo..Možno preto, že sme niečo spolu mali v minulosti...
Ale už keď raz sme kolegovia, tak nech sa podľa toho aj správa.či?ja už si s ním neviem rady..
Ako by ste sa nad týmto zamysleli?