fúúú tak tu sa správne vraví:"Bábo raď"...pretože vždy sa bude niekto cítiť ukrivdený a iných bude vidieť ako zvýhodňovaných - podobne to bolo u nás na prevádzke predajne, kde som robila vedúcu.
Jediné, čo som sa naučila bolo, vypočuť si obe strany a podľa toho zhodnotiť situáciu a riešiť ju za prítomnosti všetkých, ktorých sa týkala, samozrejme aj s odôvodnením, prečo som si takéto riešenie vybrala. A pokiaľ sa niekto viezol, kým iní makali, tak to bolo bez pardonu, každý poznal svoje povinnosti, ktoré vyplývali zo zmluvy a výhovorky "nestíham", "zabudla som" alebo "mne to nejde" ma po čase dostávali do zúrivosti, pretože som si odsledovala, koľko sa dá stihnúť, keď sa neklebetí alebo nenaťahuje zbytočne iná robota - to je asi najťažšie, trvať na svojich nárokoch /veď niekto to urobiť musí, lenže kto?/
Chce to veľkú dávku trpezlivosti, diplomacie a aj tak ja osobne som mávala pocit, že som možno nebola spravodlivá. Nuž, aj to je bremeno "funkcie". 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hovorí sa: bolo koze dobre, išla sa na ľad šmýkať. Často sa sama seba pýtam, či som aj ja ako tá koza. Či mi bolo tak dobre vo svojej práci, že som prijala vedúcu funkciu... Nerobí mi problém niečo vybavovať, ani papiere nie sú môj najväčší nepriateľ, už som sa aj trošku naučila brať s rezervou "babovřesky", len vždy je pre mňa ťažké riešiť problémy vo vnútri kolektívu. Takmer po každej porade som vyvedená z miery, hlavou mi lietajú myšlienky, otázky...bola som spravodlivá, či som niekomu ublížila? Ako nájsť tú správnu hranicu, kedy sú požiadavky opodstatnené a kedy už ide o pohodlnosť, alebo ako ja vravím, pozostatky "socializmu". Ak viete, poraďte