Známi-neznámi.

Poznám to a veľmi často a netrápim sa tým, je mi dobre s tým človekom a kecame a naše cesty sa znovu rozídu a ja mám v sebe taký super pocit. Naše duše si odovzdali nejaké posolstvo a to je dôležité, ale stretla som človeka z ktorého išiel na mňa hrozný strach a ja som nevedela čo robiť, nakoniec som sa mu prihovorila a on zabručal a ja som vedela že ho poznám, len som nevedela odkiaľ.

tiež sa mi to stáva ale neriešim to, za celý svoj tživot som už stretla toľko ľudí, že si nemôžem pamätať koho odkiaľ poznám a hlavne ked som niekoho stratávala na chodníku, niekoho v obchode, keď sme sa s niekým pravidelne stretávali, tak sme sa už zdravili, sem-tam prehodili slovo dve, neskôr sa niekto odsťahoval alebo zmenil trasu, už sme sa nevideli a keď sa ptoom stretneme o pár rokov tak vieme že sa odniekiaľ poznáme ale nevieme odkiaľ,

Fascinuje ma ako sa ľudia menia fyzicky. A napriek tomu ich poznávam. Dievčence, čo so mnou chodili do škôlky poznávam zdiaľky, zblízka vidím také črty, že kedy sme sa stretli zrazu zoči - voči, nevedela by som o koho sa jedná. Veľa mi napovie hlas. O zmenu nejde ani tak farbe či hustote vlasov u chlapov, či kilami + či -. Skôr sa jedná až o stavbu lebky, potlačenie niektorých čŕt.
Stalo sa mi, že som stretla spolužiaka z čias základnej školy, ktorého by som ani náááááhodou nespoznala. Fakt by som povedala, že je to cudzí človek. A nebol.

Ale k téme. Sú ľudia, ktorí ma priťahujú ako kvet včelu. Proste viem, že s týmto človekom mám prejsť kúsok cesty, je mi nesmierne sympatický a potrebujem si s ním niečo povedať. Čo ešte neviem, ono to časom vždy príde. Jedného takého neuzavretého človeka mám aj teraz v živote. Videli sme sa len raz, ale viem, že ešte príde čas, kedy si máme čo povedať. Teším sa na dni, kedy to bude.

mamamata pekne si to, aj ja ešte mám nateraz niečo také rozrobené.
No pred pár dňami mi jeden pán - odborník na pc a všetko také - prosím vysvetlite mi to, lebo ja tomu nerozumiem a neviem s tým existovať.
Boli v Nemecku a on odrazu žene povedal, pôjdeme touto uličkou a tam bude pekáreň a už blízko bude miesto kde bol koncentráčny tábor. Niečo ho tak hnalo, že skoro utekal.
Pekáreň tam už nebolá, ale starý vývesný štít ano.
podľa jeho slov dostal strašnú triašku a najradšej by sa tohto zážitku zriekol, lebo on takým veciam neverí.
Moje vysvetlenie nakoniec pochopil a predsa povedal - lenže ja musím zmeniť nateraz celé svoje myslenie.
Opýtala som sa ho a prečo ste mi vstúpil do cesty?
Jeho odpoved - ved to, ako keby som Vás poznal celý život a preto viem že ma neoklamete
Takže náhody, nenáhody - toto sú krásne stretnutia a nedá sa nakoniec povedať že s cudzími ľudmi

pri prvom stretnuti so svojim manzelom sme akoby nadviazali na nejaky rozhovor... sme z jedneho mesta, zoznamili sme sa, ked som byvala v inom meste, no zacali sme sa rozpravat, akoby sme sa tyzden nevideli... obaja sme mali pocit, ze sa roky pozname...
s tym zazitkom o ulicke - tiez sa mi to stava, ze som v cudzom meste a zrazu viem, kadial mam ist, alebo sa prihovorim cloveku, o ktorom som presvedcena, ze ho poznam a mierne ho zaskocim, alebo zhodnotime, ze nevieme odkial sa pozname - ale vieme, ze sme sa nestretli...