Čokoláda - ó môj bože!

Čokoláda - Ó môj bože!
Som závislá. To je isté. Proste bez čokolády si neviem predstaviť deň. Čo som ochotná urobiť kvôli tomu kusu tmavého materiálu. Vlastné dieťa okrádam, a vyťahujem mu z mikulášskeho balíčku čokoládové tyčinky, čokoládky, dokonca som mu uchmatla aj kinder vajce. To už bolo fakt ale zúfalé. Hanbím sa... ale zase mám sa rada Samozrejme že sa viem dobre presviedčať a aj moje okolie o tom, ako malý čokoládu nemôže, lebo by sa zase vyhádzal a potom by sa škrabal. Čo z časti pravda je, ale on sa škrabe z toľkých iných vecí, že ten kus čokolády ktorý by zjedol by tomu ani veľmi nepomohol, ani neublížil.

Všetci to síce dobre vedia, ale aj napriek tomu sa stále tvária, že naše dieťa neje nič iné okrem čokolády. A že bez nej by asi nemalo to správne detstvo. A tak kupujú a mamička likviduje. Pekne poporiadku, pekne po jednej. Nie ja si nezoberiem malý kúsok, ja to žeriem (s prepáčením, ale aj bez prepáčenia) ako chlieb. Proste mám chuť sa toho nadžgať koľko vládzem, aby som sa konečne prejedla a mala s tým pokušením svätý pokoj. Aspoň tak to u mňa vždy fungovalo, čoho som sa prejedla, to som už potom tak nechcela a nebola som schopná a nútená hoci aj o 17,55 hod. 5 min. pred záverečnou utekať do obchodu kúpiť pokušenie. Ale čokoláda má inú moc. Nejako mi počarovala alebo čo ja neviem.

Chcela som to s ňou vyriešiť nadobro tak som si s ňou dohodla súboj. Že kto z koho. Takže hovorím si, najem sa koľko budem vládať a potom uvidíš ty čokoláda, že ťa nebudem chcieť ani vidieť. Otvorila som si môj najobľúbenejší dezert – morské potvory z Lidl. Nemá chybu, odporúčam. Sadla som si na gauč, pekne som si urobila pohodlie a začala som môj vlastný aj nevlastný boj. Chcela som silou mocou vyhrať. Zožrala, doslovne zožrala som ho celý. Možno tomu neveríte ale je to možné. Je to také sladké, že máte z toho sladké až za ušami. Naozaj všade, ale ja som to dokázala. Som predsa bojovníčka a hrdinka Po tomto súboji, som bola rozhodnutá že som vyhrala a že čokoládu nechcem vidieť možno aj pol roka. No neviem, či to poznajú aj iné ženy, ale keď si niečo mozog vymyslí, nie je možné mu protirečiť a aj keď sa ho snažíte oklamať, aj tak dosiahne vždy svoje.

Jednoducho povedané, na druhý deň netuším prečo, začo, načo a hlavne zase? som dostala chuť na čokoládu. Keby na mäso, tlačenku, klobásu, alebo čo ja viem zavárané uhorky. Ale na čokoládu. Hovorím si to nie je možné. Určite si to zle ten mozog vyhodnotil. Mal sa predsa prejesť a ani o tom neuvažovať. Prd. Stále v podvedomí myslel na tú kinder čokoládku čo je odložená pre moje dieťa v kuchyni v kredenci. Dobre dám si musli, veď to prejde. Začnem čítať fakt dobrú knihu. Neviem sa odlepiť od deja, ale aj tak sa odlepím išli obedovať, čo ma mohlo viacej nakopnúť ako toto. Hneď som bežala a dávam si banán. Je to husté, veľké, zaplní to žalúdok. A presviedčam samu seba ako som urobila dobre a ako racionálne sa stravujem. Bože som úžasná! Sadnem ku knihe a pokračujem. Môžem ja zato, že majú zase večeru? Bože prečo ma tak tresceš, tí spisovatelia nemôžu podrobnejšie rozoberať čo ja viem, napr. rannú očistu, alebo cestu do práce? ale nie, oni musia stále písať o delikatesach, ktoré hlavní hrdinovia pojedajú a to ešte pekne pikantne nech sa Vám nie len sliny z úst valia ale aj žalúdok smútočne sťahuje a dáva tým najavo ako macošsky sa k nemu chováte. Už som to nevydržala a vravím si. Načo sa trápiť, veď jedna čokoláda nikomu neublíži. No a čo že som včera zožrala celý dezert, nevadí. Asi mám zlé dni. Určite som v strese. Rýchlo lovím v pamäti ktorý stres som mala práve na mysli. Nejakú oslobodzujúcu myšlienku, niečo čo ma zachráni a ospravedlní moje počínanie. Jasné, hneď som niečo našla. Veď stres je v podstate stále a všade, všakže, hlavne že si to tak poviem a potom aj umývanie zubov každý deň je v podstate stresom. Prečo zase nie?

A tak si žujem pekne pomaly, vychutnávam jeden pásik kinderky. Obal pekne zahodím a s chuťou dožujem. Ale čo sa stalo? Nie je mi dosť. Akože nejako som to rýchlo pochrámala. Dobre dám si ešte jeden. Zase si to vychutnávam, olizujem jazykom pekne, cmúľam, no skĺzlo mi to do brucha a v ústach zase nič. Nejak mi to nedochádza do toho môjho mozočku. Asi musím počkať 20 min. ale kto by čakal, veď čas je predsa drahý. A tak odbalím ďalší pásik, už v poradí 3. bože to je lahoda, fakt skvelá vec. Odporúčam. Nič lepšie som asi nejedla. To bol génius čo toto vymyslel. Pre tie deti. Áno, mal by dostať Nobelovu cenu. Možno aj dostal, čo ja viem. No a keď je za mnou už aj 3 pásik, hovorím si načo odkladať ten posledný 4. zbytočne a tak požujem a dohryziem aj ten posledný. Mám zrazu pocit že už som zasýtila môjho diablika v bruchu, ale možno aj v hlave neviem to posúdiť a taká aj spokojná, uspokojená ale trochu aj s výčitkami na duši, bože budeš mať 150 kg, zahadzujem obal.

Ďalší problém. Ja ho nezahodím, ja ho schovám medzi haldu papiera. Ja viem, nie je to asi normálne. Ale takto isto som schovala aj ten obal zo včerajšieho dezertu. Akože pred mojím drahým. Akože koho chcem oklamať? Je to dosť smiešne. Nákupy robí on a keď niekedy ide na istotu, zobrať si to načo dostal chuť a keď to tam nenájde, je mu jasné, že Mikuláš už bol pred pár mesiacmi, na nejaké výnimočné návštevy sme teraz nechodili, kde by mali hrúzu malých hladných detí, susedovcom asi tiež nerozdávame len tak pre nič za nič, a keďže naše úžasné skromné dieťa aj keď dostane tú možnosť zjesť napr. celú čokoládu, nikdy ju nezje celú. Proste ju nahryznutú, napoly neskonzumovanú nájdeme na stole, alebo v nejakej miske. Teší sa že má tú možnosť a to mu stačí. Nepotrebuje si to aj dokazovať, ako ja! Takže je to jasné, kde tá čokoláda skončila. Ale je to smiešne.

Obal leží na dne papierov na vyhodenie a nikto ho nevidí. Ale niekto predsa. Je to moje svedomie. Moje prísne, dobré a racionálne ja. Áno to ma karhá, to ma stále provokuje a to ma stále ničí. Hovorí mi neustále si pažravá, nemáš vôľu, nevieš si povedať. Budeš tučná a nezmestíš sa do nohavíc. A druhé ja povie. No a čo, kúpim si nové. Racionálne vraví, chceš sa vidieť v plavkách v lete? Ešte stále nevymysleli chodiacu šatňu ktorá by skrývala všetko čo nechceme aby bolo videné. Niečo ako šatky okolo pása, haha. To mi príde ako reklama na veľké brucho alebo zadok. Ešte tým viac upútame pozornosť. Moje zlé ja zase povie, ale veď už si mama, si v inej lige. Čo to riešiš. A takto to ide dookola. Takže tá čokoláda predsa vyhrala. A to ma trápi. Nerada prehrávam.....