Len tak

Sedím v práci, zatiaľ ešte "nepadla", kolegyňa už odišla, tak premýšľam, veď mám aj o čom. Vody sa ukľudnili, teda popracovala na tom, aby sa ukľudnili, boje ustali, nastal pokoj a mier, nejak ľahšie sa jej dýcha, tá škaredá vráska na strede čela záhadne zmizla a na tvári sa objavuje najskôr len náznak úsmevu , po čase celý úsmev, len taký jemný, potom širší, širší, až je najširší akého je schopná a keby nemala uši usmieva sa okolo celej hlavy. Už žiadne starosti, nevyriešené problémy, len ona a jej myšlienky, ktoré triedi, vyhodnocuje, ... a čaká ... čaká ... je proste čakanka, chce si ju vziať, povedal, tak čaká kedy príde ten okamih, pokľaknutie, krabička s prsteňom, slzy šťastia v očiach. Človek by nemal očakávať, len niekedy sa tomu nedá odolať a tak čaká ... raz príde ten deň, keď príde otázka, ktorú chce počuť, na ktorú chce odpovedať nahlas, so šťastným úsmevom na tvári, áno áno áno.Predstavy , že v ten deň bude krásna a vytuší, kedy to príde, aby sa pripravila, aby bola najkrajšia pre toho, kto je je srdcu najbližšie. Prichádza deň D, len ona to netuší ... Ako každý deň dobehne z práce, cestou sa ešte zastaví v obchode, a začína kolobeh povinností, prádlo do práčky, to čo je na sušiaku pozbierať, nachystať dosku, žehličku a pustiť sa do práce, medzi tým upratať kúpeľňu ... pri žehlení sa tak krásne sníva ... zrazu príde on, privíta ju, podá kvietok, zadíva sa na ňu, rozbúši sa jej srdce, podlomia kolená, oči otvorené, nevie čo povedať, ... je na kolenách, v ruke krabička, slza šťastia na krajíčku, úsmev na perách spolu s otázkou, na ktorú čakala, ktorej sa dočkala ... a prvé jej hlavou prebleskne, neupravená, strapatá, upachtená, so žehličkou v ruke , absolútne nepripravená ... nesmierne šťastná, plná lásky, nehy, dojatia, neschopná slov, len prikývne, na prste sa zablysne prstienok a sú spolu šťastní, prekonávajú problémy, prežívajú chvile šťastia, radosti, niekedy aj smútku, podstatné je , že sú spolu a že láska , ktorá ich spája je silná a prekoná všetko ...