moj vodicak

Jedného pekného dňa, keď som mestskou hromadnou dopravou s tromi deckami na krku obehala všetko, čo bolo treba, unavene som sa zvalila doma na gauč a napadla ma spásonosná myšlienka. Prečo by si len môj starý mal vyvážať svoj vzácny zadok v aute? A ja sa mám terigať aj s našimi ratolesťami pešo a autobusmi? Žgrloš jeden hnusný, zarába ako malý boh, tak nech cvakne vodičák, to akurát do Vianoc stihnem spraviť, a pod stromček nech mi kúpi auto!
Večer som nadhodila túto tému. Bránil sa ako lev, vypočítal mi, koľko to bude stáť, ale napokon som dosiahla svoje. V pondelok idem do autoškoly.
V deň „D“ som sa cítila ako stará mama na zjazde vnúčat. V autoškole samí mlaďasi, ani som nerozumela reči ich kmeňa. Človek na materskej fakt úplne osprostie. Ale nič to, veď som sa sem neprišla baviť, ale učiť jazdiť.
Po pár hodinách som už nadávala. Aby to šľak trafil, veď tu sa mám učiť nejaké blbé pravidlá cestnej premávky. To nie je tak, že žena má vždy prednosť? To ma veru dosť prekvapilo, ale snáď sa s tým zmierim. A ešte aj tá neopodstatnená teória o oprave vozidiel! No kto to kedy videl? Veď keď sa mi niečo stane, zastanem na kraji cesty, vypnem hruď – nejaké kozy našťastie mám, vytiahnem sukňu trochu vyššie a nejaký ochotný somár mi už pomôže. Napokon, keby aj nie, vždy mám mobil so sebou, tak zavolám starému, nech to vybaví, nie? A ja zatiaľ v kľude odídem domov taxíkom alebo stopom.
A nastali dlho očakávané okamihy praktickej časti. Sedím si v aute, zvŕtam kľúčom v štartéri a ten idiot vedľa mňa škrieka, vraj nech najskôr stlačím akúsi spojku. To je čo? Aha, ten pedál vpravo, tuším, tak naň dupnem. Debil takmer stratí dych a znova mi začne niečo vysvetľovať. Keďže aj tak nerozumiem, ani ho nepočúvam. Keď som sa dívala na muža, ako štartuje a v pohode vyrážame, nezdalo sa mi to príliš komplikované. Naraz stláčať spojku a potom ju púšťať a pomaly pridávať plyn? „Po-ma-ly, plyn pomaly,“ ziape už zas na mňa ten nepohodlný spolujazdec. No a čo, bože, tak som na to dupla trochu viac! Asi majú v tom aute nanič benzín, lebo akosi divne poskakujeme...
No, začiatočnícke triky som pomaly, ale isto prekonala a dostávam sa do bežnej premávky. To je bomba! Akurát inštruktor autoškoly v sebe nezaprie múdreho a stále ma poučuje. Blížime sa k prechodu pre chodcov so semaforom a a my máme zelenú. Keďže napriek tomu jedna pani prechádza cez cestu, začínam spomaľovať. „Nebrzdite! Nám svieti zelená, zrazte ju alebo si pohne,“ radí mi odborník na cestnú premávku. Skvelý poznatok, takže keď budú chodci na prechode a zelenú mám ja, môžem smelo pokračovať v jazde hlava-nehlava, telo-netelo, teším sa obohatená o skvelý nový poznatok. O chvíľu mám vraj odbočiť doprava. Nuž spomalím a zahýbam, asi trochu prudšie, ako treba, lebo chodci na chodníku splašene uskakujú a inštruktor sa nezdrží, prudko šliapne na brzdu, vytrhne mi kľúče zo štartéra a vyskakuje z auta. „Toto si zaplatíte,“ škrieka už zas, a ja nechápem. Tiež vyjdem von a čumím na koleso, na ktorom som vraj obrubníkom riadne poškodila disk. Ani neviem, čo to ten disk je a nemôžem za to, že nezodpovední cestári robia na chodníkoch obrubníky! Aj tak sa tým chodníky zrejme od ciest neodlišujú, veď kopec chodcov si kľudne chodí aj po cestách...
A prišiel ďalší deň „D“. Robím skúšky. Jazda ako – tak, tí dozorujúci policajti sú už asi zvyknutí na kadečo, a inštruktor sa držal a výnimočne nič nekomentoval. Ale tie testy! Neznášam hry na slovíčka, a ako majú byť umiestnené blbé hmlové svetlá, či koľko odrazových svetielok má mať prívesný vozík za jednostopové motorové vozidlo, no načo by som to mala vedieť? Veď ja ich montovať nebudem! Napriek mojim protestom mi testy neuznali. Našťastie môj starý, veľké zviera, mi vybavil na druhýkrát, presne aký test dostanem, ten som sa naučila a vodičák mám. Nestihla som to ale do Vianoc. Takže nemám auto. Zato som svoj život zreorganizovala inak. Keď treba rozvážať detiská a vybavovať kadejaké choré veci po úradoch alebo vláčiť domov nákupy, posielam starého. Má auto a dokonca vie dobre jazdiť, tak nech sa realizuje aj pre rodinu. Ja si vtedy vždy odbehnem na kávičku s kamoškou alebo na kozmetiku či zaplávať... a keď skončím, zdvihnem mobil, zavolám, starý príde a pekne ma dovezie až domov. No nie je ten život aj bez auta krásny?
P.S.: Keď idem pešo po chodníku a vidím vozidlo autoškoly, radšej preventívne ustupujem čo najďalej na opačnú stranu.