Silvestrovské etudy

„Tetuška moja, neprídeš k nám okolo obeda na Silvestra? Najeme sa spolu, porozprávame, posedíme...“ Srdečne ma pozvala moja najstaršia neterka, čím môj silvestrovský program nabral na interese.

S radosťou som prisvedčila a sľúbila, že sa dovalím s čerstvými pirohami. Tak sa i stalo.

Stretnutie okolo obeda bolo srdečné, láskyplné a najmä štebotavé, aj vďaka dvom rozkošným neterkiným ratolestiam. Došli i moji rodičia a dcéra. Pochutili sme si na mačanke, pirohoch (vzor dub :) ), jeleňom mäsku s ryžou a voňavých krémešoch. Porozprávali sme sa systémom každý s každým, aj jeden so všetkými a okolo siedmej sme sa s rodičmi presunuli ku mne.

Silvestrovské hody pokračovali. Dusené zemiaky, vyprážaný encián s fínskou brusnicovou omáčkou, banánový koláčik, čerešňovica, Radler.

Keďže sa moji rodičia hodlali o 22,55 vrátiť autobusom domov, na vidiek, o 22,00 sme si pripili na nový rok, zvečnili sa na fotkách a rodičia sa začali chystať na odchod.

Času na autobus tak-tak, keď tatko zhodí kabát a zahlási... „Joj, ja nemôžem... musím... Nechápem, prečo mi tak krúti črevá!“ S maminou sme sa na seba pozreli a veľmi sebecky sme sa rozrehotali. „Jaj, môj zlatý,“ vraví mamka, ale už len zavretým klozet-dverám, „ ja som Ťa varovala! To je ten Tvoj jeleň s pirohami na enciáne!“ „A na räikkönen‎-päikönen!...“ pokračovala som v salve smiechu, až nám obom slzy tiekli...

Tatko diskrétne mlčal a po nebezpečne dlhej chvíli sa z wecka ozvalo... „Mamka, choď len pomaly na stanicu, ja Ťa dohoním!“

Boli sme už relatívne skonsolidované a tak sa mamka o paličke pomaly pobrala. „Prosím Ťa, len opatrne, aby si nespadla!“ „Hej, hej, moja! Keď roztiahnuť, tak elegantne!“, šibalsky utrúsila. Mne jej tancujúca palica nedala pokoj a dodala som: „Použi ju na opieranie a keď bude treba, tak s ňou aj dakoho poriadne ovalíš!“ Ale to sa už mamka krivkajúc vzďaľovala a pustou ulicou sa ozýval jej sladký smiech.