To bol ale týždeň...

No teda, viac takýchto týždňov a veru neviem, jak skončím....

Všetko to začalo v sobotu večer. Manžel vlezený vo vani, ja som si chcela zapáliť stolovú lampu pri PC. V tom výbuch. Žiarovka v lampe doslova strelila. To by bolo to najmenej. Ale ľudovo povedané, vyrazilo poistky. A nielen istič v byte, ale aj na chodbe. A to jeden človek, aspon u nás nenahodí. Ja viem, niekde je chyba, no čo už. Takže nakoniec musel manžel chtiac nechtiac vyliezť z vane a dávať to do poriadku.

O nahnevanom automate na kávu som písala už predtým.

Vyvrcholilo to všetko včera. Vybrala som sa na košikársku akciu do Rudníka. Býva každý rok, človek po roku stretne známe tváre, pokochá sa šikovnoťou iných. Po pekne strávených chvíľach som sa rozhodla zastaviť vo veľkom nákupnom centre na okraji Trenčína. Nekupovala som nič. Len som sa popozerala. Zvažovala som, či niečo potrebujem, či sa mi to hodí... to je ale na iný blog.

Nakoniec som sadla do auta, že idem domov. A auto nič. Ani ťuk. Proste som nenaštartovala. Už sa mi také pár rokov dozadu stalo (zhodou okolnosti na jednej akcii artmamy v Trenčíne), tak som išla zavolať domov manželovi, nech volá asistenčnú službu. No čo čert nechcel, vypadla mi aj baterka v mobile. Ešte som stihla povedať, kde na tom obrovskom parkovisku stojím. Našťastie, mala som celkom ľahko spoznateľnú pozíciu vedľa autoumývarky. A baterka v telefóne sa porúčala tiež. A tak som sedela a sedela. Vlastným telom som bránila snáď jediné voľné miesto vedľa mňa. Uvažovala som, či by nebolo lepšie tam to auto nechať a skúsiť sa dopraviť domov. Lebo predstava, jak budem auto navigovať na vysokozdvižnú plošinu v mieste, kde je kopec áut, no chytala sa ma panika. A to som si uvedomila, že minule maodťahovka zapratala na miesto, ktoré som vôbec nepoznala. Do toho pršalo, fúkalo... Super pozadie môjmu  čiernemu uvažovaniu. No a somazrejme, ako vždy v problémoch, potrebovala som WC. Ale netrúfala som si odísť, lebo čo ak prídu zrovna vtedy. Takto som strávila dve hodiny, až som konečne zbadala túžobne očakávané auto. Prvé, čo som videla - sú tam dvaja. Reku fajn, na pločinu nepôjdem ja. Vystúpil mladý muž. Zobral si odo mňa štartovaciu kartu, vložil do auta .... A naštartoval. Na prvý krát!!!!! Neviem, čo som tomu autu urobila.....

Kým som dorazila domov, tak už som sa tomu smiala. Ale teda, nebolo mi všetko jedno. Hlavne, keď hlava pracovala a prinášala samé čierne scenáre....

Tak som zvedavá, čo ma čaká tento týždeň. Hlavne, keď do podávania daňových priznaní sú už len dva týždne a mňa ešte čakajú dve väčšie a problematickejšie účtovníctva. Tak snáď tam nebudú až takéto prekvapenia....