Zalezená v brlohu

Juuuuj baby, je to tu zas ! Ani neviem, či sa to oplatí písať, a hoci som sa milionkrát zariekla že nebudem po nociach písať srdcervúce články, zase je noc.... aaaaaa je mi to jedno. Fuj, hanbim sa...
Už trošku dlhšie bojujem s depresiou.Presnejšie odkedy sa poznám s polovičiakom (nááá nebolo mi bez neho dobre ? )Predtým asi tri štyri roky nič, mierne smútky, ale to prešlo. A teraz des... Snažíme sa obaja vyškrabať ma z toho nejako, mám nové aktivity, nesedím doma za pecou, v hlave kopec plánov (a pekných plánov...)no pri plánovaní to zväčša končí... nemám síl na ich realizáciu a motivácia sa odsťahovala kamsi za siedmu horu.
Néé toto je len úvod, brekeke. Úbohé omáčky... Tie ktoré poznajú vedia, tie ktoré nepoznajú si povedia, že šak nech sa pozbieram a idem ďalej nie ??? Šak idem, ale ten sabotér v mojej hlave ma čoraz viac ovláda.... Prestávam byť svojprávna, aj keď na oko stále svojprávna som. Doteraz som balansovala na hrane, no tento víkend sa to zhoršilo.... Prespala som oba dva dni. Je mi jedno, čo mám oblečené, a či mi je zima alebo nie (ešteže je vonku relatívne teplo) Je mi jedno, že ma bolí mechúr, nechce sa mi vstať. Mám hlad, tak niečo ziem , ani neviem čo to bolo, riad ostane na nočnom stolíku. Za pár hodín je škola, v utorok zápočtovky mne je to jeeeeedno ! No, ešte mi to zrejme až tak jedno nie je, ale cítim ako to prichádza. A bude sa to len zhoršovať.... Nakoniec už ani nevyleziem z toho svojho brlohu..... Trvá to cca pol roka a za tú dobu sa stihne pos....ať všetko. Všetko čo som si doteraz budovala sa zrúti.... Nemôžem si to dovoliť.... Frajer, drobci, rodičia, brigáda - né nejdem zo seba robiť machra že to všetko mám na krku ale jednoducho si nemôžem dovoliť zložiť sa. Drobec (kocúr) má najvyššiu bojovú pohotovosť už od soboty rána.... stará sa o mňa ako nikto , pradie osto šesto a ten svoj motorček nevypol už dva dni. Aj Heidi sa odo mňa nepohne, aj keď ju moc ležanie nebaví , jej heslom sa stalo "Trpme spolu " a chúďatá vôbec nevedia čo sa deje.....

Som zvedavá, či sa ráno vyšmochcem do školy. Ak hej, tak sa rovno obrátim na niekoho so žiadosťou o pomoc, lebo ja si už sama moc nepomôžem. Ak nie, tak asi už aj zhnijem v tej posteli..... Iba spať a spať a preč od reality, preč od toho, že neviem a nemôžem žiť normálne ,že nikomu neverím a že je to všetko uzavretý kruh, ktorý riadi môj sabotér..... Dostať ho z hlavy, budem najšťastnejší človek na svete.....