Chodiaci ľudia

Pred pár rokmi sme boli na priateľovej oslave narodením, bola to veľká akcia vo veľkom hoteli. Vo veďľajšej miestnosti mali stretnutie vozíčkari. Postupujúcim časom zábava gradovala aj tam aj tam, čoskoro sme sa "premiešali", nikto neriešil, kto chodí a kto sa vozí... Tancovalo sa, spievalo, debatilo...
Bol to úžasný zážitok

Mne vozičkari nikdy nevadili a ani nevadia, ak môžem určite pomôžem. Ja si iba pripomeniem slova pana docenta, ked som prosila nech mi tou nohu radšej odrežu, lebo už nevládzem / bola som po operácií chrbtice a mala som preseknutý nerv a tak nik neveril že sa to podarí/
O 20 rokov si uvedomite že Vám ta strašná bolesť stála za to, vtedy budete vedieť že nohy sú nohy.
Naozaj je tak a ja si vždy uvedomím, že takto by som na tom bola aj ja.
S nevidomým sa mi stalo to isté ako niektorá vyššie spomenula, nechápala som že prečo sa mňa pýty a gúľa všade dookola očami a ja som mala veľmi divný pocit, teraz s tým nemám problém.
Pred takými 10 rokmi sme boli raz niečo oslavovať a prisadli si k nám dievčatá, boli hluchonemé, ale mali ste vidieť ako sa vykrúcali a aké boli super, celý parket bol ich. Toto mi neprišlo vôbec divné a ani im porozumieť.

Na VŠ som mala "postihnutú" (nemám to slovo v láske) spolužiačku....dávam do úvodzoviek, lebo postihnutá som sa v porovnaní s ňou cítila ja. Bola nepočujúca. Ako dvojročná prekonala vážnu infekčnú chorobu a hluchota jej zostala ako následok...
Odčítavala z úst, ovládala posunkovú reč...Ja nie!.... a kopec zdravých spolužiakov taktiež....

Teki, zaujímavá téma. Ja vo svojom okolí sa snažím brať týchto "iných "ľudí úplne normálne. Neľutovať, zaradiť k sebe uplne prirodzene.
Minulý rok som bola na koncerte Marie Rottrove - mala ako hosťa Jaroslava Wikrenta , ktorý je ochrnutý na pol tela po cievnej príhode. Spieval svoje staršie pesničky. Až po hodnej chvíli som zaregistrovala jeho ochrnutie. A čo? Fungoval v pohode. Úžasne silné na tom koncerte bola práve tá "normálnosť" .

...ja sa priznám, že mám neskutočné predsudky, a trochu hnev sama na seba, lebo...priateľova sestra je na vozíčku, je veľmi tichá, a nájsť spoločnú tému je dosť ťažké, mám ju rada, preto som ju dala aj ako krstnú pre Jakubka, a beriem samozrejme, že raz sa o ňu starať aj ja, ale bojím sa, že aké to bude...a tato má kamaráta, jeho syna zrazilo auto, ochrnul a ťažko rozpráva, keď sme boli deti, rozumela som mu-boli sme spolu často, ale po ZŠ už nie, teraz mu robí otec opatrovateľa, ale ja mu už nič nerozumiem, čo ma mrzí...a počas strednej ma učiteľka požiadala, či by som nerobila opatrovateľku na pár hodín jej synovi, skúsila som, len sa do mňa "zaľúbil", tak som sa zľakla, a vzdala to...tak som asi čierna ovca tejto diskusie, ale aj to je život

Ja som denne s postihnutými "deťmi", do úvodzoviek preto, lebo sú to už poväčšine dospelí ľudia, ale nakoľko sú kombinovane postihnutí (aj telesne aj mentálne), tak ich beriem ako naše deti. Mávam s nimi krúžok, chodievame na dovolenky, poznáme sa s niektorými 15 rokov, s mladšími menej. Môj syn je tiež v tejto skupine. Mne to ani nepríde, že pomáham. Robím to s láskou v srdci. Ľúbim tie deti akoby boli moje, poznám sa s mamičkami, aj otcovia sú mi známi. Občas, keď som dlhšiu dobu s našimi deťmi, tak sa neviem normálne rozprávať so zdravými, dcéra mi musí pripomenúť: " Mami, ja som tá zdravá." A ja jej na to, Vidíš v tom je tá chyba. Som vďačná, že patrím do tejto kategórie ľudí, ktorí poznajú život z takej "inej" strany. Zdravý človek nikdy neuvidí ten svet taký aký ho vidia títo ľudia. Sú obohatení o ten iný pohľad, neviem to presne opísať, to by si človek musel zažiť.