Rozvod s rodičmi

Ahojte,
dnešný blog bude smutný. Seba ľutujúci. (teda blog sa nebude ľutovať, ja sa budem ľutovať ) Ak nechcete, nečítajte. Ale myslím, že ako varovanie všetkým rodičom, v rámci premýšľania , by ste sem mohli hodiť jeden pohľad
Neviem moc, ako začať. Možno si niektorí pamätáte, že s rodičmi sem tam nevychádzam v dobrom. Dodnes dňa som mala šťastné obdobie. Relatívne. Proste som si povedala, že ich problémy nebudem riešiť, nech sa premňa za mňa aj dovraždia medzi sebou. A čuduj sa svete, bol relatívny kľud.
Ale po dnešku je koniec. Totálny. Idem sa "rozviesť " s mojimi rodičmi. V zlom. A vôbec si neviem predstaviť, ako to prežijem. Skláňam pomyselný klobúk pred všetkými rozvádzajúcimi sa. Je to strašná bolesť. O to horšia, že nemám nárok na polovicu majetku, nie som zárobkovo činná, a na krku mám štyri "deti ". A ľúbim ich, sakra.(brokenheart) To oni nepochopia.Po "rozvode " budem pre nich ja tá najhoršia. Nech. Nesmiem si to brať k srdcu, lebo ma šlak trafí(dosť inklinujem k tejto predispozicii).

Ocovi dosť vadia moje mačky. Kedysi ich mal rád. Ale teraz, nevidí nič iné iba počítač, a tú svoju babu. Z pokecu. Keď ide na prechádzku s mojou Heidi, tak si s ňou telefonuje. Keď ide do obchodu, tak s ňou telefonuje. A večer čo večer do noci si s ňou píše. (Keď to tak píšem, možno je to aj viac báb.) Takže od mamy stále počúvam naňho nadávky a musím ju tíšiť aby sa jej niečo nestalo (vysoký tlak....)
Ale "krásne " je, že keď sa oni dvaja hádajú, po čase sa otočia svorne na mňa a už si to zlízavam ja. Často si tie prechody od nich ku mne ani neuvedomím....

Dnes to bolo romantikuš. Radšej som ani nemala vstať. Mama kŕmila drobcov, a oco ČAKAL na raňajky. Potom iniciatívne vstal a umyl ošúpané klobásky pod teplou vodou. Mama,keď to zistila spustila vreskot, nadávky, či mu nešibe a tak. Oco na to, že ona sa piple s mačkami, a že on už nebude čakať...... A bum, mama sa vrhla na mňa, že si mám mačky kŕmiť sama, hoci ich kŕmila vždy ona, dobrovolne a keď som chcela ja, tak ma odbíjala, že ona má svoj postup a že už vie kedy a čo a tak. Tak som ju vždy nechala. A zrazu bum, ako malé decko: " Ja ich kŕmiť nebudem, kŕm si ich sama". Reakcia malého odutého decka. Päťročného. Mali ste vidieť tie jej gamby. Keď som jej ráčila pripomenúť, že je to jej doména (to kŕmenie) a že zdroj jej hnevu sedí v obývačke tak ma zhodila na stoličku a ručala ako tur, že som drzá sviňa. Tak fajn, mozog si zapísal..... Potom odišla do spálne , znížiť si tlak. Nato došiel oco, a začal vrieskať on.Že ma vyhodí z bytu, že mi to tolerovať nebude, že ja si vyspávam do desiatej (jasné, každý deň )a on pritom behá "s tým úbohým psom, na ktorého kašlem " po vonku (a telefonuje s tou babou ale to už zabudol povedať....). Že tri mačky sú moc, a on mi NEPOVOLIL !!! ani jednu! (Mama je majiteľ bytu, má ho ešte z čias pred svatbou a ona povolila )Že oni nikam nemôžu chodiť (mimo byt), lebo by nechali zvieratá samé.(Hlavne že nikam nechodili, kým sme ich nemali, sedeli doma a hádali sa tak, že som si dva krát siahla na život a raz ušla z domu....)Že ja stále nie som doma a vkuse sa flákam (škola, dve roboty, sem tam frajer - aj to počas obednej prestávky v škole, lebo ináč nestíham) Ku každému že si môžte pridať jednu slabšiu facku, lebo ja mám sklony k modrinám tak aby som sa nemohla "chváliť" monoklami od otecka. Fakt nič nie je vidno. Otočila som sa a išla som do spálne. Čo poviete takémuto človeku, ktorý na vás sype úplne nesprávne obvinenia, len preto aby si vybil zlosť ??? Každý môj pokus niečo povedať bol márny. Tak som sa otočila a išla preč. Vrazil do spálne za mnou a kopol ma do kolena. Škoda ani tu nemám modrinu iba to fasa bolí. Na to mi vysvetlil, že nemám ani trochu úcty k nemu. Odkial ju mám vziať ??? Mama naňho od môjho mala nadáva. Za hocičo. Každý deň 22 rokov aspoň jedna negatívna veta.
A mama sa na to kľudne pozerala. Keď som sa na ňu otočila, kvázi o pomoc, vstala z postele (zrazu jej nič nebolo ) a odišla preč so slovami že oco má pravdu Aspoň ho zobrala so sebou, a mňa nechali s krvácajúcim srdcom v spálni. Poviem vám už dlho ma tak nebolelo. Mala som oči plné sĺz, ale nešlo mi plakať. A nejde mi ani teraz. Chcelo by to poriadne si porevať. Ale všetko sklamanie a bolesť je tam, vnútri....

Ľudia čo vám chcem hlavne povedať, možno si poviete, že rodičia majú pravdu. Veď sem nevidíte. Ak by sa s vami rozprávali oni, boli by ste svätosväte presvedčení že horšie decko sa snáď ani narodiť nemohlo..... Ale nie je to len o decku. Je to hlavne o výchove..... Pár mojich postrehov, ktoré NIKDY !!! nerobte svojim deťom :
1. nenadávajte na partnera. nechajte deťom dobrého otecka alebo milujúcu maminku..... Učte ich úcte k rodičom od malinka, v 22 rokoch je neskoro vyplakúvať o nedostaktu úcty.
2. Nezvalujte na dieťa svoje dobrovolné rozhodnutia. Keď ste si istý, že kvôli dieťaťu nenastúpite do zamestnania, alebo mu ponúknete upratať izbu, alebo sa nejakým spôsobom rozhodnete, nikdy mu to nedávajte za vinu ! Je to vaše rozhodnutie....
3.Ak vás naštve partner, hádajte sa s partnerom. Nechodte za dieťaťom a nezačnite mu nadávať, že neumylo riad.
4.Neohovárajte svoje dieťa, hlavne keď to môže počuť.
5.Nevsugerovávajte svojmu dieťaťu, že je podlá sviňa, podrazák, alebo že vás na staré kolená opustí a vykašle sa na vás. Pravdepodobne to po toľkom počúvaní aj urobí...

Dalo by sa tu menovať do nekonečna, ako nezávidte svojmu dieťaťu, neviňte ho za skazenú mladosť..... a tak ďalej.
Podľa mojich rodičov, sa horšie dieťa ešte nenarodilo. Podľa mna, si za to môžu sami. Keby sa tak pozreli do svojho vnútra, keby zbilancovali, čo kde pokazili a uznali si chybu ! Ale to by som chcela veľa. Veď tri, rovnako "zlé " deti už nemôžu byť náhoda. Ale im to netrkne.

A zase budem za zlú. Dokonca za tú najhoršiu. Ale povedzte, mám byť stále ticho a sem tam sa poľutovať niekde na naničmame ? Mám počúvať stále o vyhadzove, znášať facky a krik, výčitky, obvinenia a deptanie ?
Nie, idem sa rozviesť. A bude to bolieť. Už teraz to bolí, a to je len začiatok. Ostanem vo svete sama, bez rodičov, bez peňazí, a neviem neviem za akú dlhú dobu zase pocítim šťastie(brokenheart)

PS: toto je blog, nie diskusia. Komenty deptajúce moju momentálne smutnú dušu si nechajte. Môžte vyjadriť podporu, môžte byť ticho, môžte to nečítať, alebo nenapísať nič. ...... Hold obmedzujúce ale čo už. Nepotrebujem skončiť pod vlakom len kvôli hádke na naničmame....