Maličký obrovský zázrak

Chcem sa s vami podeliť. Podeliť o to, čo je v živote nedefinovateľné, nehmotné a predsa najdôležitejšie a najkrajšie....nuž, ani neviem, či som sa správne vyjadrila...

Mám po šesťdesiatke a níkdy som neprežila a neprecítila,  teda nepoznám pocity matky, ktorá privedie na svet nový život- svoje dieťatko....  Keď som mala takmer 43 adoptovali sme si s mojim ex, malé trojročné dievčatko. Tie, ktoré sem chodíte už 7 rokov a viac ako ja, určite poznáte môj príbeh....No, nič príjemné...ale ....taký je život, alebo - to všetko je život, raz sme hore, raz sme dole, my sme boli viac dole a sústavne sme sa "šplhali hore" a keď sme tam už boli, padali sme späť dole...Lietali sme z jedného problému do druhého...až sme dospeli. Tie problémy sa síce dospelosťou nestratili, ale pribudli k nim iné "nádherné problémy." Moja dospelá dcéra sa sama stala matkou...A ja som zrazu prítomná okamihov, ktoré som nikdy nepoznala, neprecítila a neprežila...Držím v náručí ten malilinký okatý zázrak a mám pocit, že mi od emócií  pukne srdce...ani to neviem opísať, ani to neviem vyjadriť, niekedy sa mi chce pri tom pocite dokonca plakať. Plakať od šťastia, či dojatia, čičo... S pokorou v srdci ďakujem Bohu, že mi dal poznať a precítiť tieto pocity...A možno mi Boh dopraje ešte viac. Možno to, čo som roky dávala mojej dcére bez odozvy, mi teraz bude vracať moja vnučka. Tento drobulinký boží zázrak s hnedými očkami a hnedými vláskami. A možno aj moja dcéra pochopí  práve  teraz - čo som jej dávala a prečo som v niektorých situáciách konala tak, ako som konala - teraz,  keď ona sama je matkou.