Mám rada príbehy z histórie mojej rodnej dediny. Veľkou studnicou bola moja babka. Poznala všetko a všetkých. Minimálne do tretieho kolena.
Bolo menšie rodinné stretnutie a prišiel do spomienky muž. Podaktorí ho ľutovali, veď ten má doma takú semetriku, všetko vždy musí byť tak, ako ona povedala. Všetci ho vždy ľutujú. Vtom sa ozval strýko, skoro 80 ročný. Jaaj, keby vy ste boli zažili tolko, čo zažila ona (tá "neznesiteľná" manželka), tak ktovie, ako by ste sa správali vy.
Bolo to pár rokov po vojne, v dobe, keď sa u nás zmenil režim. Pár mladých mužov sa rozhodlo, že toto už doma znášať nebudú a že idú preč. Jak sa hovorilo Za kopečky. Utiekli, dostali sa do tábora v Rakúsku. V celej tejto partii bol jeden, ktorý už bol ženatý. Mal doma aj dieťa. A tak sa rozhodol, že nie, že on sa teda vráti domov k žene a dcére. Lenže návrat znamenal rovno väzenie. Tak prišiel potajme a v malej chalúpke sa ukryl na povale. Prežil tam 5 rokov. Jasne, susedia museli vidieť, že žena zrazu perie aj mužské veci. Veď žinky toho o domácnostich prezradili veľa. A oni mali spoločný dvor. Nikto nič neprezradil. Ani malá dcérka. Dokonca, keď pásavali kravy a krátili si čas hraním kariet, tvrdila, že tie jej karty jej poslal tato z Ameriky. Tak bola vychovaná. Ani necekla. A u tak malého dieťaťa je to fakt výkon. Žiť takto v utajení. Dvojitý život, keď vieš, že kedykoľvek môžu prísť a otca zobrať. Neskutočný stach a obavy.
Po piatich rokov to však už sám otec nevydržal. Odtajnil sa najväčšiemu straníckemu funkcionárovi v obci. A bolo vystarané. Na to si už pamätala aj moja mama. Polícia obkľúčila celú obec. Pekne v noci. Všetko osvietili silnými svetlami. Utečenca samozrejme našli.
Dostal sa na Pankrác. Oveľa neskôr, keď už ho pustili, tak sem tam opisoval, čo sa dialo. Ako stal na betónovej podlahe v ľadovej vode a na hlavu mu kvapkala voda. Napríklad. Lebo chceli z neho vymlátiť priznanie, že je špón. A on pritom mal iba rád svoju manželku a dcérku.
Myslím, že takých príbehov skrývajú naše dediny mnoho. O niektorých sa vie, iné sa už stratili, zabudli.
Staršie príbehy z našej dediny:
áno, samozrejme, nielen dediny, aj mestá skrývajp rôzne príbehy. Vlastne všetky domy niečo skrývajú.
Niektoré príbehy sú známe, iné sú zabudnuté hneď, ako sa stanú.
Práve preto ma bavia takéto stretnutia, keď nájdeš človeka, čo si veľa pamätá...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veru nie jednoduchý príbeh. Už nie raz som čítala o tom, že traumy starých rodičov sa na genetickej úrovní prenášajú aj na vnúčatá ... Holokaust, vojny to sú ďalšie témy, ale čo k tomu narobili ešte komunisti ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
to nie sú len dediny-sú to aj mestá..teda tie staré štvrte,časti kde bývali staré mestské rodiny.
na takéto príbehy boli najlepšie "páračky"v zimnom období alebo ako píšeš rodinné stretnutia.to už aj v dospelosti som neraz počúvala s otvorenými ústami lebo kým sme boli deti nebolo to pre naše uši.
z takého jedného stretnutia mi doteraz rezonuje v ušiach "že veselá v rozkroku" to ked zbadal jeden už naozaj starý pán kráčať po ceste jednú tiež starú dámu ktorú sme my vždy považovali za decetnú,slušnú..ale áno ked pominula mladosť takou sa stala..Ale vraj ako mladá a už aj vydatá mala rada pánsku spoločnosť pravdepodobne si tak aj prilepšila..a on si ako mladý tiež nedal rukáv odtrhnúť.
ale samozrejme spomínali aj také tie smutnejšie príbehy,obdobia..a prenáša sa to stále-vraj pamätáte čo spomínali ujčiná,starká,sváčko...už dávno nie sú medzi nami ale pri podobných akciach sú v tých spomienkach a príbehoch akoby s nami.