Malý sa bije...

Ahoj mamka Marka, nepises, kolko ma rockov ten tvoj chlapik. Tak zatial len jeden tip - skuste ist von uplne bez kocika a ukaz mu nieco zaujimave, napr. dopravnu znacku a povedz, ze ked tam pride, tak ho zodvihnes a moze si povedzme do tej velikej paradnej znacky buchnut, potom aby ste sa pohli o dalsi kusok dalej, mozete ist najprv pomaly ako slimak, potom tarbavo ako medved, potom skakat ako zaba alebo cupitat ako zajac. Alebo zas najdi napr. pen a povedz, ze ked k nemu pojde sam, tak si na nom moze poskakat... Takto sme sa zo zaciatku posuvali po par metroch a teraz mi niekedy prejde aj zo sidliska docentra mesta - sice hroooozne to zdrzuje, ale prejde sa a hlavne UNAVI!!! A potom spi ako v oleji!!! A ty budes mat viac casu pre seba. My cestujeme kazde rano 35 minut k jasliam autobusom a tiez by urcite robil sceny, keby ho naustale niecim nezamestnavam - raz pozerame na zeriav, o chvilu zas hovorime, ktore domy su dlhe a ktore vysoke, je to nesmierne vycerpavajuce stale daco vymyslat, ale takto viem, ze istotne dosiahnem svoje. Treba stale daco vymyslat, z coho by "mal mat" radost a uvidis, ze to fakt funguje. Ja meliem blbosti kazde rano odkedy vyrazime z domu, az kym neprideme ku skolke, ale prec su tie casy, ked som ho musela kazde rano doslova vliect, pretoze po svojich chodit nechcel a ja som uz odpadavala od bolesti chrbtice...

Mamkamarka, všimla som si, že náš Filip sa tiež teraz akosi ukazuje, ke´d je v dome veľa ľudí a nie a nie poslúchnuť. V jasličkách sa tiež už pobil o hračky, ale našťastie iba raz. Doma ma tiež bije a aj mamu-babku. Musím urobiť poriadky , lebo inak neposlúchne. Bije nás len s niečím, takže to riešim tak, že mu to zoberiem a poviem mu, že si kúpim iného Filipka a že mama s babkou sa nebijú, ale niekedy iné ako bitka po zadku nezaberie. Jednoducho si dieťa nemôže dovoliť byť mamu. Inak cudzích ľudí nebije, ale našich synovcov
a netere bije tiež. Trápi ma to, ale snáď z toho vyrastie a pochopí, že to nieje správne.

Neviem si reálne predstaviť tie kolegyne - čo spravili po prvej facke? To tam čupeli ďalej, a čakali, kedy sa ujde každej a ešte sa pri tom bavili? ... nejak mi to nedáva zmysel.
Niektoré deti jednoducho potrebujú trošku pevnejšie vedenie, nie vždy sa dá opakovaním zákazu niečo dosiahnuť. Niekedy treba dieťaťu okamžite zabrániť, aby pokračovalo v činnosti, od ktorej ho chceme odnaučiť a nemusí to byť vždy len láskavé upozornenie, že to sa predsa nesmie... Nedávno tu prebehla diskusia o používaní bitky ako výchovného prostriedku. Väčšina mamičiek sa zhodla, že biť deti je neprípustné, za žiadnych okolností. No myslím, že niekedy je vrátiť facku dieťaťu najúčinnejší spôsob, ako mu ozrejmiť, čo vlastne robí, ako sa cíti ten druhý.
A málo prikazovať, no vždy potom na splnení vysloveného príkazu trvať, sa mi tiež osvedčilo...
Je skvelé, ak je dieťa prijímané so všetkými svojimi pocitmi, no treba mu stanoviť hranice. Niektoré sú bez nich doslova stratené v tom našom divnom svete...

mamkamarka, skús sa na to pozrieť aj jeho očami...možno nie je povaha na predvádzanie sa a cudzie ženské ako čumia a dorábajú sa okolo takého chlapca...nemusel sa cítiť dvakrát príjemne a chráni sa ako vie...aj presadzuje si svoju predstavu o existovaní v tomto svete ako vie...zatiaľ to vie len tak ako ti to ukazuje -agresivitou a silou...na tebe je ako mu ukázať, že to po čom túži (možno stráviť čas vonku tak, ako ho to baví -pozeraním na autá a nie stáť modelom dobrej výchovy na prezentáciu svojej mamy)sa dá dosiahnuť iným spôsobom.. Ty si rozmysli, ako by to malo vyzerať a tak ho to nauč. Oplatilo sa mi robiť "aj vlk nažratý aj ovca celá" -musí poslúchnuť čo potrebujem a vyžadujem -napr. ísť so mnou na úrad -ale potom mu ako odmenu doriať aby si sám mohol vybrať čo budete robiť, či pozerať autá, alebo ktorou cestou pôjdete domov... Odmena velmi motivuje a zaberá...neviem kolko má malý rokov...možno ste vo veku, keď sa potrebuje "pasovať" to deti, najme chlapci potrebujú -skúšať svoju silu, sú vďaka tomu seba(U)vedomenejší, sebavedomejší, sú si vedomí svojej sily, aj toho, čo to obnáša, keď ju použijú. Ťažko je to riešiť takto na diaľku...ťažko sa aj napráva keď je dieťatko staršie a už má nachytané zvyky návyky, prerábať to čo má už zaužívané...treba vytrvať.. tak ako píše elin, dať hranice, za správne reagovanie(to je také, ktoré ty ako matka uznávaš a vyžaduješ) dávať odmenu. si jeho mama, ty ho poznáš od narodenia. pri tom všetkom čo si želáš aký chceš aby bol, je tu aj jeho osobnosť, ktorá nemusí byť podobná tvojej...niekedy je ťažko vyjsť s dieťatkom, ktoré je od nás povahovo tak odlišné...
Ten chlapček, ktorého spomínaš, že tak ukážkovo šiel vedľa kočíka -no možno budeš o pár rokov prekvapená, keď ten tvoj, teraz priečny, bude úspešnejší v živote, ako ten dobručký vedľa kočíka aj to sa môže stať.. Ešte je tu možnosť, že sa môžeš zmeniť ty a z jeho "nedostatkov" urobiť prednosť -pochváliť sa kamarátkam, že on je taká silná osobnosť, má nadpriemerne vysoké IQ( s takými sú vždy problémy, tie sa vychovávajú najťažšie), prípadne, že on z toho vyrastie Aj tak sa dá, záleží od teba...

... no nevyrastie, naberie na sile a začne k bitiu pridávať kopance a päste a slová, ktoré doma nikdy nepočul...... ako predvčerom v škôlke, keď som ho nevedela poobliekať, také mal všetko po predpoludňajšej prechádzke s deťmi zablatené - stále poobede niekam chodievame, aby sa mu nekrivdilo, že kvôli môjmu kurzu chodím preň trošku neskôr... tak v ten deň, že poďho rovno domov som zahlásila bez kriku, lebo takého špinavého chlapca ani šofér do autobusu nepustí... verte či nie, to zlaté a veselé dieťa začalo zúriť a kým som ho do tej zablatenej bundy chcela dostať, vykrikoval mi v šatni škôlky: daj preč tie špinavé ruky(?!?) doma také nepočuje... domov som ho doslova dotiahla a vedelo o tom celé sídlisko, ja cestou ticho aby som sa na ulici nerozplakala... začalo to tiež, keď mal dva, sem tam fackovaním, ktoré sme prevrátili na žart, lenže babka mu to dovolila - teraz si už neviem rady a som objednaná k detskej psychologičke, budem múdrejšia... určite dám vedieť čo ďalej - zatiaľ to riešim v kľude slovami: vrátim zlostného chlapčeka do škôlky, kde mi moje slniečko vymenili... stále sľubuje, že už v noci príde dobrý chlapček a sú to aj jeho prvé ranné slová spolu s objatím a ubezpečením, že ON je ten môj správny Sebinko........nie som krotiteľka, ale tiež mám len jedny nervy.

Ja som nefackala, skúsila capnúť na zadok, no ešte ho otrčí... chytám mu ruky za zápästím lebo má takú silu, že sa bojím, aby sa pri tom trhaní nedolámal v prstíkoch... no už aj to silné objatie pri jeho energii nezvládam...nie je to často, ale je to tak intenzívne, že ma to vynáša z konceptu môjho predsavzatia, pristupovať k danej situácii s nadhľadom..... asi pred pol rokom, keď to začalo takto burlivo som dosť jačala, no dosiahla som akurát, že jačal aj on.... ticho a ignorácia je jediné čo zaberie, keď ho izolujem do vedľajšej izby... po krátkom čase príde akoby nič - nie je rád sám...lenže v exteriéroch to nefunguje, najmä ako píšeš, keď potrebuješ niečo vybaviť, alebo sa ponáhľaš a on práve nechce -
-kedysi pred rokom sa mi marí, bola tu podobná debata, dúfam, že niektorá zlatá duša nám z vlastnej skúsenosti poradí...

pochopila som, primeranou silou dieťaťa... ktorá si tu písala, že dieťa má mať pevnú ruku - dúfam, že nebolo myslené biť ho, ja som bola bitá ako žito hoci som bola ako med - keby som ja toto čo môj syn môjmu fotrovi robila, veru nie som živá... pevná ruka sú pravdepodobne hranice odkiaľ- pokiaľ a ak dieťa má niekde dovolené a inde nie, má z toho chaos a trafila si klinec po hlavičke: to je kameňom úrazu aj u nás a už to zašlo priďaleko, že ja poviem jednoduché nie a vec je tým pre mňa vybavená- a drobec mi povie, šak babka mu to dovolila a oheň je na streche.... ja to už beriem osobne ako sabotáž a momentálne si stým- teda s vlastnou matkou, neviem rady

mamkamarka, vobec by som sa nebala toho ci to pochopi ... sestmesacneho syna som naucila ze ma nesmie hryzt pri kojeni. zacali mu pri piti mliecka zavadzat "cerstve" zubky a testoval ich na mne. najprv som "aau"kla. pri dalsom vedomom pohryzeni som "AAAUUU"kla a vyziadala som si aby ma pohladkal, ak sa to nebodaj zopakovalo nalsledovalo "AU", uhryzla som ho do palceka a potom sme sa pohladkali taki uboleni ... o par dni bolo po skusani zubov na bradavke, ziadne traumy, mliecko vychutnaval este dalsi rok ... potom sme si to cele presli aj s tahanim za vlasy, stipanim ...

tvoje chlapca je v tom spravnom veku v ktorom som ani mojho nespoznavala. chytal ho prudky vzdor, zlost alebo len taka roztopas. skusal co kto z nas znesie, co mu dovoli. ta situacia s tvojimi kolegynami bola fakt nezavideniahodna - ale aj ja som synovi vonku malokedy dokazala demonstrovat co sa patri a co nie, pretoze aj ludia reaguju rozne, jednoducho ziaden vychovny efekt ... to sme museli doma, ked sa situacia zopakovala, bez mnozstva ruchov, bud s trestom alebo odmenou - tak sme pri opakovani situacie doma nacvicovali - ked potom niekoho aj doma ci mimo domova udrel, musel ho ist pohladit alebo trosku postiskat (ked slovami sa este vyjadrovat nevedel) a ako odmena mu uplne stacilo ked sa tety ci deti potom na neho usmiali, ak sa neusmiali deti tak som ho pochvalila ja ... ak sa to zopakovalo, dostal jednu ukazkovu po zadku a siel sa udobrit ... stalo sa a aj sa este stava, ze sa zatne a neospravedlni sa - dostane hracku do ruky a poslem ho nech sa ide hrat od nas trosku dalej sam a to sa veru dlho na nas pozerat z dialky nedokaze. nerobim sceny, ide to aj normalnym hlasom (ale iste ujde aj mne poriadne nastvany ton), nezahanbujem ho a nepredvadzam ho ako zleho - akurat vyzadujem napravu ...

napriek tomu ze som toho popisala hromadu nie som za univerzalne pravdy a pravidla, toto je moja skusenost ... deti su odlisne a treba najst tie spravne finty fn mozme sa hrat na akekolvek dokonale matky nase deti aj tak zakazdym privlecu odkialsi dalsie a dalsie "napady" co vsetko sa da spravit s nasimi nervami a hranicami

Velmi sa mi paci, co vravi Ariesa. Nas mal teraz 2 roky a ked niekoho udrel (teraz sa to stane len velmi-velmi malokedy, obvykle ked pride od starych rodicov, kde je vsetko dovolene - toto plati asi u vsetkych babiniek a dedkov), tak sme ho rychlo naucili, ze musi pohladkat udrete miesto, pofukat a povedat prepac. U nas to skor bol taky akoby reflex od neho, hned ako dakoho udrel, prislo mu to samemu luto, aspon tak mi to pripadalo - predtym sme mu samozrejme predviedli, ze to naozaj boli, ked niekoho udrie, preto nikoho bit nesmieme. Skus si pozriet aj tu diskusiu k "hadzaniu sa o zem", tam bolo tiez kopec postrehov na tuto temu. Aj ked sa tam vela pisalo o tom, ze vysvetlovaniu taketo male deticky nerozumeju, mne to proste vo vychove velmi funguje - vsetky pravidla omielat dookola. Aj doma - ked hodi od jedu hracku na zem, hracku zodvihneme a pofukame jej bibinku (takym hrackam, ktore maju hlavu samozrejme, ze to nerobime pri loptach a pod). Takymi opakovaniami si zapamatal, ze deti bit nesmie.
Niekedy som uz strasne vycerpana a nezvladam vymyslat, ako ho zaujat, vtedy to aj s nasim cvrckom na ulici vyzera zle, tiez sa za hocico nahneva, sem-tam sa hodi na kolena. Na nic lepsie som zatial neprisla, ako odvadzat pozornost. Odmeny funguju tiez vyborne - ked ma teraz budes posluchat, ked teraz pojdes tadialto... atd, tak... pojdeme navstivit dedka alebo daco ine, co mu robi radost. (my pokladame za odmenu aj take veci, ze "moze zdvihnut susku zo zeme alebo kamienok a odlozit si ho do vrecka - doma si to dame na "vystavku", bezne mu veci zo zeme nedovolim dvihnut. alebo mu slubim, ze ked prideme domov, pojdeme sa okupkat aj s hrackou, ktoru bezne do vodicky brat nesmie - take malickosti. vobec ho "nepodplacame" sladkostami alebo tak...) Ale ked velmi vymysla, vtedy sa zvyknem vyhrazat trestom. A "napocitam do tri" pouzivam az v najkrajnejsom pripade a to uz vie, ze je zle.

Inak - ake tresty zvyknete u takychto drobcov pouzivat? (to je otazka na vsetky maminky)

Ja davam aj po zadocku (ale fakt malokedy, pretoze zakazy hraciek a pod su ucinnejsie), niekedy vezmem hracku alebo flasku alebo maskrtu - to vtedy, ked sa jeho neposlusnost tyka tychto veci, ale zas mu aj urcim podmienku, ako moze danu vec dostat späť. Ked sme doma a sprava sa velmi zle - je uplakany alebo ukricany, poslem ho do svojej izbicky a moze z nej vyjst, az ked bude "normalny a usmiaty". Ked ma vzdorovity zachvat, zanesiem ho do izby na rukach, na zemi ma taky matrac - aj prilahla stena je oblepena latkou, aby sa neudrel, tam ho polozim a niekedy sa jeduje, kotula, bucha päsťami, ale na matraci si neublizi a ked sa skotula na koberec, to je uz zvacsa vyjedovany (vsetky tieto tresty pouzivam len vynimocne, zachvaty hnevu maval akurat asi v tom veku, ako je syncek mamky Marky, teraz sa stanu taketo extremy zriedkavo - obvykle to suvisi s tym, ze sa mu uz chce spinkat).
Co mi este napadlo? To je uz asi vsetko. Este asi tolko, ze uplne suhlasim s Mirou-Mariou. Ked mu teraz budes tolerovat napr. male buchnutia, ked bude starsi a prefikanejsi, zacne robit este horsie veci. Vidim to na mojom krpcekovi. Raz ustupim a tuto "chybu vo vychove" musim napravat este dlhu dobu. Treba byt sice laskava, ale nekompromisna maminka.

Ja mam len jedno dietatko, to sa musis obratit na skusenejsie maminky. Je pravda, ze moze bit preto, aby uputal pozornost, ale i tak si myslim, ze je dobre, aby vedel, ze udieranie ludi je nepripustne.

Vies, co je zvlastne? Moja matka je ucitelka v skolke uz cca 30 rokov a vravi, ze odkedy sa zacalo pisat o "obdobi vzdoru", su deti ovela vzdorovitejsie, ako boli predtym. Pretoze predtym (ked som bola napr. ja malicka) sa o ziadnom obdobi vzdoru nevedelo a tak sa neposlusne spravanie prisne trestalo (vtedy bola ovela diktatorskejsia vychova). Dnes je okolo dvoch rokov zname obdobie vzdoru a maminky su ovela tolerantnejsie a mojej mame sa zda, ze su tie dnesne deti ovela besnejsie a menej disciplinovane, viac sa jeduju a pod. Moze to byt tym, ze uz ma 50 a nema taku trpezlivost s drobcami, ale mne sa tiez zda, ze dnesne maminky privela toleruju... To bol len taky postreh...

Pockaj par mesiacov, trosinku vyrastie a bude to ovela lepsie. Mne sa zda tato etapa materstva zatial najkrajsia. Kazdy den zasnem , aky je rozumny, co vsetko odpozoruje, ako ma prekvapi... Teraz mame kazdy den od rana do vecera otazky : Preco? Sak preco??? Povedz mi PRECOOOOOOO???
Mam toho plnu hlavu , ale hlavne som STASTNA, aky je uz z neho sikovny velkacik!

obdobie vzdoru NIE JE len hovorené a novo vynájdené slovo... ani ty ani ja sme nejedli v detstve toľko sladkostí a Ečiek v potravinách a nemusel náš detský mozog spracovávať toľko informácii, ktoré sa zo všetkých strán šíria a ani ľudia neboli tak nervozny a vystressovaní z nedostatku práce a strachu z obživy rodiny a nebolo bežne na verejnosti počuť vulgárnosti ako dnes... a mohla by som napísať ešte xy dôvodov, ktoré sme aj my matky svojimi vlastnými fyzickými predispozíciami, stravovaním a psychikou v tehotenstve preniesli na vlastné deti, atď... takže neberúc skúsenosti tvojej matke Kaktus, by to naďalej chcelo sa viac informovať a potom kritizovať a hlavne začať od seba... pretože každá jedna z nás má mudrejšie a aktívnejšie dieťa ako sama bola a iste ani naši rodičia neboli ideálom svojich rodičov...

Nerozumiem tvojmu rozhorceniu. Vravim len, ze dnesna vychova sa mi zda malo prisna a moja matka, s ktorou si asi v nicom nerozumiem, nahodou so mnou suhlasi a o vychove malych deti nieco vie. Nechcela som povedat, ze vyraz "obdobie vzdoru" je len slovo. Ale ze ked dnesne dvojrocne dietatko vymysla, tak si mozno niektora maminka povie: "och, to je len obdobie vzdoru" a dalej to neriesi. A takych maminiek som videla az-az.

Cela pointa je, ze som zastancom prisnejsej vychovy, nez je ta, co je teraz v "mode".

Kaktus, neviem prečo by som mala byť rozhorčená, ja som to myslela iba tak ako som to napísala a myslím, že to vyznieva neutrálne.... a tu sú maminy, ktoré "to" riešia, preto som sa aj ja zapojila so svojim názorom a problémom do tejto diskusie... čo je v móde ma moc nezaujíma, ja potrebujem vedieť čo funguje univerzálne ako modelové správanie vhodné pre obe strany... ako som už napísala, po návšteve psychologičky budem azda múdrejšia.

No ja by som chcela prispieť len takým postrehom. nepamätám si že by moji chalani niekedy niekoho bili- že by som to bola vnímala ako výchovný problém. Len si pamätám že Filipko mal rok keď sa narodil Matúško a niekedy keď išiel okolo neho ešte takého malinkého v perinke tak mu občas capol po tváričke- proste išiel okolo a pleeesk. Tak som sa mu musela viac venovať, vysvetľovať, že to sa nerobí, že bračeka treba pohladkať tak ako ja hladkám Filipka a po čase to prešlo. Ale vedeli sa príšerne hádať, brať si hračky aj sa pobiť- taká súrodenecká rivalita, ale nerobievali to iným ľuďom... a teraz k tomu postrehu, že ja som deťom občas aj po zadku capla a môj tatino Filipovi- svojmu vnukovi veru aj facku strelil,a to moja svokra vôbec nevedela pochopiť, ako mu mohol streliť facku. Lenže moje deti majú rešpekt pred starými rodičmi-všetkými, ale svokra žije aj s vnukom ktorého nikdy neudrela, ba ani veru po zadku necapla a ten mal ako maličký také "úlety", že prišiel k dievčatku v cukrárni a strelil mu facku a jeho rodičia sa na tom dobre zabávali aké majú "úžasné" dieťa- no obdobie vzdoru a so smiechom to brali aj keď to urobil starým rodičom...a neskôr to už mal 9 rokov som bola svedkom ako svojej babke strašne škaredo vynadal a dokonca sa do nej aj fyzicky pustil, a keď sa chvíľočku venovala babka nášmu Filipovi, tak sa naňho tak najedoval, že mu vrazil zväzkom kľúčov celou silou do tváre....asi som neporadila, ale deti proste potrebujú hranice- aj také malé dieťa ich potrebuje- univerzálny návod však asi neexistuje...

A ak môžem odporučiť dobrú knihu aj k tejto téme tak potom vo vydavateľstve Portál vyšla kniha Rodiče nebojte se říkat NE, autor je Patrick Delaroche a kniha je z roku 2000.Je tam veľa príkladov- dá sa dobre zorientovať v problematike ako dať deťom hranice a prečo je to vlastne potrebné...

stále hovoríte o manuály pre deti... ten neexistuje, ja hovorím a čakám na odpovede o modelovom srávaní dospelého... ako mám reagovať ja, nie ako skrotiť moje dieťa... afekt je príležitostný, neočakávaný, neplánovaný výbuch zlosti, ktorý prekvapí samotné dieťa a "prevalcuje" ho, nakoľko dieťa nedokáže - na rozdiel od dospelého- ovládať svoje emócie... ja som tento model vo vlastnej rodine nemala... rada by som iba poznať vaše vlastné postrehy s VAŠICH spomienok v detstve, ako reagovali vaši, aby z vás vyrástla vyzretá osobnosť s nezlomenou ľudskou dôstojnosťou(následkom telesných trestov - ale to je na inú tému). Klódik a za typ na literatúru dík, iste je jej na konkrétny problém viac...

No moj tatko keď to naňho prišlo a mal "toho" dosť tak mi vylepil facku a bolo. A často som ani nevedela že za čo to asi tak bolo... zrejme sa príliš nezymýšľal aby zo mňa vyrástla nejaká vyrovnaná osobnosť...Ale viem toľko že mal ťažký život a jeho reakcie často neboli výchovnými reakciami na mňa ale výbuch zlosti....môžem ti Mira- Mária za seba napísať len toľko že keď som v pohode reagujem v pohode a viem vycítiť aká je najlepšia reakcia, stačí povedať raz, zo správnym prízvukom a problém je zvládnutý a keď mi je naprd, stačí malý zádrhel, úplne malilinký a ja sa viem vytočiť do nepríčetnosti a aj tak to nemá žiadan alebo len minimálny efekt...ja sa za posledné roky snažím žiť v pohode-a ani problémy vo výchove nie sú, vôbec neriešim ako reagovať..., lebo vlastne pri svojich chalanoch ani nemám na čo veľmi reagovať Asi je hlavné mať pod kontrolou vlastné /rodičovské/ emócie, a potom aj tie reakcie sú v pohode, keď nie sú emócie v pohode tak ani reakcie na dieťa nebudú v pohode...zažila som aj svoje zlyhania vo výchove a doteraz som presvedčená že boli spôsobené mojou celkovou frustráciou- nebola som spokojná s tým ako žijem, nebola som vyrovnaná a šťastná...ale našťastie je teraz zas to lepšie obdobie...A ešte chcem dodať že tatko nebol nejaký tyran- tá facka bola občas, ale ja som bola taká citlivka že mi stačilo aby sa na mňa otec len škaredo pozrel a už som revala

Ani neviem celkom o čo ti ide Mira- Mária, neviem či som to dobre pochopila- lebo tieto písané slovíčka ťažko vysvetľujú...ale fakt netreba krotiť deti. Je rozdiel ak je niečo v správaní dieťaťa prejav jeho povahy, temperamentu a je rozdiel keď robí niečo nevhodné, ak niekomu ubližuje. To prvé by sa rodič mal naučiť rešpektovať, pretože aj povahovo kľudný rodič môže mať veľmi temperamentné dieťa a naopak a bola by chyba snažiť sa to v dieťati potláčať len preto lebo to nám nie je vlastné. Ale ak je to to druhé, to správanie ktoré niekomu ubližuje- tak tam už musia nastúpiť hranice ktoré musí stanoviť dospelák. Ja mám dvoch chlapcov v znamení rýb a leva. A to sú také protiklady, že aj prístup k nim je úplne iný- musí byť iný, pretože čo je dobré pre jedného druhému ubližuje a naopak...a pritom sú tak krásne jedineční...ale hranice musia poznať obaja a majú ich obaja v tej istej úrovni...Prudká reakcia dieťaťa môže byť vyjadrením jeho povahy, ale aj prekročených hraníc...to vždy závisí od situácie a od toho ako dobre poznáme svoje deti...

Mila mamkamarka,
nebud z toho taka nestastna. Je to stale lepsi pripad ako je moja dcera. Ta nebije nikoho naokolo, ale seba. Bola by som radsej keby to bol niekto iny, napr. ja. Samozrejme, ze nehovorim o nadseni.
Na tvojom mieste by som z toho nerobila taku dramu. Je jedno, co si myslia kolegyne, hlavne ze je pohoda doma. Nech si hovoria co chcu, ty vies svoje a tvoj chalan je dobry. Nezalezi na tom, ze o nom niekto povie, ze je bitkar, zly, neposedny, nesikovny...Hlavne je ako to citis ty. Obdobim vzdoru si presla isto aj ty. I ked si na to nepamatas. Kazde dieta ho preziva svojim sposobom. Prajem vela stastia.

...každé dieťa dáva svoje emócie najavo iným spôsobom - to tvoje sa bije, iné plače na ratu a iné sa chová mame pod sukňu - je to normálne, pokiaľ nemá 15 rokov...

Ja si osobne myslím že malému treba v tomto zabrániť. Predstavte si že bude toto robiť trebas v lete na pieskovisku, alebo na kúpalisku a neverím že by niektorá matka to pochopila tak že dieťa je v období vzdoru a tak to moje môže hoc kedy capnúť.
Osobne som mala takúto skúsenosť keď som mala malé deti, chodil na pieskovisko s maminkou asi dvojročný chlapec, ak mu niekto nedal neakú hračku , alebo sa hral na mieste kde sa chcel hrať on, dieťa odsotil alebo udrel.
Jeho mamina reagovala asi takto, Maťko to nemôžeš. Pekne sa hraj s chlapčekom a za chvílu zas niektoré capol.
Neďaleko bolo ešte jedno pieskovisko a verte že ako prichádzal milý Maťko na piesok tak mamičky brali deti a išli na iné pieskovisko.
A pritom milému Maťkovi by stačilo aby ho mamina zobrala ihneď domov a povedala mu prečo bude teraz doma a verím že Milý Maťko by pochopil veľmi rýchlo či chce doma sedeť alebo sa hrať na pieskovisku s ostatnými deťmi.
Niekedy stačí okamžitá a nečakaná reakcia od rodiča a dieťa si to na budúce rozmyslí

Ked nas Kubi nereaguje po prvom napomenuti, opakujem to aj druhy raz, pretoze som si neni ista, ci ma pochopil, predsalen je este maly. Popripade, ked mam naozaj pocit, ze mu nie je celkom jasne, co mu vravim, poviem to aj treti raz inymi slovami. Ale potom uz nasleduje odchod z pieskoviska ci inej detskej atrakcie.
Este mi napadlo, ze niekedy ako motivacia staci chvalenie - tak sme sa naucili poriadne fukat nos , pretoze sme to vsetkym predvadzali (babke, dedkovi, tetam...), ze akeho mame velkaca, vie si sam vyfukat nos a tak, hoci to predtym robil nerad, teraz si uz bez problemov fuka - asi preto, aby mi urobil radost. Taktiez lieky - par mesiacov dozadu vyvadzal, vypluval, kopal okolo seba... Potom som zacala vsetkym predvadzat "aky je ten Kubko statocny, pozri, babka, ako spapa sirup od doktorky" a teraz uz staci povedat len heslo: "statocny" a bez problemov vypije kvapky, sirupy... Takze moznoze by fungovalo aj take nieco - pochvalit, ked miesto bitky radsej pohladka maminku a potom by MOZNO radsej kazdeho pohladkal, aby dostal pochvalu, ako udrel.
Predvcerom v jasliach jeden ocinko skoro odpadol, ked moj synko zahlasil: "Ked prideme domov, zoberieme vysavac a budem odsavat sopliky". Pozeral na mna, ze: to ten váš DOBROVOLNE podstupuje??? I ked pravdou je, ze ked sme dosli domov a vytiahli vysavac, tak sa ozvali nejake placiky, ale po uspesnom odsati, sa uz usmieval a vsetkym oznamil : "Kubko statocnik!". Toto asi neplati na vsetky deti. Ale ak vidis, ze ten váš synko lipne na chvaleni, tak je to fakt ucinna metoda.

Ste veľmi milé, že ste sa takto otvorene rozhovorili.... k tomu kroteniu toľko - to bola metafora a poznala som to na vlastnom tele-doslova... takto ja teda nie preto sa pýtam ako to bolo u vás, každá z nás bola občas v detsve zlostná, tiež dozrieval aj náš mozog a nezvládali sme emócie( dúfam že väčšine z nás, ako vidím podľa tých hovienok po stene a prístupu matky, že hehehe- niekomu nedozrie nikdy) ... páčilo sa mi: bála som sa ako koza noža... ja som sa bála oveľa viac pracky vojenského remeňa a tiež to boli len ventilované nálady chorého dospelého mozgu/ to nie je podstatné ale ide tu presne o "zdravé sebavedomie" a ja sa dodnes cukám a mám problém so zvládaním emócii... podotýkam, že môj drobec je donosené milované dieťa, chválené, túľkané dieťa, rastúce v harmonickom prostredí bez vulgarizmov a hádok, tu je fakt problém babka... tá je ale jediná a po ceste schodami domov, takže sme radi že ju máme, no vyhýbať sa jej nedá a je to presne ako bolo hore písané: ako ONA vychovala tri deti a blá blá blá...za čo má môj nekonečný obdiv a úctu a preto aj moju preohromnú toleranciu, čo je však problém pri výchove malého- presné slovíčko bolo, že malý má z rôznych pravidiel CHAOS v hlavičke, nie je zlý ani vzpurný, je to naše slniečko, ale vybuchuje a nezvládame to sami riešiť

vieš mamkamarka tvoj synček čím bude väčší tým bude mať viac možností hnev vyjadriť aj inak a nielen "pästičkami". Je dobré dať deťom priestor a vedome ich viesť k vyjadrovaniu svojich pocitov, potom sa to naučí inak vyjadrovať- ale chce to čas...

Ja som včera vymyslela, že má v sebe maličkého čertíka, ktorý ho popichuje rožkami, keď mu mamka momentálne nevenuje pozornosť... a čuduj sa svete, dnes sám po príchode zo školičky priznal, že čertík chcel aby tatika v šatni zlostil, ale mu to nedovolil a fakt bol do večera v pohode.

To je super že si taká kreatívna maminka- to by som ti teda udelila 1 s hviezdičkou za krativitu- o tom to je - hľadať a nachádzať riešenia a posúvať sa vpred. A najdôležitejšie je to že dieťatko sa takto učí vlastne spoznávať samé seba a svoje reakcie a to je obrovská devíza do budúcnosti....

Klódik na chvály je ešte priskoro, ale tááák dobre to padne, ďakujem

krôčik po krôčiku a bude to o.k., veď ešte máte kopu času- kým tvoj drobec bude mať byť hotový chlap- dovtedy to zvládnete

Mam pocit, že male deti (1r-2r) nevedia co robiť, ked sa k nim priblíži iné dieťa či dospelý. Niektoré len kukajú, niektoré do druhého šťuchnú, iné ukazujú na oko... Ja svojmu poviem aby dieťatko pohladkal, v tomto veku veľa hovorím čo MÁ ROBIŤ, zákazy dávam jednoslovné: nie, nesmieš, páli, bolí-nonono!!

K bitkárom na pieskovisku - dovolím si usmerňovať aj cudzie deti(jedno či má 1r alebo 7r):--Počuvaj kamarat, tu sa detičky nebijú (nesácajú, nehádžu piesok do hlavy..), nechcem vidieť že také čosi robíš!!!-- Od cudzieho človeka to vezme akosi vážnejšie, ešte sa mi nestalo, že na drzovku to urobí opäť, ale nemala by som problém ho zobrať z pieskoviska von, lebo:--..tu sa hrajú iba "dobré" detičky. Hraj sa inde!-- Keď si vlastná matka nedáva na svoje decko pozor (alebo tam ani neni,)ja si to svoje nenechám zahádzať pieskom.

Ale svoje detičky nezvládam. Veľa vrieskam, viem že staršej dosť ubližujem a neviem ako krotiť svoj vlastný hnev. Recept na tú správnu výchovu nemám. No chcem podotknúť, že je tu veľa úžasných ľúdí, ktorý aj napriek zlej výchove sú fantastický ľudia. Trošku prosím Boha, aby aj napriek tomu, že nedokážem byť tá dobrá mamina, aby im zahojil rany, ktoré ja robím a neviem si pomôcť.. neviem ako ináč... nevládzem a ich otec je furt preč a ja nemám čas pre seba... mať chvíľku pokoj svatý... Veľa vecí pre ne robím a ešte i poviem, že to robím preto, lebo ich ľúbim, ale stále je tu tých pár (vrieskanie a nadávanie do hlúpych..)ktoré ich poznačia a ovplyvnia. ALE NEMOŽEM TO OVPLYVNIŤ! Jednoducho sa neovládnem... Prestala som sa tým trýzniť, že ich ničím, jednoducho ja im dávam maminu na 50%. A keď mi to budú neskôr vyčítať, nenávidieť alebo ma po osemnástke už viac nebudú chcieť ani vidieť... priznám si: ano majú na to dôvod, zase na oplátku oni byť hnusný ku mne. Asi toľko. (P.S: Stále sa snažím...)

Filipka neboj to sa obráti...prežila som si podobné pri svojich deťoch, ako prežívaš ty. Bola som v určitom období uvrieskaná, frustrovaná mamina, ktorá chodila spávať so strachom ako to zvládnem ďalší deň. Manžel bol stále preč, nemal mi kto pomôcť, také bezútešné obdobie...chlapci majú teraz 11 a 10 rokov a je to úplne v pohode a keď niekedy zaspomínam na tie časy, že som po nich vrieskavala a pod, tak len hľadia a nechápu o čom hovorím, lebo teraz sa už také vôbec nedeje a je to v pohode, rešpektujeme sa, vieme sa dohodnúť, chlapci sa vedia dohodnúť medzi sebou a každý z nich má svoj okruh záujmov a kamarátov a tak si vôbec nelezú do kapusty...

náhodou, obelix, podla mňa to zvládaš super
ako som ťa čítala, som si spomenula, keď som mala 4 roky, chodievala som raz za týždeň na inekciu (ale neviem akú, len som mala nedovyvynutú striešku na kĺbe) a mama mi vraví, keď bude po pichaní, pojdeme do obchodu, môžeš si vybrať čo chceš. No ja som sa držala statočne, ani som nepípla, lebo som mala v hlave celý čas červený telefón čo bol vo výklade. keď sme došli do obchodu a prosíkala som mamu o červený telefón, tak zrazu, ja ani neviem prečo, všetko bolo inak...chcela mi kúpiť hento, toto, len nie to čo som si vybrala...nespravila som jej tam cirkus, ale keď som prišla domov, bola som hrozne zlostná, nejak som to sklamanie zo seba nevedela dostať...keď maprišla volať kamoška von, že čo mi je, tak som na plnú pusu vykričala, že mama je takáááá sprostááá!!! no pekne som klusala nazad domov, ešte som aj kľačať dostala a vyhubované od otca, že čo si to na mamu dovoľujem....je to ťažké s detičkami niekedy, najmä keď sami nevedia ešte pomenovať čo ich naozaj trápi

Tak mamenky, dnes máme za sebou prvú hodinku u psychologičky. Mám z toho dobrý pocit.Doktorka pozorovala malého celý čas čo sa hral, kým sme prešli zálkadné info o ňom, o mojom detstve a o terajších podmienkach v akom prostredí drobec vyrastá. Nabudúce ide na testy a ja budem v úzadí. Nestanovila diagnózu, ak nejaká je- usúdila, že je vnímavý, citlivý, zrejme panovačný, rozumný a dokonca aj sústredený. Rozhodne je za obdobím vzdoru (2 - 4 roky) a afektové výbušné správanie treba riešiť, aby sa neskôr nevymstilo riešením, že časom sa to nejak spraví. Som analytický typ, čo som brala ako pochvalu a ...áno, problém je v nás dospelých a nie v dieťati. Zhrnuté jednou vetou: sme zdravé koníky, ktoré nevedia ťahať za jeden koniec jedným smerom - to je môj názor. Dostala som typ na dve knihy: Deti potrebujú hranice a Malý tyran... a tak preštudujem a dám s nádejou preštudovať aj babke. Osobne tomu nedávam veľkú šancu. Prospešnú metódu, ale vidím v systéme odmeňovania a trestov... názorne si vyrobím na viditelné miesto tabulku a za každú dobrú vec, dostane červený bodík (samostatné obliekanie, jedenie pri stole, pokojne absolvované vyšetrenie u lekára, pomoc pri nakupovaní, pekné hranie sa s deťmi...) a za zlostné správanie, či neposlúchnutie, abo dokonca bitie - dostane čierny bod. Za tri body (napr.) dostane odmenu (rozprávku, hru na PC, spoločné čítanie, kreslenie, hranie, malú sladkosť...) za trest = vedome neposlúchnutie vopred varovanej žiadosti,... krik, zlosť( nie nečakané nepríjemnosti ako vec vypadnutá náhodou z ruky a následne rozbitá...) tak zákaz toho, čo má v danom čase najradšej (zákaz pozerania TV, hranie na PC, návšteva kamaráta, nedovolené spinkanie u babky =ako u nás dnes, po jeho útoku na mňa...)Po množstve červených bodíkov napr. za mesiac odmena vo forme spoločného podujatia (bábkové divadlo, kino, detská párty...) Toto nie je citované, ale môj popis počutého a aj dnes prežitého. Orientujte sa podľa seba, ovládajte svoje výbuchy nadýchnutím sa a až potom riešte afekt dieťaťa. Sama sa toto musím naučiť. Dúfam, že to zvládneme. O mesiac podám nové správy. hawk