mila titi ja nie som bohvieaky poradca, ale podla mna by si mala zacat mysliet na seba..aj ja poznam takych co presadzuju len svoje nazory, svojich znamych atd.. a co dietatko??? pisala si ze je vytuzene??? tak preco si potom odisla pracovat po siestych mesiacoch ked vam nic nechyba, myslim po financnej stranke??? ved materstvo je tae krasne mohla si si o vychutnat, ked mas tu moznost..
"Potrebujem začať myslieť na seba, viem, že sa on nezmení"
Presne tak. Zacni od seba a ako pise kika vyssie, zacni na seba mysliet....
"Aj kamarátky nemám, lebo jemu nevyhovovali, ale vadí mu, že žiadne nemám."
Obnov stare priatelstva a pekne sa stretavaj aj s inymi ludmi...toto je chyba cislo jedna, vzdat sa starych kamosov len aby si mala klud v rodine...a preco aj? To ze sa dvaja dali dokopy neznamena, ze od teraz budeme len my dvaja na veky vekov amen...ale kazdy si priniesol tu svoju skupinu do vztahu a pokial ja nechcem, nemusism sa s kamosmi mm stretavat, neznamena to vsak ze to musi urobit aj on...
Ber to tak, ze ste dvaja samostatny nezavisly ludkovia iduci na ceste zivotm spolu...ale nie ste spolu priviazany lanom...
predpokladam, ze ste spolu dlhsie, urcite aspon dva roky. takze ak si sa viac ako dva roky podriadovala vsetkemu podla hesla "aby bol v dome klud", niet divu, ze si zvykol, ze je podla neho a ze nadobudol pocit, ze tak je to spravne. nikto mu neodporoval, skor pritakaval. niet ani divu, ze presadit sama seba voci nemu ako rovnocennu partnerku sa bude stretat s burakmi a hadkami, trucovanim, naschvalmi, zakernymi podrazmi, aby zase dosiahol svoju "rovnovahu", na ktoru si ho naucila.
castym problemom ludi, co sa naucili podriadovat partnerovi je male sebavedomie vyplyvajuce z pocitu, ze si zasluzia existenciu len ak budu druhym na nieco dobri, budu poslusni. vychadzanie v ustrety, potlacanie vlastnych pocitov a tuzob. nakoniec, ked pridu na to, ze cestou von je znova presadit sa a dokazat prejavit aj svoje pocity, tak ako ich citia, zistia, ze maju problem v tom, ze citia pocit viny. a strachu. stale v nich rezonuje to nestastne: musis si zasluzit... lasku, uctu, atd. a to len vtedy, ked si poslusna a dobra. inak nemas narok.
jednoducho musis ratat s tym, ze podobrotky to nepojde, lahke to nebude, a musis sa naucit potlacit pocit viny, ze to vobec po nom chces, aby ta uznal ako rovnocennu partnerku. je to tvoje svate pravo. domacnost nie je podnik a ty nie si zamestnanec, ty sa nemusi podriadit pracovnej zmluve ani hierarchii veducich manazerov. zvladnes to. aj za cenu ustupkov - ved zase neda sa ist za svojim aj hlavou proti muru. bude to valcik, dva kroky vpred, jeden vzad, raz ho presvedcis, ze ta viac do pozicie, kde ta uz raz mal, nedostane. a vtedy to bud uzna, alebo ta opusti, pretoze on potrebuje zenu, v ktorej by sa zrkadlila jeho vlastna velkost. na nej samotnej nezalezi. a stratu takeho muza niet co lutovat. skor tu zenu, ktoru si najde po tebe. pri nej si uz da dobry pozor, aby sa mu nezopakovalo, co si dokazala ty. vymknut sa mu.
...konečne som zistila, že všetkého príčinou je môj manžel a jeho nároky na mňa...
Titi, vo vzťahu na všetko treba dvoch. V tomto prípade "jeden" bol tvoj manžel - ktorý vznášal nároky, a "druhá" si bola ty - ktorá si ich plnila...
Keď budeš hľadať príčiny vašich problémov len v tvojom manželovi, tak sa dopredu nepohneš... Ty si mu totiž také správanie voči tebe dovolila...
Ahojte, som rada, že sa mi niekto ozval.
kika 82 na to, že som isla do práce po 6 mesiacoch ma prinútil on, jeho názormi, pre neho žena na materskej nemá čo robiť - vraj iba osprostie. Takže zase som mu vyhovela.
Spolu žijeme 8 rokov ako manželia a 3 roky predtým sme boli na "hromádke". Viem, že aj vina je vo mne je to 50:50 a práve ja som mu to dovolila. On sa to naučil doma, jeho otec je rovnaký a ja sprostá som to nevidela. Teraz sa až spamätávam.
Je veľmi ťažké bojovať proti nemu, nemám argumety a nechcem sa hádať, vždy radšej ustúpim. A potom ma to vo vnútri žerie...
Presne ako píse magic - ako ten vláčik.
magic to všetko krásne vystihla.Celé manželstvo je o kompromisoch,tolerancii a ucte.Len sa nesmieš nechať obrať o tu svoju sebauctu.Koľko dovolíš,toľko si ten druhý zoberie.A po čase zistíš,že ti nezostalo nič.Prázdno.Vráť sa naspať na matersku,ved sa staráš aj o jeho dieťa,prečo by si mu mala stále niečo dokazovať.A psychoterapia?To je prvý krok,ktorý si urobila pre seba.Zistila si,že už začína blikať červená kontrolka.Najepšia cesta k tomu,ako si v hlave upratať a prebudovať si svoje myslenie.Svoje.To jeho nezmeníš.A nezabudni,pre koho si na tomto svete najdôležitejšia. Inteligentná žena nikdy "NEOSPROSTIE".A TY si inteligentná a sebavedomá žena.Na to nikdy nazabudaj.Ver si,oslobodíš sa od pochybností. 
Ahojte, práve som našla novú stránku, kde konečne niekto hovorí rovnakou rečou ako ja. Myslím tým veci o našich mužoch a tak. Môj problém spočíva v tom, že som po narodení dieťaťa vytúženého a dlho hľadaného psychicky prestávala fungovať - prepadala ma úzkosť a strach o bežné veci. Po nasadení AD som sa postupne z toho dostala, mysliac si, že je to len vyčerpanie z tehotenstva a problémov s tým súvisiace. Ale v lete som sa do toho dostala znovu. Opäť som na AD, chodím na psychoterapiu a čo je hlavné, môj manžel to vobec nechápe a myslí si, že som si vymyslela "panskú" chorobu a neviem čo by som už od dobroty mala robiť. Vraj nechce aby som chodila na skupinové terapie, tam chodia "feťáci" a alkoholici a nie ja. Až terapeutka mi otovrila oči a konečne som zistila, že všetkého príčinou je môj manžel a jeho nároky na mňa. Pri ňom som stratila sebavädomie, názor, chuť stretávať sa s ľudmi. Pre neho je len jeho názor a konanie to pravé, všetko má fungovať podľa jeho zvykov a názorov a vlastne si zo mňa urobil takú psychickú slúžku. Po 6 mesiacoch od nar. malého som išla do práce. Pracujem ako manažérka a dosť ma to vyčerpáva a teraz v tejto zlej dobe s nami mávajú v práci ako sa im zachce. A odpoveďou mojeho manžela na to všetko je že si za to môžem ja, že ho nepočúvam , jeho rady, a nesprávam sa tak, ako by on chcel. Chcela by som od neho podporu, objatie, aby ma utešil, že bude dobre, že to zvládnem a je pri mne ale on len kritika, v každom slove vidím podtext kritiky. Aj moje sebavädomie je niekde pod úrovňou čísla 0. Všetko robí tak, aby on bol spokojný. Ponáhľam sa domov, aby on nevolal, že prečo som v tej práci tak dlho. Všetko vyzvedá, keď nič nehovorím,tak je zase zle. Vlastne už ani neviem, či ho mám rada. Potrebujem začať myslieť na seba, viem, že sa on nezmení, ale keď začínam doma fungovať s presadzovaním si svojeho názoru, je to veľká búrka. Viem, že ak to nezmením, ak sa sama za seba nepostavím, skončím psychicky veľmi zle a dosť možné, že aj tu už nemusím byť. Prosím, poraďte mi ako sa viete povzniesť nad mužskú ješitnosť, ich poznámky a podrývačné texty. Obaja sme VŠ, manažéri, finančne sme na tom veľmi dobre - až sa sama pýtam, čo mi vlastne chýba. On pomáha doma, veľa vecí v dome robil on, práve to až zneužíva, že čo on už pre nás urobil. Chýba mi pokoj v duši a radosť zo života. Aj kamarátky nemám, lebo jemu nevyhovovali, ale vadí mu, že žiadne nemám. Tak sa v tom vyznajte. Pekný deň všetkým.