Jak nabrat odvahu a jít nějak dál

...chybí mi odvaha udělat krok v před a tohle strašné peklo ukončit nebo mám strach jak to všichni kolem mě budou nést svokr mi včera řekl,že to nejde takhle odejít nebo máme spolu děti...

Alexik, toto, čo sa u vás deje, nie je v poriadku. Svokor nežije tvoj život a nemá najmenšie právo kecať ti do toho, čo ty ne/urobíš. Môže akurát tak povedať svoj názor, ale ty nie si povinná skákať tak, ako on (alebo ktokoľvek iný) píska.
Skús si prečítať trebárs toto: http://integra.fost.sk/clanky/tyranie.pdf

Najlepšie by si asi urobila, keby si sa obrátila na niektoré z miest pre ženy v krízových situáciach. Ich zoznam nájdeš napr. tu: www.mamam.sk (na lište vpravo hore si klikni na kraj, v ktorom bývaš)

Svokor vie o jeho arogantnom správaní a o tom , že ťa bije?
Ja by som s mužom, ktorý ma bije nebola ani minútu. Práve kvôli detičkám by som od neho utiekla čo najďalej . Máš niekoho kto by ti vedel pomôcť ? Rodičov alebo priateľov? Prípadne sú centrá pre pomoc týraným ženám.
Píšeš,že život nie je o utrpení a strachu. A NAOZAJ NIE JE .
Treba nabrať odvahu a sama kvôli sebe a aj kvôli deťom začať nový život bez neho.

Opisuješ niečo čo som prežila aj ja, z krásneho vzťahu odrazu niečo surové, u nás to bolo moje druhé tehotenstvo a môj ex si odrazu zmyslel ked som bola v 4 mesiaci, že on to dieťa nechce a začal sa presne tak chovať. Ja som skúsila všetko, psychologa, manželskú poradňum, psychiatra, povedala som to svokrovcom a čakala že mu dohovoria a svokra odrazu povedala, no a čo nech sa rozvedie ved mi si Martinku vychováme a ty si môžeš nechať to . No a vtedy som sa postavila a vlastne mi tým svokra aj pomohla, lebo som jej povedala vy moje deti ako je Boh nado mnou vychovávať nebudete, aj keby som nevládala a plazila sa po kolenách aj tak ich vychovám.
Rozviedli sme sa a ja som si dostala toho čo som povedala, vo veľkých bolestiach a chorobe som svoje deti naozaj ťahajuc sa po kolenách vychovávala. Neviem čo je dobre alebo čo bolo dobre, ale viem že som neoľutovala nikdy to že som to ukončila, odvtedy som na dne, bez peňazí, žila som z pár korún, ale už som sa nikdy netriasla strachom ak sa omeškal a neprišiel načas domov. Toto sa neda zaplatiť ničím, absolutne ničím.

1. kontaktuj niektoré krízové centrum. Povedia ako ďalej máš postupovať, poradia ti
2. nenechaj sa nikým ovplyvniť. Vôbec nie je normálne, že partner ti nadáva a bije ťa. Ty nie si na vine!!!
3. ak ťa stihne ešte zbiť, choď na pohotovosť, k svojmu lekárovi, oni to zdokumentujú. A nikto už na teba nepovie, že ty si si to vymyslela.
Naozaj, ako písala Geo vyššie, obráť sa na krízové centrum. Nie si jediná. Neboj sa. Život bez neho bude lepší ako s ním.
veľa síl prajem

Ahoj!
Nemam skusenosti s niecim takymto.
Nazov znie 'jak nabrat odvahu a jit nejak dal' ... Mozem ti len povedat jedno...si mama, ktora svoje deti miluje a trapi sa, ze manzelove spravanie moze ovplyvnit tvoju 2,5 rocnu dcerku.... Pozri sa na svoje deticky a tu odvahu najdes. Nerobis to len pre seba, ale aj pre ne. Aj keby si skoncila v utulku pre zeny a financna situacia by bola zla, myslim si, ze stale by ti to stalo za to...stalo by to za tvoje stastne deticky. Ony budu vediet a intenzivne vnimat ked nebudes v poriadku. Pozri si tie linky co ti maminy uz poslali a urob ten prvy najtazsi krok...odit od neho. Udrel ta niekolko krat, nemyslim, ze s tym prestane.
Drzim palce nech tu odvahu naberies a nech si stastna.

Milá Alexik, v prvom rade Ti chcem zdôrazniť, že nech by si spravila ČOKOĽVEK nemôže si dovoliť Ťa udrieť, nie to dokopať Ťa a opakovane zbiť. Na to nemá žiadne, ale žiadne právo. A také keci, ako že si si to zaslúžila, to môže hovoriť tak akurát sebe a ani to ho neospravedlňuje ani pre ním samým, že čo spravil mohol. Nemohol. Je to chorý a agresívny človek, ktorý má pomýlené správanie. Ty máš dve detičky, ktoré si to nezaslúžia, zažiť takéto správanie. U6 len kvôli ním verím, že budeš silná. Neboj sa, najťažšie je vždy spraviť prvý krok, a už len to, že si nám tu napísala, povedala mamine a svokrovi svedčí o tom, že ten prvý krok máš za sebou.Až nemáš kam ísť, zavolaj naozaj do krízového centra, tam Ti pomôžu, poradia a keď Ti bude ťažko, napíš nám tu, my sme tu hocikedy a baby sú tu úžasné a ochotné pomôcť. Hocikedy.

Napísala si, že sa bojíš, že ti nikto neuverí, že ty budeš tá zlá, čo chce rozdeliť rodinu. Vykašli sa na to, čo si kto myslí. Ty vieš ako to je a tiež ako to vplýva na tvoju dcérku (neskôr by to tak vplývalo aj tú druhú). Nikto iný nežije tvoj život a kto si chce o tebe myslieť zle, tak mu to aj tak nevyhovoríš. Začni konať, aby ti to neskôr nevyčítali práve tvoje dcérky, kvôli ktorým by si v tomto vzťahu ostávala, pretože každé dieťa trpí spolu so svojou mamou, aj keď ich by sa možno nikdy nedotkol. Pôsobíš rozumne a silne, ty to zvládneš.

Ako pisu ostatne, prvy krok mas aspon s polovice za sebou tym ze si to povedala mame a napisala sem, uz ti ostava len ho dokoncit. Prajem vela sil a stastia ty to urcite zvladnes

alexik, drzim Ti palce, ak by si bola v blizkosti TT, tak by so Ti vedela aj poradit s poradenstvom ohladne tyrania, takto iba Ty to zvladnes nedaj sa, si jedinecna a nikto nema pravo s Tebou manipulovat

Ahoj, Alexik, nie je tvoja vina, že si uverila sladkým slovám, ale priprav sa aj na tú horšiu variantu, keď zas bude meškať a budeš sa báť. Bodaj by sa to už nezopakovalo, ale buď pripravená. Zisti si oporu u svokrovcov, u rodičov, a keď to zas príde, tak uteč. Ber si aj deti, nedovoľ, aby mu zostali. Poznám prípad, keď sa mamina vyše roka pripravovala, aby sa dostala od manipulátora. Určite aj ona váhala, či robí dobre, a žiaľ aj po odchode váha, ale napriek všetkému, teraz má pokoj aj ona aj jej dieťa. Vidieť, že ho stále miluješ a chceš naspäť svojho milovaného, ale niekedy to už nejde. Daj mu šancu, ale zároveň si otvor zadné dvierka a maj ich vždy dobre namazané, pripravené. Ja sama som síce nezažila útek od manipulátora, ktorým bol môj otec, už som bola dospelá, keď to prerástlo do násilia, ale nebol pokoj, kým sa s mamou nerozviedli. A ver mi, že to nebolo jednoduché ani pre moju mamu, čo už mala cez 50, a sebavedomie na bode mrazu. Nedopusť, aby to tvoje deti zažili.

Alexik, choď s tým k lekárovi. A mala si zavolať políciu. Viem, že na ubolenú dušu teraz lekár nepomôže,ale časom, keď uvidíš úsmev detí bez strachu to bude lepšie. A ak budeš potrebovať, napíš tu, naozaj sme párkrát robili zbierky, pomôžeme Ti, ako sa len bude dať.

Vždy keď čítam takéto riadky mi je do plaču. Nikdy som nič podobné nezažila,ale viem,že pri prvej facke,prvom príznaku nejakej agresivity by som ušla.Nám sa dobre radí,ale viem,že všetky,ktoré takýmto stavom prechádzajú musia veľa trpieť .Alexik,tak ako radia ostatné,nenechaj sa deptať,ponižovať-žiadny človek si to nezaslúži.Držím palce,aby sa to vyriešilo k tvojej spokojnosti.

Ahojte,chcela by som sa poradiť,lebo neviem čo mám robiť a som v neriešiteľnej situácii. Môj manžel bol spočiatku normálny a keď sa nám narodil synček (teraz má 2 roky)prišiel samozrejme aj stres a hádky a samozrejme aj stupnujúce sa bitky,najprv som chápala-dalo by sa povedať za čo si to zaslúžim-ano povedala som niečo nepekné čo sa ho dotklo -ja viem aj vo mne je veľa stresu a zlosti a možno som zbabrala čo sa dalo ,ale teraz je to omnoho intezívnejšia-dá sa povedať ,že ma bije 1 až 2 krát do týždńa (detaily radšej nie...)bojím sa ho áno bojím-ked si pomyslím že mám s ním žiť napr.ešte 20-30 rokov tak je to strašné.často sa stane ,že ho vytočím (lebo sa nedám -čo väčšinou skončí zle)a on sa zaženie vždy päsťou ,ja sa tak zľaknem ,že až v bruchu to cítim(ten ľak).aj ked ma neudrie tak sa zaháňa dosť často a je to dosť nepríjemné a hlavne všetko je to ponižujúce,akoby sa hral na tatka aj mi často povie ,že ma ten môj mal viacej biť ,nebola by som takáto-a ja mu na to ,môj tatko ma nikdy toľko nebil čo ty za 1 mesiac.Často rozmýšľam o rozvode lebo sa ho bojím ale finančne by som to nezvládla.ešte som na materskej a zamestnanie sa mi zatiaľ neukazuje a ešte musím chodiť na cudzí jazyk poobede 2krát do týždna ,aby som mala uplatnenie a ulahčilo mi to zamestnať sa a je to premna strašne vyčerpávajúce a stresujúce okrem toho nie som zdravá ,a môže sa stať,že nebudem môcť robiť kôli zdrav,stavu.môj stres a možno hádky a bitky vyplývajú u mna z viacerých vecí,že často nevládzem a očakávala by som väčšiu pomoc od manžela aokolitej rodiny,o to že ešte musím študovať -nejde mi to ľahko a už má toho plné zuby lebo sa v podstate učím celý život,som podráždená a vybuchujem možno viac ako iní,lebo beriem príslušné lieky hormonálneho charakteru ne celý život ,aby udržali moju chorobu na uzde-lebo ak prepukne bude zle-nebudem vládať nič a každý deň m a bude bolieť úplna ale úplne všetko (okrem vlasov a nechtov)lieky čo ovplyvňujú a psych.pohodu-dá sa tak povedať ,nemám ešte prácu,a syn je na mna velmi naviazaný pretože som sním stále len ja už mi niekedy z toho...nikde nechodím len na ten jazyk.manžel ho možno 1krát uspal ,nikdy ho neokúpal,nerád ho prebaľuje pri týchto veciach sa tiež často hádame ,lebo sa cítim vyčerpaná a chcem aby to urobil aspon raz za mna,ale syn nechce s ním ísť stále len mna a manželovi to vyhovuje povie,však vidíš že chce teba ...a začína hádka neurobí to ,málo mipomôže okolo malého akurát sa s ním hrá aspon možem navarit -on nikdy nevarí a ešte vysáva celý byt a zmije podlahy-asi sa nemám načo sťažovať-neviem ako to má byť ale biť ma nemá a nemal ale čo ja s tým,keby som vždy čušala tak by ma nezbil,ale ja nie som taká čo čuší a preto sa mi ujde...často sa cítim ako hrozná matka lebo sa stane že kričím aj na svojho syna ,kričím aj ked ma bije hrozné čo susedia počuvaju a čo si myslia ,lebo on vyzerá aj v okolí ako dobrý a správny muž -to ja som ta šalená-on pomože hocikomu kto ho popýta a veľmi rád ,každý večer kým ja uspávam malého a musím ležať aj 2 hodky pri malom kým nezaspí-no ja nie .on si zbehne na pivko.(nie stále robí 4 smeny)vyčerpáva ma to -chcela by som si to sním vymeniť ....tak čo mám ešte toto všetko vydržať ký sa o rok nezamestnám a urobím štátnicu,okoliu je to zbytočné hovoriť moji rodičia to vedia ajkamarátka,mamka mi vravela ,že ja musím vedieť čo je pre mna dobré ,ale ani ona nie je stých ,že mi bude stále pri zatku a bude mi stále napomocná-skoro na všetko budem sama,a hlavne financie..o svokrovcoch nemožem povedať nič dobre proste sa nezápajaju,raz som si chcela urobiť vážny rozhovor so svokrou a dopadlo to zle poprela uplne všetko čo som vravela,je to zbytočné....

Alexik,

Mas mail.
Drzim prsty!

Alexik, moja, je mi to ľúto. Až Ti budeme môcť nejako pomôcť, napíš, skúsime to. A sú krízové centrá, kde nemusíš mať peniaze, skús pogoogliť, nájdi kontakt na najbližšie vo vašom okolí a skús zavolať.Hovor samozrejme vymaž, aby Ti to priateľ nenašiel a odíď, kým je ešte čas.Musíš pozerať hlavne na svoje šťastie a keď na seba zabudneš, mysli na deti.

Ja to vidím inač. Pozri dala si mu šancu,ale nie je úprimná. Ty už vieš že to bude zlé a preto pochop, že už ani ty nechceš ísť takto dalej, ale nikto za teba nevyrieši rozchod. Prosím neber to, že som proti tebe, ale ja som tým prešla a presne som robila to isté. Dala som šancu, ale ja som vlastne už spoločne nič nechcela a tak som už dopredu vedela že je to na figu.
Či sme si to zaslúžili, či nie ? - je vážna vec, ale nikto na ňu nemá odpoved. Ja verím tomu, že som si to vybrala ešte pred narodením, chcela som zažiť toto všetko a mala som sa naučiť povedať dosť a ukončiť to, alebo sa nenechať zneužívať. Trvalo to dlho a predsa som nakoniec našla tu silu. Vtedy nebolo toľko podpory ako je teraz. Ostala som aj s detmi na ulici a na sociálke sa mi vysmiali s otázkou - a čo ste si mysleli ked ste utekali od muža, že Vám bude dobre?
Nuž nech je dobre tej panej, ktorá mi to povedala, myslím že nenavidela všetky ženy, ktoré našli tu odvahu, lebo ona ju zrejme nenašla.
Neber to ako zlo, ktoré ti niekto poslal. Máš predsa deti a tým si matka a tak kašli na všetko, ty predsa už dávno vieš čo chceš urobiť, tak to urob. Možno aj v tom relatívne dobrom stave, ved je to tvoje rozhodnutie a nesklameš nikdy viac nikoho ako seba. Rodičia to nakoniec úplne inak vnímajú, pre nich budeš znovu dcéra, ktorá potrebuje ich lásku a aj pomoc. Odrazu sa stanú z nich tie opory a budú k tebe pristupovať ako predtým kým si bola mladé dievča.
Mne bolo smiešne ked otec po toľkých rokoch mi hovoril, mala by si to urobiť s peniazmi, mala by si to kupiť. Oni sa mi nikdy do manželstva nestarali , ale odrazu som bola iba ich dcéra. Ešte teraz to sladkobôlne znie, ako veľmi ma ľúbil a ja som už bola dosť veľká, aby som sa nad tými radami v duchu pousmiala, ale určite už nereptala. Pochopila som čo som odrazu pre neho a že jeho plece je pre mňa pripravené ak ho budem potrebovať.

alexik , prajem ti už len veľa dobrého v živote

to je super, drz sa, prajem ti vela stastia a nech sa mas uz len dobre aj s detmi