Koniec príbehu

Práve povedal, že ide na jedno, dve pivká, je 19.00 hod. a mne sa to veľmi nepáči, ale čo už. Odchádza, trochu sa s malým motáme po byte, potom Panelák, uložiť malého a hádam budem lúštiť Sudoku. V momente keď si vyzbrojená zošitom a ceruzkou sadám na pohovku pípne SMS. Nie je to môj mobil, drahý si doma nechal svoj. Pozerám na displej, SMS od mne dobre známeho čísla. Čítam ju: "Povedal si pravdu aspoň Alle, miláčik?" Ešte hodnú chvíľu stojím a hľadím na mobil bez pohnutia, pomaly ma začína triasť, je mi zima, už som aj zabudla na tieto sprievodné javy totálneho rozhodenia mojej psychiky. Manžel prichádza domov až o 22.30 hod. Za ten čas som už vo svojej hlave skonštruovala milión verzií akú pravdu mi mal vlastne povedať, celé to bolo sprevádzané plačom, totálnym zúfalstvom a ešte neviem čím. Tak teda prišiel, na moju otázku najprv neoodpovedá, tak sa pýtam znovu: "Akú pravdu mi máš povedať miláčik?" Znovu sa tvári nechápavo, potom mu ukazujem mobil, ale on sa stále tvári, že nič, moje naliehanie sa stupňuje a začínam aj plakať a triasť sa ešte viac, chvíľami mám pocit, že skolabujem. Potom to zo seba vypustí. Jeho ex mu dala na výber, buď ja - jeho manželka alebo málá - jeho nemanželská dcéra, ona mu ju nikdy nedá, kým bude žiť so mnou, pretože ona si nepraje, aby sa jej dcéra so mnou niekedy stretla, ďalej ak bude chodiť manžel tam ona neverí, že ja sa s tým zmierim a jeho návštevy mu časom tak znechutím, že tam prestane chodiť. Na oslovenie miláčik, mi povedal, že je to len irónia. Rozoberáme to čo bolo už stokrát rozobraté, obvinenia padajú z oboch strán, padajú otázky, prečo sa to stalo, prečo je to takto a nie onak, odpovede a názory sa rozchádza. Ja som miestami protivná, miestami plačem. Môj manžel vyhlasuje, že chce od nás odísť, pretože chce, aby jeho dve deti boli na tom rovnako, keď nežijem s jedným, nebude žiť ani s druhým, vraj to celé nie je o mne, ani o nej, len o jeho deťoch. Zachádza to až tak ďaleko, že sa delí majetok a počíta, kto koľko minie. Počula som už dosť, vlastne podľa toho, čo povedal ho až obdivujem, že to až doteraz doma vydržal, stále nepochopený, nikým nepoľutovaný a nepochválený. Rozmýšľam kam sa stratila tá letná pohoda, kde sú tie chvíle pri vode, večeri keď sme sa ešte zo seba tešili. Zavieram sa v kúpeľni a plačem, plačem ..... Môžem si za to sama, ja som ho tam poslala, ja som mu povedala, aby tam chodil, aby ho malá spoznala v nádeji, že raz ju bude nosiť k nám domov a mňa nitko o pätnásť rokov neobviní, že som mu vzala otca a všetko sa nejako utrasenie. Moje vzlyky ustávajú a znovu začínajú. Započujem ako vypína telku, ide za mnou. Chce, aby sme išli už spať, idem s ním do spálne, urevaná a v posteli ma chytá ďalší nával plaču, tíši ma, aby som už spala a neplakala. Kladiem mu poslednú otázku: "Nezdá sa Ti, že to mala celé premyslené od začiatku, náhle otehotnela, to dieťa chcela stoj, čo stoj, potom chcela, aby si tam chodil, vraj keď začne chodiť do jaslí, môže chodiť aj k Tebe domov, potom keď sme sa mi dvaja na niečom dohodli, už je to celkom inak. Podľa mňa všetko si to dobre premyslela a bolo to cielené, chcela nás rozbiť a to aj dokázala. Nie je to tak?" Opoveď: "Áno, asi áno." Snažím sa zaspať, veľmi to nejde na hodinách je 1.00 hod. Zavieram opuchnuté oči a prvý krát po dlhej dobe sa mi nič nesníva. Ráno vstávam pred šiestou. Robím raňajky, desiatu, kávu, sprcha, makeup, zavolám šefovi, že chcem dnes voľno, súhlasí. Budím malého, vstáva, našťastie celé to prespal. Zobúdza sa aj manžel, odchádzame z bytu a vo dverách sa ho ešte raz spýtam, či nás ozaj chce obetovať, či je už úplne rozhodnutý. Odpoveď: "Áno." Sadám do auta, malého odveziem do školy. Mierim k jej bytu, auto má ešte zaparkované pred vchodom, vystúpim, zazvoním: "Kto je?" predstavím sa, ešte raz: "Kto je?" znovu poviem svoje priezvisko, potom nič, to som mohla čakať, sadám do auta a zájdem opodiaľ, za chvíľu vychádza z domu, na rukách to dieťa, ku ktorému sa ja v živote nemôžem priblížiť, posadí ju do auta a odchádzajú. Ja tiež odchádzam, ešte ale neviem kde. Za chvíľu telefón. Manžel. "Išla si oproti mne, Ty nie si v robote? Máš voľno, prečo? Ideme na kávu?" Súhlasím, dávame si stretko na benzínke. Cestou tam ako vidím jeho auto pred sebou ma prechádza chuť na kávu. Prechádza ma chuť na ďalší rozhovor o ničom. Odparkujem a kývnem aby prišiel ku mne. "Keď si sa už rozhodol, tak si sa rozhodol, dúfam, že Ťa to celé niekde posunie, teda dopredu." On: "To nie je o Tebe už to konečne pochop, je to celé o mne, potrebujem to už celé nejako skončiť a toto je podľa mňa jediné dobré riešenie pre všetkých." Ja: "Pre ňu určite." Odchádzam, z auta jej volám na pevnú do roboty, sekretárka mi oznamuje, že pani doktorka ešte nie je v práci, ale za desať minút bude. Za desať minút som v práci už aj ja, teda v svojej. Nemusím veľa vysvetľovať, všetci poznajú moje problémy. Keby som počúvla ich rady mala by som to všetko už za sebou, ale nezažili by sme to krásne leto.... Znovu volám slečne do práce, vraj tam bola, ale už tam nie je a dnes tam už ani nebude. No jasné, ako inak. Volá mi manžel, že mu volala slečna, že čo sa deje, vraj som bola u nej doma a zháňala ju v práci. To naozaj nevie, čo sa deje. Ona pošle večer SMS a ráno nevie, čo sa deje. Posielam jej SMS, že sa ma nemusí báť, že vlastne ja sa bojím jej, čo sa ešte musí stať, aby bola konečne spokojná, ako máme zmeniť svoj život my ostatní, aby už konečne bola šťasná. Žiadna odozva, to som aj čakala, potrebovala som si skôr len uľaviť.
Podľa všetkého dnes by už nemal prísť domov, ale ako som sa za posledné už skoro tri roky presvedčila, nemusí to byť pravda. Podstatné je, že ani nechcem, aby prišiel domov. Nech ide kde chce a rozmýšľa o čom chce. Teraz sa nachádzam v miernej letargii, podporovanej osadenstvom v práci, ktoré ma ujisťuje ako mi samej bude dobre. Chcem tomu uveriť.