Manžel chce dieťa, ja nie..., Ona a on, Diskusie

Chápem, každý máme iné predstavy a túžby o živote.
My sme chceli dieťa obaja spolu, užili sme si kým sme boli sami a potom sme skrátka usúdili, že chceme niekoho milého malého z nás dvoch. A naozaj naša dcéra je my dvaja dokopy lenže poskladaná z našich tých ,,horších,, strán.
Ľúbiš svojho muža, nie?
Pozri, veď ani ja nie som super matka. Nehrám sa s deťmi, čítala som im len keď boli malé, aj na nich nakričím a niekedy nemám na ne chuť a pod. Ani MM nie je nejaký super otec, že by sa im venoval od rána do večera a myslím, že naše deti sú úplne normálne a v pohode.
Možno sa bude realizovať Tvoj manžel, nechaj ho nech sa realizuje.
Matka budeš určite dobrá, ak sa dnes trápiš nad otázkou, že aká budeš matka, tak určite budeš úplne normálna a taká ako všetky.
Len ma tak napadlo, aby sa nestalo, že Tvoj manžel nájde niekoho kto bude chcieť a rada a Ty zostaneš sama. Ale nemyslím to v zlom. Nerozmýšľaj priveľa o tom.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Správne!
"aby sa nestalo, že Tvoj manžel nájde niekoho kto bude chcieť a rada a Ty zostaneš sama"

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Nedá mi to...ako sa dá niekomu sľúbiť, že od istého veku začnem pracovať na dieťati, keď sa nato necítim ? Mňa by ani na sex manžel nenahovoril, keby som nemala chuť .
Ale vážne... mám pocit, že od začiatku si veľmi dobre vedela, že manžel dieťa /deti/ bude chcieť mať. Možno si si nahovárala, že jeho tie túžby prejdú, možno si dúfala, že sa v Tebe prebudí materinský pud... Tak tomu bolo doteraz. Ale čo teraz? Chceš si nahovárať naďalej, že manželove túžby po rodine s dieťatkom sa budú dať odsúvať donekonečna? Alebo sa necháš "oplodniť" a budeš dúfať, že výchovu dieťaťa zvládneš napriek tomu, že si ho neželáš? /Podľa mňa, ak tieto pocity budú u teba naďalej pretrvávať, Ty to dieťa privedieš na svet proti svojej chuti, vycíti to, že bolo - je neželané... a to je nefér/.
Riešením by bola možno manželská poradňa, kde by ste si s manželom vydiskutovali priority a ciele - tak ako on nemôže nútiť Teba, aby si počala dieťa, Ty nemôžeš nútiť jeho, aby po dieťati netúžil - či s Tebou alebo s inou...klamala si sama sebe, že sa to zlomí v Tebe, uprednostňovala si svoje potreby - štúdium, kariéru, psychickú pohodu, dávala si sľuby, ktoré nie je možné dodržať - pretože človek nikdy nevie, ako sa bude o rok, dva tri cítiť, kam sa posunie...preto by bolo voči vám obom fér naliať si čistého vína a prečistiť aj vzťah, v ktorom každý ťaháte iným smerom, aj keď to nevylučuje lásku, ktorá medzi vami je...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Tak ako žena túži po dieťati, tak je normálne, že aj netúži. Každý sme iná konštitúcia....aj keď tých prvých je nepomerne viac, neznamená, že tie druhé neexistujú.
Nesľubuj manželovi niečo o čom sama nie si presvedčená - radšej sa porozprávaj sama so sebou a úprimne si polož otázku, prečo netúžiš po dieťati. Nie je to len tak....za tým niečo je, niečo v hĺbke tvojho ja. Ak to dokážeš objaviť, pomenovať a postaviť sa tomu, dokážeš problém vyriešiť.
Buď tým, že tie hodiny naozaj zatikajú (nie sú teraz natiahnuté a netikajú - ako by mohli, však?!) alebo nezatikajú a pochopíš, že svojho manžela miluješ láskou bezpodmienečnou a dokážeš ho pustiť tam, kde on bude šťastný a ty budeš tam, kde chceš byť a budeš šťastná.
Šťastnými nás nerobia manželia, deti, kamoši ani kariéra....šťastnými sa robíme sami - máme to vo svojom vnútri....tak si doňho nakukni. Bez ega. Ak to nevieš sama, návod nájdeš v etikoterapii.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Katy, myslím si, že tu nie je nikto vina a ja teda vidím len jedno naozaj fér riešenie. Tvoj manžel nemá právo nútiť Ťa do dieťaťa, keď Ty to tak necítiš. Lenže ani Ty nemáš právo nútiť ho, aby to dieťa nemal, keď po ňom naozaj túži. Ak obaja cítite naozaj z hĺbky srdca tieto dva opačné pocity, možno by bolo najlepšie sa rozísť. Lebo je dosť možné, že ak ostanete spolu, jeden z vás bude nešťastný.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Keď dieťa nechceš, netúžiš po ňom, samozrejme ho nemaj.Ono to nie je ako šibnutie čarovným prútikom že akonáhle otehotnieš, budeš ho chcieť.
Ale ako písali dievčatá vyššie, je čas prestať ťahať manžela za nos.
Píšeš že manžela miluješ.No toto mi nepripadá ako milovanie.Pripadá mi to sebecké.Nie to, že nechceš dieťa ale to, že vieš že on ho chce a túži po ňom a ty ho ťaháš za nos.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ďakujem všetkým za názory.
Loulou: Manžela milujem a aj on mňa. Nedokážem si predstaviť život bez neho. Viem, že nemám právo ho do niečoho nútiť, ale nedokážem o neho prísť. Preto je to pre mňa tak ťažké.
Anjeli: Tvoje slová najprv dosť zaboleli, ale prečítala som si to znova a znova a ja viem, že máš v mnohých veciach pravdu. Ja som proste dúfala, že s vekom tie hodiny zatikajú, že budem ako ženy okolo mňa, ktoré tie deti chcú. Môj manžel vedel, že deti nemusím. Nikdy som to pred ním netajila a ten sľub čo som mu dala bol úprimný, nie manipulačný. Vážne som verila, že sa vo mne ten cit prebudí. Ja nie som karierista a ani človek, čo kladie svoje potreby pred iných. Asi by sme mali vážne zájsť za odborníkom.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ja som Ti ich nenapísala v zlom...nechcela som Ťa nimi raniť. Ale z Tvojich riadkov som vycítila, že odkladáš rozhodnutie /alebo dôležitý rozhovor/ na neurčito a dôvod si doplníš podľa toho, čo sa práve deje - štúdium, práca a pod. Nejde o to, žeby to bola práve priorita, ale je to náplasť, aby sa nemuselo riešiť, čo oboch trápi. Preto som poradila odborníka, ktorý by mohol poradiť, ako spracovať vaše pocity a túžby.
Na tom, že nechceš deti nie je nič zlé, zato ťa nikto neodsúdi, horšie by podľa mňa bolo mať dieťa "z donútenia", pretože chce Tvoj manžel a Ty si ho dieťaťom udržíš. Je v poriadku, že vnímaš svoje pocity a nenechávaš sa zahnať do kúta, ale namieste je aj prehodnotiť, aký vzťah si budujete, keď sa v tak dôležitej otázke nezhodnete a kam ten vzťah bude smerovať. To je práve dôležité spracovať napr. na párovej terapii...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Katy ale tento Tvoj postoj je naozaj sebecký. Nechceš mu dať to čo mu naplní život (to je v poriadku), a zároveň ho nechceš nechať, aby naplnenie našiel. To nie je naozajstná láska, Ty vlastne chceš, aby on prestal po dieťati túžiť. A to nie je fér. Ten psychológ je fajn nápad, vyložíte karty na stôl a zistíte, či ste schopní sa prispôsobiť, alebo nie.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ahoj, zazila som podobne, len s tym ze ja mam zdravotne problemy a manzel sa s tym vyrovnal. Ked uz som bola ako tak v poriadku, tak to uz neslo a potom so mnou prestal spavat - dodnes neviem preco, ale okrem sexu u nas fungovalo vsetko ostatne ako svajciarske hodinky. A po 19 rokoch manzelstva som sa dozvedela ze caka dieta so zenou ktora po nom ide uz roky. Cakala som ze sa rozhodne, ze bude s nou, ale prekvapil ma tym ze napriek tomu co mi spravil, mu doslo ze nechce zahodit vsetky tie pekne prezite roky kvoli zene s ktorou okrem toho dietata nema nic spolocne (len roky chatovania, a par sexualnych chvil v tomto roku, ked mu bolo najhorsie a ja som riesila svoju pracu namiesto, aby som mu venovala svoju pozornost). Ja ho mam stale rada a aj on mna a na tom zalezi. Kazde dieta jedneho dna vyrastie a odide z domu, a co potom ked tych dvoch okrem dietata nebude nic ine spajat? Mam okolo seba prilis vela kolegov ktori sa rozvadzaju prave preto ze ich deti uz nic nepotrebuju a s ich matkami si uz roky nemaju co povedat. A je na nich dost smutny pohlad. Niekedy je dobre veci robit tak, ako ich citis a nie tak ako to od teba ocakava tvoje okolie. Vela stastia ti prajem.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Nie jednoduchy pribeh, mas za sebou , prajem vam obom vela stastia

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Vieš čo je na tom všetkom divné? Nikdy nebudeš vedieť či môžte mať spolu deti a možno sa zbytočne trápite. Možno to čo ti niekde ostalo v tvojom vnútri a ty máš pocit že by si mohla zlyhať a pritom to môže byť tvoja skúška.
Si silná a máš naplanovaný svoj život, či dobre alebo nie? - to nikomu neprislúcha súdiť, no ty budeš a si pre seba najväčším sudcom.
Moja rada - hľadaj odpoved vo svojom srdci. Neverím že by tvoje dieťa bolo nemilované, necítim to z teba, tehotenstvo s každou ženou zacvičí a nikto nevie dopredu ako.
Nech sa rozhodneš ako uznaš za vhodné maj na pamäti že aj tvoj muž má právo na svoje očakávania.
Život nám píše príbehy, skús sa aj z nich poučiť. Nič nie je zlé na tom ak žena nechce dieťa, je to neobvyklé, ale myslím že za to ťa nikto odsudzovať nebude

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Aj ja mám pocit, že manipuluješ...zahrávaš sa s manželom. Vieš...cítiš, že ťa má rád, a preto s ním hráš túto tvoju hru. Tiež si myslím, že za tvojimi pocitmi niečo je, možno by stálo porozprávať sa s odborníkom. Ak ani to nepomôže, bolo by prinajmenšom férové sadnúť si a povedať na rovinu: "...ja dieťa nechcem mať! Ani v tridsiatke, ani keď skončím kariéru...proste nikdy. Viem, že ty po dieťati túžiš, preto si nájdi ženu, ktorá tvoj sen naplní." Viem, že ťažké, ale určite charakterné. A bez debaty, v opačnom prípade bude vaše manželstvo nešťastné: pre jedného, alebo pre druhého. A v konečnom dôsledku pre oboch

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Asi ťa nepoteším, ale môj pocit z teba je, že si sebecká.. Tvoj manžel s tebou ostal, nechcela si deti hned, dal ti možnosť, čas, aby si doštudovala, aby si si vybudovala karieru... aby si nabrala prax... prišiel vek tridsať rokov, hranica, ktorú si mu zasa raz sľúbila a zasa to odkladáš.. neviem.. byť tebou, "obetujem sa", ver tomu, že materisnký cit sa prebudí a objavíš čaro materstva.. ak nechceš, tak si s ním sadni a narovinu povedz, že deti nikdy mať nechceš... ak chce, nech si nájde inú ženu.. vieš, on má len jediný sen a tým je mať dieťa.. ty mu ho odopieraš, kým on zúfalo čaká...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Väčšina tvrdí, že som sebec... Ja som pred manželom netajila, že nemám vzťah k deťom a počkať bol aj jeho nápad. Ja som naozaj verila, že s vekom to príde a veril v to najskôr aj on. Ja ho nechcem vodiť za nos a som sebecká v tom, že o neho nechcem prísť. Určite mu na rovinu poviem, že deti nechcem. Skôr sa obávam, aby nedošlo len k tomu, že zas posunieme ten čas a o rok, či o dva to budeme riešiť zas. Nechcem o neho prísť a viem, že ma manžel miluje. Nechám teda na ňom, či je ochotný byť so mnou, aj keď dieťa nebudem chcieť. Asi je jasné, že sa toho nesmierne bojím. Skúste sa vžiť do mojej situácie. Mám pocit, že ja na tom stratím najviac, akokoľvek sa rozhodneme (buď prídem o manžela, alebo budem mať dieťa). Bojím sa aj situácie, že to nezvládnem a ak by si vybral radšej dieťa, budem ho mať preto, že to chce on. Ustúpim mu, aj keď ma dosť desí, že by som mala predsa len dieťa mať. Proste k tomu nemám vzťah. Nemám sa o tom s kým pozhovárať, lebo keď niekomu poviem, že deti nechcem, pozerajú na mňa ako na blázna a odsudzujú ma.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Skus sa na tuto temu pozozpravat s psychologom, ten by mal byt nestranny, neodsudzovat ta ..., mozete sa dopracovat aj k hlboko schovanym pricinam, preco nechces mat deti, nemusite ..., pomoze ti minimalne, ze to zo seba vsetko dostanes, ujasnis si v sebe, ci je to tvoje definitivne rozhodnutie a budes si za nim stat ...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

...za to že nechceš mať deti ťa neodsudzujem ani nemám za blázna fakt nie

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Obavam sa, ze sa priklonim k tym, ktore tvrdia, ze si sebec.
Preco?
Lebo......ja som deti nemusela, neslintala som nad kocikmi a pod. S MM sme sa ale dohodli, ze deti v tom a tom case od sobasa. A ja som sa na to ako na dohodu divala. Prisiel cas, dali sme slovo, trebalo plnit. Nejak velmi som neriesila, ake to bude. V tomto smere som sa nejak nechala viest zivotom.
Po narodeni prveho sa svet zmenil. Ako pisali dievcata vyssie, materinsky pud sa niekedy prebudi z nenazdania. Pre mna je svet odvtedy krajsi, prehladnejsi. A deti ta vela naucia aj o tebe samej.

Nehovorim, ze mas zatnut zuby a dupnut, ze "no, ked som uz slubila, tak pod...". Ale raz si sa na niecom dohodla vo viere, ze je to daleko. A aj ked to navrhol tvoj manzel, ty si suhlasila a to je podstatne. Dobehlo ta to. Riesenie je na tebe.

Napisala si toto: Mám pocit, že ja na tom stratím najviac, akokoľvek sa rozhodneme (buď prídem o manžela, alebo budem mať dieťa).

NIekedy stratit znamena vela ziskat.

Nech sa rozhodnes akokolvek, je to tvoj zivot a mas ho zit podla seba. Ale myslim si, ze tvoj manzel si zasluzi ferove jednanie (asi ho ta myslienka dietata tlaci velmi, ked si spominala, ze ti robi sceny, a ono to moze velmi rychlo prasknut.)Preto si myslim, ze rozhovor tvarou v tvar, nech uz bude vysledok akykolvek, je lepsim riesenim, ako vyhladavanie bocnych bocnych, pokutnych a zavadzajucich rieseni partnerov.
Ono totizto nemozes vylucit ani tu moznost, ze druha strana uz zacala problem riesit po svojom a tymi "scenami" sa snazi nieco vratit spat.

Drzim ti palce.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

A kedy plánuješ svojmu manželovi konečne povedať pravdu, že deti nechceš ani po skončení štúdia, ani po rozbehnutí kariéry, ani po tridsiatke, proste nikdy? Mal by to už konečne vedieť a podľa toho sa rozhodnúť, čo ďalej. Ako môžeš napísať, že stratiť môžeš len ty, lebo buď ťa opustí alebo to dieťa budeš mať (aj keď ho nechceš)? A že doteraz strácal a zbytočne čakal celé roky on ti nevadí? Už by konečne mal vedieť pravdu a mal by dostať možnosť rozhodnúť sa, či je ochotný vzdať sa sna o dieťati. Alebo sa toho sna nevzdá a pôjde za jeho naplnením spôsobom, ktorý si zvolí sám. A možno bez teba.
To či deti chceš alebo nechceš je tvoja vec a nikoho nezainteresovaného do toho nič nie je, nikto ťa nemá právo odsudzovať. Lenže tvoj partner by mal o tom vedieť. Namiesto toho, ako sama píšeš, iba naťahuješ čas a servíruješ mu rôzne výhovorky.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ešte ma napadlo: skús si reálne predstaviť, ale úplne si to musíš vizualizovať, vžiť sa do toho.
Život s manželom a s dieťaťom, život s manželom a bez dieťaťa a život bez manžela a dieťaťa.
A uvidíš.
Neodsudzujem Ťa, chápem, ja som bola karieristka do svojej cca 30 - tky. A teraz po ničom inom netúžim, len nerobiť kariéru........

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

ja si nemyslím, že si sebecká, ani že si blázon, aj keď je to pre mňa ťažko predstaviteľné, lebo ja som po deťoch túžila veľmi...myslím si, že robíš dobre, že to skúmaš a skúšaš riešiť. Ja by som skúsila regresnú terapiu. Mám dojem, že ty nie len že netúžiš po dieťati, ale že ho vyslovene nechceš, že ho odmietaš a to je v podstate trochu mimo normál, lebo potreba zabezpečiť potomkov je v našej základnej pudovej výbave. A za tým, že máš k tomu taký odpor môže byť niečo v minulosti, ktorú si nepamätáš, môže to byť niečo, čo si vôbec neuvedomuješ a akonáhle si to vybavíš, sa s tým dá pracovať. Ono by to hlavne asi chcelo prijať myšlienku, že ten odpor nie je celkom normálny a že máš akoby plné právo nechcieť, čo samozrejme máš, ale si vo vzťahu, kde ten tvoj postoj nezapadá. Takže rozpoznať problém, prijať fakt, že existuje a riešiť ho. Na Slovensku by som určite vyhľadala Patrika Bálinta, je to seriózny a citlivý regresný terapeut a myslím, že by vedel pomôcť. Manželovi by som na rovinu povedala ako to so mnou je a že to chcem riešiť a ako. Budeš potrebovať, aby ti bol v tom procese oporou, aby ste k sebe boli maximálne úprimní, tu ide o veľa, nemá zmysel "bojovať", ani urobiť mu po vôli a mať dieťa len preto, aby s tebou ostal. To by nebolo fér voči nikomu.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Takto som to myslela touto vetou v mojom príspevku vyššie
"Nie je to len tak....za tým niečo je, niečo v hĺbke tvojho ja. Ak to dokážeš objaviť, pomenovať a postaviť sa tomu, dokážeš problém vyriešiť".
Ty si to ja_hodka rozviedla a doslova napísala polopate

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

"Bojím sa aj situácie, že to nezvládnem a ak by si vybral radšej dieťa, budem ho mať preto, že to chce on. Ustúpim mu, aj keď ma dosť desí, že by som mala predsa len dieťa mať. Proste k tomu nemám vzťah. Nemám sa o tom s kým pozhovárať, lebo keď niekomu poviem, že deti nechcem, pozerajú na mňa ako na blázna a odsudzujú ma."

Myslim, ze je viac zien, ktore takto zmyslaju. Som si ista, ze keby som ja situaciu riesila inak, dieta nemam. Od detstva som vedela, ze ja nebudem ucitelka ani detska lekarka. Mat dieta som si tiez nevedela predstavit. Potom ale prisiel dalsi partner a zacala som situaciu riesit inak - nie kvoli tuzbe po dietati, skor iny zivotny styl. Neboli sme ani zabezpeceni, ani v dllllhokanskom vztahu, akurat som prestala riesit kopu veci a jednou z nic bola napriklad "umela" antikoncepcia (partner o tom vedel, nesla by som mu poza chrbat). Po troch rokoch sme napriek inym antikoncepcnym metodam pocali dietatko. Proste prislo do nasich zivotov, tak sme ho uvitali. A mnou to zrejme celkom dost zamavalo, pretoze ani neviem ako som sa dostala k praci s detmi .

Niekto ma rad zivot nalinkovany, niekto zas neriesi absolutne nic. Netreba chodit z extremu do extremu, len sa obcas nebat zariskovat a viest sa zivotom a trosku si verit, ze to pojde.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Poznám takýto pár. Teda už nie sú pár, už sú rozvedení. Jeden z nich má už deti, ten druhý nie a asi ani nebude mať, lebo je takto štastný. Zo začiatku som bola ako väčšina a považovala som druhého za sebca, ale teraz vidím, že ten človek má tiež právo na život podľa svojich predstáv a vidím, že v súčasnosti je spokojný a deti mu k šťastiu nechýbajú, svoj život napĺňa inými aktivitami.
Nepovažujem ťa za sebeckú. Mať deti, nie je povinnosť. Byť tebou, tak asi manželovi poviem, že deti proste neplánuješ. Určite to nie je otázka 1 dňa, kým si to všetko vyriešite, vydiskutujete. Niektorí chlapi túžia po deťoch, len preto, lebo ostatní napr. v práci sa im smejú, že sú neschopní atď... Aj takí sú, a je ich dosť veľa, že mať dieťa u nich končí výrobou a žena potom nevie kam skočiť.
Určite by som nedala ani na rady, že materinský pud sa narodením objaví, no nemusí sa objaviť. Myslím si, že ten čo deti nechce mať, nech ich nemá, je to len a len jeho osobná vec.
Držím ti palce a určite si to vydiskutujte, obaja budete vedieť na čom ste, a kam vaše cesty v živote povedú, či aj bez dieťaťa pôjdu spoločne, alebo nie.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Možno sa len cítiš zbytočne pod tlakom. Okolie od teba očakáva dieťa, ty si nešťastná sama zo seba, že dieťa nechceš ... popri tom to môže byť aj obranná reakcia na dlhodobý nátlak. Nevravím, že na teba manžel dlhé roky otvorene tlačil, ale vedela si, že dieťa chce a ty si ešte nebola pripravená. Ako tu už radili vyššie, mohla by si skúsiť psychológa. Alebo si jednoducho na pár dní oddýchnuť, odísť niekam preč, zamyslieť sa ... . Veľa ľudí od detí odstrašujú rozmaznané urevané potvory okolo, ale každé dieťa je také, ako si ho vychováš ty, nie akú neznesiteľnú opicu vychovala suseda. Tie dobré a vychované deti na seba tak veľmi pozornosť okolia neupútajú. Ak máš nejakých známych s deťmi, ktorí to s nimi vedia, skús sa zamyslieť, či by si nechcela niečo malé, čo budeš môcť chrániť, vychovávať, hrať sa, ukázať mu svet a tešiť sa z jeho pokrokov a radosti. Neodmysliteľné plienky, sople a plač sú jedna vec, tým sa vyhnúť nedá, ale dá sa vyhnúť zbytočnému rozmaznávaniu a každé dieťa môže byť milé a slušné. A ak tvoj manžel tak veľmi túži po dieťati, tak ťa v tom určite nenechá samu a vo všetkom bude pomáhať ako sa len bude dať.

No a ak to skutočne úprimne cítiš tak, že dieťa nechceš, tak je načase sa otvorene porozprávať a zaujať k tomu jasné stanovisko na oboch stranách. Je kruté, ked je žena nútená do pôrodu a výchovy dieťaťa, no je aj rovnako kruté odopierať mužovi túžbu mať dieťa a, až na ten pôrod, starať sa oň rovnako ako matka.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Čítam si dokola všetky reakcie. Poväčšine sa opakuje slovo sebec a možno ním aj som. Doteraz som sa snažila samú seba presvedčiť, že to chcenie dieťaťa na mňa proste príde a ja som tomu naozaj verila. Nemala som v pláne manžela klamať. Skôr som bola zbabelá v tom, že som mu nepovedala, že sa za tie roky v mojom cítení nič nezmenilo. Jeho milujem, ale deti nechcem. Ja sa tým naozaj trápim. Dnes som sa už snažila pohovoriť s ním o tom. Povedala som mu, že čo sa týka detí, že po nich stále netúžim. Na moje prekvapenie to vzal celkom dobre. Vraj si všimol. Chcel vedieť, koľko času ešte potrebujem. Nechcela som ho vodiť za nos a tak som mu povedala, že sa na to najskôr nebudem cítiť nikdy. Opýtal sa ma, či sa sním chcem hádať. To bola celá debata na tú tému. Viete, tak ako on deti chce, ja ich nechcem a z mnohých reakcií som mala pocit, že aj keď tvrdíte, že ma neodsudzujete, tak ma aj tak súdite. On ma právo deti chcieť, ale predsa aj ja mám právo ich nechcieť. Mám ho akceptovať, ale aj ja chcem byť akceptovaná. Prečo nevidí, že ja proste deti nemusím. Máme skvelé manželstvo, keď sa ho pýtam, či je spokojný, tvrdí, že je šťastný a miluje ma. Ja som bola vždy šťastná. Posledný rok začal v zraniteľných situáciách vyťahovať otázku detí a ako som písala, končí to scénami. Desím sa, že sa nám to kvôli tomu rozpadne a mám trocha problém pochopiť, že pre neho dieťa toľko znamená. Zas poviete, že som sebec, ale cítim sa tým ukrivdená. Už som sa rozhodla pohovoriť s odborníkom. Mám už aj číselko na jednu terapeutku. Momentálne som z toho všetkého totálne nešťastná a zdrvená.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Chvíľu to nerieš, nezaoberaj sa tým...počkaj čo Ti terapia prinesie. Dovtedy to nechaj tak - zbytočne Ti to odoberá energiu a trápením sa aj tak nič nevyriešiš.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Túžba po dieťati býva silná a žiť s ňou a nemôcť ju naplniť je veľmi ťažké. Ty nevieš pochopiť, prečo to tak tvoj manžel cíti, pretože sama deti nechceš, to je v poriadku. Nikto nemá právo nútiť ťa do toho. Ale ani ty nemáš právo nútiť manžela žiť prázdny život s tebou na krku. Sorry za výraz, ale je to tak. Neustále fňukáš, že ťa nikto nechápe, ale sama nie si schopná pochopiť vlastného manžela. Opakujem, je v poriadku, že nechceš deti. Ale je aj v poriadku, že tvoj muž ich chce. Možno aj s niekým iným, kto ho urobí dokonale šťastným vo všetkých smeroch. A ty by si možno bola šťastnejšia s niekým, kto by po potomkoch netúžil a dal ti pokoj.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Keď vyťahuje v kritických situáciách túto otázku, tne do živého. Aj to o niečom svedčí. Keby to chcel riešiť tak to rieši s tebou v pokoji a nevyhadzoval by ti to na oči pri inom probléme. On má asi tiež nejaký problém a vie kde je tvoje zraniteľné miesto tak si práve vtedy kopne. Problém je možno úplne niekde inde.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

V prvom rade ne/sebec je kady v niecom podla toho druheho. Naco si to vobec pripustas.
Pokial si pamatam, ziadna sa nevyjadrila v tom zmysle, ze si sebec, ze deti nechces, odsudil sa tvoj pristup k veci, sebecky, ze si sa vsetko snazila oddialit s vedomim, ze dieta nechces a pravdepodobne nikdy chciet nebudes. Myslim, ze kazda z nas take to oddalovanie problemu vo viere, ze casom sam zanikne, uz zazila. Takze, to co sa popisalo neber ako utoky, ale ako rady.
Osobne mam bohate skusenosti so zametanim problemov pod koberec takymto sposobom a nemozem povedat, ze sa to nikdy nestane. Akurat viem, ze ten tvoj problem som riesila tak, ako som spominala.
Ja vam obom drzim palce.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Možno kravina...ale čo tak pes? Možno zistíš že ti niečo tretie nevadí, že ti neberie mužovu lásku.Možno sa rada budeš o neho starať... ja viem že asi kravina ale fakt mi to napadlo

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

mne to tiez napadlo ale nemala som odvahu to napisat my sme mali najprv psov az potom deti, mozem povedat, ze celkom dobry trening to bol. Nechapte ma zle, nechcem porovnat deti so psami, ale ozaj to bolo dobre na to, ze sme si zvykli starat sa aj o ine ako len o seba, svoj volny cas zabavky a podobne

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Katy zase lepšie keď si to uvedomuješ ako mať 10 detí a nevedieť sa o ne postarať.
Ale ak chceš pochopenie od manžela, musíš aj Ty prejaviť pochopenie.
Nuž dilema teda riadna.
Ozaj ako reaguješ keď príde ku Vám návšteva s deťmi, alebo Tvoje kamošky majú deti, nie? Čo tak si niekedy nejaké požičať, postrážiť.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

no neviem ci prave toto tak ako som ja deti nemusela, tak sa na mna pri kazdej moznej prilezitosti lepili same od seba ... a maminkovaniu na piesku som tiez na chut neprisla ani s vlastnym detuchom. nasli sme si vsak iny sposob. taky, ze si to obaja uzijeme.

ako moznost, je to kazdopadne na zamyslenie, na zvazenie

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Kamarátky samozrejme deti majú. Našťastie nechodia s nimi často. Samozrejme že pochválim, aké sú krásne a šikovné, ale priznám sa, že najkrajšia časť návštevy je ich odchod. Ja proste deti nemusím, neviem sa radovať z tých hlúpostí okolo. Manžel mi zvykne každé decko nasúkať na ruky a potom ma fotí. Po návšteve sa na tom väčšinou povadíme. Doslova ma otravuje keď plačú a ani ich matka nevie, čo chcú. Keď odo mňa chcú dieťa postrážiť, vyhovorím sa, prípadne na tú hodinku chodím okolo domu s kočiarom. Aby nedošlo k omylu... Ja sa o deti viem postarať, viem okolo nich robiť úplne všetko. Mám na to aj v podstate vzdelanie. Len to proste nemusím. Iné je to už so staršími deťmi. Od tých desiatich nemám problém. Dokonca ma decká v tom veku majú celkom radi, ale tiež ich domov nechcem. Mne deti druhých nevadia, pokiaľ odo mňa nechcú, aby som sa o ne starala. V okolí ľudia neustále riešia, prečo ešte deti nemáme. Veľa známich si myslí, že deti mať nemôžeme a ja im to nevyvracia, aspoň mi nedávajú otravné otázky. Jedine moja mama vie, ako to so mnou je a ona mi vždy hovorila, že som taká bola úplne od malička.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Tak máš asi iné poslanie......
No máš to ťažké, ľúbiš svojho muža a on deti chce. On stále verí, že budú.
A keď už útočí do Teba, zničíte si vzťah. Bude sa cítiť ukrivdený.
Skús tú poradňu.
Ja za seba: ak milujem svojho muža, tak by som mu to dieťa dala.
Držím palce.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Keď budeš staršia budeš mať všetko,prácu v ktorej vďaka tomu že ťa domov nič neťahá uznanie,peniaze,kopu kopu času,ale nikdy nebudeš počuť slovo MAMA!!!!Každý hľadá to čo doma nemá a tvoj muž,však čas všetko vyrieši.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

A ja si myslím, že podvedome deti chceš, len o tom ešte nevieš. Možno práve tlačenie manžela na pílu Ťa núti reagovať tak, že just nechcem. Neviem, ale z toho, čo tu píšeš mi vychádza, že si bola jedináčik a ešte že určite máš nejaký blok, myslím, že sa bojíš že to nezvládneš a nebudeš vedieť svoje dieťa ľúbiť. Áno, si sebecká, ale kto nie je? Aj ja som mala pochybnosti a stále mám, aká som matka, ale nikdy som nerozmýšľala nad tým, že nebudem mať deti. Určite by si mala navštíviť psychológa, ktorý odhalí dôvod Tvojho odmietania. A ja Ti píšem za seba, ako náhle máš to dieťa, zabudneš na všetko okolo seba a miluješ ho takou nezištnou láskou ako nikoho na svete.Je iné pestovať deti kamrátok a mať dieťa svoje. Je to milión a jedna. Svoje dieťa mať je je láska nesebecká a stojí naozaj za to. Popremýšľaj, skús i Vás predstaviť v 50 tke bez detí, kde Vás vidíš?

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Všetko sú tu dobre mienené rady...sem-tam záblesk, že problém je kdesi v podvedomí a rady typu maj dieťa, veď uvidíš ako ťa to zmení....
Nezmení....kto to môže zaručiť?
Ak nevyskúša.....nemôže to vedieť...a ak vyskúša a nevyjde to....potom čo?
Nedá sa to naprogramovať....ale terajšie myslenie si môže preprogramovať.
Úspech to nezaručí, ale posun to bude.
Každý sme iný...nie všetkým všetko sedí a nie každému vyhovuje všeobecné riešenie.
Netúži po deťoch, nemá k nim vzťah, nevie si ho nájsť....zato nemusí byť zlý človek ani zlá matka....ale jej túžba neprýšti z jej vnútra. Rozum síce velí, že to nie je asi v poriadku z pohľadu väčšiny, berie ohľad na manžela a odsúva to s nádejou, že sa to zmení....ale nezmení. Chce to odborníka.
Možno teraz napíšem niečo zdanlivo nesúvisiace s touto témou....ale ak je to hlboko na mentálnej úrovni a nerieši sa to po tejto línii, je to ako chcieť na marhuli oberať hrušky. Vrúbľovaním stromu oberiem, čo len si navrúbľubujem....ak sa ovšem budem o všetko ostatné aj patrične starať
Nestačí na marhuľu zavesiť hrušku a čakať, že zarodí časom hrušky. Treba vedieť ako "zavesiť" tú hrušku - odborným zásahom do jej podstaty. Neviem, či som sa takto obrazne vyjadrila dostatočne zrozumiteľne. Nie som si však istá, či navrúbľovaním hrušky do lipy alebo opačne uspejem. Nie sme všetci len ovocné stromy

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Evka, presne si to vystihla... čítala som všetky komentáre od začiatku do konca a to neustále tlačenie do "role matky" sa mi stále nepozdávalo /práve preto som navrhla odbornú pomoc a aj manželskú poradňu/. Naozaj nikto nemôže zaručiť, že bude vedieť dať lásku dieťatku, hoc aj vlastnému. To čo vyšlo jednej, vôbec nemusí druhej.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ďakujem anjeli
Sú ženy - matky, ktoré porodili na základe túžby po dieťati...a po jeho narodení prišiel opak. Dieťa im prekáža. Vedia sa oň postarať, ale absentuje cit. Nie je to jej chyba....je to chyba v konštitúcii. Tehotenstvo, pôrod,.... hormonálna búrka v organizme následkom týchto udalostí spôsobila, že táto žena zostala citovo chladná. Nevie prečo a ani si to neuvedomuje, že tak pôsobí. Dieťa spadne, udrie sa, ona ošetrí - pragmaticky - ale neobjíme, nepofúka, nepohladí, neuteší - ošetrí...a bež! Urobila najlepšie ako vedela.
(Zámerne vynechávam typ, čo nechá ubližovať vlastnému dieťaťu a prizerá sa, mlčí, nekoná, lebo to už je patológia osobnosti!)
Sú matky, ktoré boli pragmatické a zrazu pištia, horekujú, hysterčia, pobehujú s dieťaťom v náručí....objímajú ho, stískajú, bozkávajú....ale neošetria.
A potom sú tie, čo ošetria, objímu....a bež!
Pritom každá je dobrá matka.
Iná také nechce zažiť - nepociťuje túžbu....tá túžba je, len nevie o nej, necíti ju......je kdesi hlboko.... hlboko pod nánosom jej vlastnej evolúcie.
Ak vychádzame z predpokladu, že každý človek má celú škálu emócií a vlastností, avšak inak prerozdelenú - preto sme jedineční, originálni - dá sa odborne každému pomôcť.
Musíme však o to požiadať, zistiť to, pomenovať a potom to môžeme aj zmeniť....

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Všetkým sa chcem veľmi poďakovať. Prečítala som si Vaše komenty a nakopla sa riešiť to. Zatiaľ to síce neide úplne podľa mojich predstáv, aj keď som sa s manželom konečne pozhovárala. Bola som u psychologičky. Prvýkrát som hovorila len ja a na druhom sedení som dostala aj domáce úlohy.

Evka 1223: Ďakujem za tvoj názor. Ja som sa na seba snažila dívať presne na podobnom podklade. Jeden človek má hudobný sluch a druhý nie. Aj ten bez sluchu sa dokáže naučiť zahrať nejakú skladbu na klavír, aj keď, určite to nebude nič slávne. Skôr som bola frustrovaná z toho, že sa spoločnosť na ženu bez túžby po dieťati pozerá ako na chorú. Ja svoje city nedokážem zmeniť prepnutím gombíka. To som sa snažila vysvetliť aj manželovi. Proste som dúfala, že sa to zmení, ale zatiaľ nezmenilo. Nechcem, aby to vyznelo, že sa obhajujem... Manželovi som objasnila svoje pocity a bola som milo prekvapená, keď uznal, že na mňa tiež dosť robil nátlak a že sa bude snažiť zvoľniť a ja som mu na oplátku sľúbila, že sa pozhováram s odborníkom, či naozaj nie je problém niekde hlbšie. V podstate sme došli k záveru (čo zas vyznie asi tak, že vyhralo moje sebectvo), že ak deti mať nebudeme, budeme si musieť vystačiť my dvaja. Ja o neho prísť nechcem a ani on o mňa. Samozrejme, že to nebol pol hodinový rozhovor, ale dlhé dialógy po večeroch, aby sme sa dopracovali k nejakému záveru.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Držím vám obom palce KatyOscar!

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Držím palce, aby bolo dobre.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

myslím, že je dobér, že ste sa pozhovárali a bola si úprimná - a že zároveň si zašla aj za odborníkom...
Tak držím palce, nech robíte len správne rozhodnutia !

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

čaká vás ešte dlhá cesta, ale prvé kroky si urobila prajem obom všetko dobré a nech sa vám darí

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Aj ja si myslím, hlavne že to chceš riešiť. A riešite, tak je to dobré, určite to nebude ľahké, ale možno sa budeš čudovať a nájdete riešenie, aké bude časom vyhovovať obom.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Znova som si po pár týždňoch (teda už mesiacoch) prečítala vaše postrehy, rady a slová podpory. Začala som pravidelne chodiť k psachológovi a môžem všetkým vrelo odporúčať. Myslela som, že vykladať o osobných veciach cudziemu človeku, je choré, ale je to oveľa ľahšie, ako zdôveriť sa dobrej kamarátke, lebo kamarátky majú tendenciu buď sa zastávať vás, prípadne partnera. Psychológ vám dá iný pohľad na vec. Ja som veľa pochopila a aj keď som od toho čakala niečo iné, pomohlo mi to. Jedno, čo ma mrzí, že manžel k psychologičke nakoniec odmietol chodiť (z jeho pohľadu je to zbytočné). Teraz to vyznieva, akoby všetko dobre dopadlo, ale nedopadlo. S manželom máme momentálne to najhoršie obdobie vôbec. On pravdepodobne čakal, že mi psychologička povie, že máme mať do roka a do dňa dieťa, ale to sa nestalo. Stále mi tvrdí, ako veľmi ma miluje, ale za posledné týždne to nijako nedokazuje, skôr naopak. Stále je v práci, vôbec so mnou nekomunikuje a keď sa snažím o tom hovoriť, povie, že na to nemá čas, alebo mi proste ujde, či nájde nejakú výhovorku, aby sme sa nemuseli baviť o ničom dôležitom. Čím ďalej, tým viac uvažujem nad tým, čo mi tu niektoré písali. Manžel by bol možno šťastnejší so ženou, čo túži byť matkou a v konečnom dôsledku možno aj ja by som bola spokojnejšia, lebo momentálne som neskutočne frustrovaná. Doma si pripadám, ako psychopat, ktorý sa neúnavne snaží niečo riešiť a doslova manžela naháňam po dome. Boli sme na dovolenke, kde som dúfala, že si veľa vecí vyjasníme, užijeme si romantiku pláže a nočných prechádzok, no bolo to celé na prd. Dovolenku strávil s mobilom pri uchu, prípadne s tajničkou v klíme v hoteli a ešte mi nezabudol večer pripomenúť, aká mu mám byť vďačná, že ma nechal slniť sa, čítať knihu a baviť sa s "kamarátkami". Keď som chcela ísť na prechádzku, nezabudol prizvať nejaký ďalší pár, alebo chcel ísť silou mocou na animačné programy. Proste je toho veľa, on komunikovať nechce a ja už nevládzem. Ťažko sa s niekým pozhovárať, alebo riešiť problém, keď sa s vami odmieta baviť.
Čo by ste v takej situácii robili?

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

robíš všetko, čo je v Tvojich silách a odozva žiadna pozitívna z tvojho i môjho hľadiska.
Čo by som robila ja?

Prestala by som trieštiť svoje sily, prestala by som sa snažiť, riešiť, prispôsobovať sa a začala by som ŽIŤ....žiť po svojom.
Ty nemáš problém - máš vo veciach jasno....on má problém. Jeho problém žiaľ nevyrieši nikto....iba on sám ak bude chcieť.
Chce?
Javí sa mi, že nechce.
Čo možno urobiť?
Pravdepodobne už asi nič.
Žiť ďalej.... a po svojom.
Neviem lepšie poradiť v túto pozdnú hodinu

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

súhlasím do bodky... niekedy je bolestivé urobiť rázny rez, ale niekedy je to aj nevyhnutné. Mala by si žiť život, aby si bola aj Ty šťastná a spokojná a pokiaľ to bude aj bez manžela, nemusí to byť zlé...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Veľmi zaujímavý posun, akoby psychologička otvorila dvere a ty vidíš zrazu cestu. Ak manžel neotvorí oči, tak to asi vaša spoločná cesta nebude. Držím palce, myslím, že s psychologičkinou pomocou presne vieš, čo robiť.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

veľmi sa manželovi nečuduj, muži neradi pitvajú vzťahy a drobné nuansy situácií. Chodíš k psychologičke - to je preňho riešenie problému, zrejme nechápe, čo ešte potrebuješ "doriešovať" s ním. Možno by si ho mohla prestať nahánať po dome ...to skutočne nemajú radi a chvíľku počkať. On zrejme očakáva niečo konštruktívne, nejaký posun v probléme a keďže to asi zatiaľ neprichádza, premýšľa o svojom probléme (áno o svojom - preňho asi predstavuje veľký problém, že sa nemôže realizovať ako otec). Tomu sa tiež nemôžeš veľmi čudovať. Počula som už od viacerých mužov, že ich fyzicky extra priťahujú ženy, ktoré majú deti. Je to to najlepšie vysvedčenie plodnosti...to sú veci, ktoré máme v génoch, proti tomu sa proste nebojuje. Ak je tvoj muž vo fáze, keď chce splodiť potomstvo a ty sa chceš s ním prechádzať a riešiť a rozprávať, on pravdepodobne myslí na to, že chce proste dieťa. Nechce sa rozprávať, ani prechádzať, zrejme čaká, kedy prídeš a povieš, dobre, miláčik, chcem mať s tebou dieťa. A čo s tým? Neviem. Blog je z apríla, teraz je august...dosť krátka doba na to, aby som v jeho nechuti komunikovať videla obrovský problém. Dala by som jemu aj sebe čas. Ak bude pred tebou utekať po dome aj v apríli 2015, tak máte asi vážny problém.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ja sa len bojím, že obaja strácame čas a čím dlhšie to budeme naťahovať, tým viac toho zmeškáme. Ja momentálne nie som vo fáze, aby odo mňa mohol čakať, že za ním v dohľadnej dobe prídem a naozaj poviem, že chcem dieťa, lebo momentálne by som s ním radšej nemala ani spoločné bývanie. No, to som možno trocha prehnala, ale ráno sme sa nepekne pohádali, tak zo mňa hovoria ešte emócie. Nakoniec bolo trocha pravdy aj na tom, čo tu písalo pár žien, že je to nechcenie mať dieťa aj v mojom podvedomí. Dopátrala som sa k udalostiam, ktoré to možno trocha ovplyvnili, no manžel sa nechce baviť ani o tom, a mne to príde tak, že sa o mňa ani vlastne nezaujíma, pokiaľ nechcem hneď to, čo chce on. Určite tomu dám ešte čas a skúsim mu dať trocha vydýchnuť, veď aj on mne doteraz v podstate dával čas. Vlastne je pre mňa aj problémom, že sa nemám komu zdôveriť, keďže moja sestra s dvoma hyperaktívnymi deťmi všetko odbíja tým, že vidno, že mám veľa voľného času, keď riešim somariny. Neprospieva tomu ani to, že som dosť výbušná povaha, aj keď som vlastne psom, čo šteká a nehryzie. Môj manžel je zas na vonok neskutočne pokojný a tolerantný tvor, aj keď doma to nie je také ružové, keďže každý problém rieši tak, že počká kým sa vyskytne väčší, alebo kým nepominie a to je potom na psychiatriu s takým človekom existovať. Potom dobiedzam, jemu puknú nervy a končí sa to mojim plačom, následne tichou domácnosťou a vždy zo všetkého víjdem pre našich priateľov ako tá zlá, lebo on sa okolo mňa bude v spoločnosti točiť, ako okolo maľovaného vajíčka, pričom ja sa na neho nedokážem ani pozrieť. Keď potom prídeme domov a chcem sa zhovárať, vyhýba sa mi, čiže zas všetko ostane vrieť vo mne. Takto sa to točí dokola. Moja sestra a niektoré priateľky do mňa neustále rýpu, veď majte dieťa, keď tak veľmi chce, ale to predsa neide len tak. Dieťa je záväzok a nechcem, aby sa stalo to, čo sa stalo vlastne u nás doma. Mám o dosť staršiu sestru od seba a môj otec si našiel priateľku. Mama sa s ním chcela rozviesť a niekto múdri mu poradil, že najlepšie sa zachráni vzťah tak, že budú mať ďalšie dieťa. Tak teda mali mňa. Vtip je v tom, že som donedávna vlastne o tomto ani netušila. Mala som asi štyri, keď si pri hádke moji rodičia vykričali, že ma mama nechcela. Ja som si to síce pamätala, ale len matne. Viem, že som o niečo neskôr chodila k nejakej ženskej (asi psychologičke) lebo som si začala cmúľať palec a to ma držalo asi do desiatich, čo je teda dosť. Rodičia spolu zostali a majú sa radi do dnes, no vyzerá to tak, že aj to je jeden z dôvodov, prečo som ešte po deťoch nezatúžila a samozrejme, stále sa vo mne ešte neozval ten pocit túžby po dieťati. No, rozpísala som sa... V každom prípade, dám tomu ešte čas. Len som sa v podstate chcela ozvať, aby ste vedeli, ako to pokračuje a prípadne niečo poradili. Ďalšia vec, že som sa z toho trocha vypísala a je mi ľahšie na duši.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

"Vlastne je pre mňa aj problémom, že sa nemám komu zdôveriť..." a to nie je celkom tak pravda, máš tu predsa nás. Ja viem, že je to iné hovoriť nahlas a zoči-voči niekomu...ale zas pochopenie, posmelenie, nakopnutie, názory získaš aj tu... Robíš pokroky a to je veľké plus, už len si dopraj čas a trochu trpezlivosti, kým dospeješ k poznaniu, ako ďalej...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Tušila som, že "pes" bude asi niekde zakopaný v prípade nechcenia dieťaťa.
Ani si nevieme predstaviť, ako nás veľmi ovplyvňuje moment nášho zrodenia a chvíle predchádzajúce tomu aktu.
V nich je ukrytých najviac našich tráum, bolestí a blokov, pokiaľ sú tie chvíle a samotný akt mimo božských energií.
Aj také rozhodnutie rozumu (v prípade tvojich rodičov) - mať dieťa, aby sme zachránili svoj vzťah nemusí vyriešiť jeho záchranu a navyše splodenému dieťaťu prinesie do života blok o aký asi nestálo....Ale veci sa nedejú len tak pre nič za nič.
Moja zlatá, vieš o tom podstatnom, tak vieš, čo je tvojim blokom, čo máš odblokovať a o ostatné sa prirodzená cesta postará .

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Bodaj by bolo viac takých zodpovedných žien a neprivádzalo na svet deti hlava-nehlava.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Hm, Katy, paradox je v tom, že keby sa Tvoj manžel choval ináč, už asi to dieťa máte......V každom prípade Ti pomohol aspoň k dospeniu toho, že si prišla na to, prečo nechceš a že vlastne ani nevieš, či nechceš.Podvedome vášmu vzťahu neveríš a intuitívne zavrhuješ všetko, čo by Ťa k nemu viazalo tak, aby si ostávala na silu.A teda dieťa, lebo by si urobila vlastne to, čo urobila Tvoja matka, priviazala si muža dieťaťom, ktoré ani nechcela??? a Ty máš pocit, že si bola nechcená.Mala by si sa o tom porozprávať minimálne s maminou. Či chceme alebo nie, vyberáme si partnerov podobných tým našim vzorom-rodičom. Keďže Ty si teraz ďalej ako tvoj manžel, ktorý sa chová ako rozmaznané decko, máme problém, zakryjem si oči a nie je problém.........., nehovoriac o tom, že pred ostatnými sa hrá na dobrého ( aj keď mám iba Tvoj uhol pohľadu), rob tak, ako to cítiš a chceš Ty.Lebo robíš ako chceš ty zle je, prispôsobuješ sa, snažíš sa riešiť situáciu ako najlepšie vieš, obráti to v Tvoj neprospech, teda tiež je zle, tak rob ako cítiš Ty.A uvidíš, možno budeš prekvapená.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

A aký je ten manželov problém vlastne? Ja som teda nikde nepostrehla, že by on mal nejaký problém. On chce dieťa. To nie je problém, ale celkom prirodzený jav. Katy dieťa nechce a rieši to s psychológom. Čo sa očakáva od manžela...že bude robiť čo? To sa stáva a nie len mužom. Problémy rôzneho druhu vo vzťahoch sú, priebežne sa stále niečo rieši, nepoznám vzťah, kde by bolo všetko dokonalo ružové. A sú veru aj obdobia, keď sa zdá, že všetko zlyháva a narobí sa na oboch stranách kopec komunikačných chýb. Katy, ja si myslím, že teraz sa odkrýva celá rada v prvom rade tvojich vecí a problémov, o ktorých si nemala potuchy, že v tebe existujú, manžel je zrejme zmätený, on si to asi predstavoval jednoduchšie...skúsila by som ho presvedčiť na toho psychológa s tebou, aby lepšie pochopil, čo sa s tebou deje. Možno ak mu to predostrieš tak, že sa nejde riešiť on, ale iba by si bola rada, keby skúsil pochopiť ten proces, ktorým prechádzaš, tak možno pristúpi. Ak nie je prístupný rozhovoru, môžeš mu to skúsiť napísať.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ahoj. Rozhodla som sa sem napísať, ako sa mi darí a čo mám nové. Ako sa hovorí, človek mieni, Pán Boh mení a potvrdilo sa to aj u nás. Manžel mi dal čas, prestal na mňa tlačiť a bola som mu za to vdačná. Nedávno ma začali pobolievať kríže a keď to neprechádzalo ani po týždni, šla som k lekárke, z vyšetrenia na vyšetrenie, absolvovala som prehliadky a lekárka mi oznámila, že som tehotná. Ja som jej zaryto tvrdila, že to nieje možné, že som mala aj menštruáciu a proste, pokiaľ som tú bodku nevidela na USG, neverila som. Poviem pravdu, že ma to poriadne vzalo. Sedela som v aute asi tri hodiny a máčala volant slzami. Prišla som domov a pokračovala v plači. Manžel prišiel z práce a ja som len bečala. Začal ma samozrejme utešovať a chcel vedieť, čo sa stalo. Ukázala som mu fotku a plakali sme dvaja. On samozrejme od absolútneho šťastia. V živote som ho takého nadšeného nevidela. Proste ma tým svojim nadšením nakazil. Nebudem klamať, stále som z toho nesvoja, mám strach a neskáčem šťastím, ale tá jeho radosť za to stojí. S mojim bruchom sa zhovára častejšie než so mnou a to aj vtedy, keď spím. Nemala som ani predstavu, že to tak veľmi chce a kvôli nemu to chcem aj ja. Bábätko by sa malo narodiť v novembri. Verím, že keď uvidím na ultrazvuku viac a keď sa vo mne začne hýbať, bude to ešte lepšie.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Až mi slzy vybehli, veľmi sa s tebou teším, presne ako píšeš, s rastúcim bruškom to bude krajšie a krajšie, uži si to, je to nádherné obdobie, byť matkou je krásne. Všetko dobré prajem!

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Blahoželám, prajem vám veľa zdravia a radosti zo spoločného života všetkých trom. Občas je najlepšia liečba šokom. Držím palce, život nie je jednoduchý., ale nie je nemenný a to je na ňom krásne.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

držím palce

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Blahoželám aj ja, keď drobčeka uvidíš budeš nadšená

Neviem si predstaviť nič nádhernejšie ako malé drobčiatko na rukách, keď na teba pozerá svojimi krásnymi kukadlami , uvidíš , všetko bude fajn. Dávaj si na seba pozor, moc držím palčeky.