Milá moja viem, že t máš tažké, asi máte doma krásnu ukážku oidipovskéhobkomplexuv kombinácii s Tvojimi depresiami. Tvoj manželík zrejme ešte neodstrihol pupočnú šnúru, tiež som to doma mala, a veru hoci som velmi konzervatívny človek a všetko sa vždy snažím riešiť po dobrom, uvaovala som orozvode aj ja . Moj muž dostal rozum asi ked mal 30. Tiež som kedysiistýčas brala AD ale po čase som prišla na to, že liekamisa možnodá liečiťdepresia s tzv. endogénna, tj vnútorná, spôsobené povedzme prirodzenou nerovnováhou metabolizmu v mozgu. Ale depresiu , nazvala by som ju exogénnu, alebo povedzme okolnostnú,spôsobenú prostredím a podmienkami kde človek žije, liekami určite nevyliečiš. Najmä ked pri Tebe nestojí Tvoj životný partner alebo nemáš niekoho , kto by Ti bol naozaj duševnou oporou. Tvoja situácia sa podla mňa bude stále len zhoršovať, nevyhrážali sa Ti , že ti vezmú dieťa?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ahojte žienky!mame doma vaznu rodinnu krizu,ktora trva cca od svadby a odvtedy, co som zostala tehotna.Ked som manzelovi oznamila,ze som tehotna,vobec sa netesil.Svokra mala cez cele tehotenstvo blbe poznamky a ja citlivka som to velmi zle znasala. Oni stale drzali spolu a ja sama na druhej strane.Nemohla som nic povedat,lebo som bola najhorsia,histericka.Ked sa nam narodila dcerka,zle som znasala pobyt v nemocnici-poporodna depresia alebo co.Sestricky sa nestarali,malá nevedela zachytit bradavku,nekojili sme,bola hladna,stale non-stop plakala.No ona vlastne ani neplakala,ale vrieskala.Ked som prisla domov,manzel mi tak mesiac pomahal.Sem-tam v noci aj mlieko spravil.Mala vkuse revala.Svokra sa kazdemu vychvalovala,ze u nej neplace,ona ju vie utisit.Citila som sa ako nanic mama.Stale mala sproste poznamky ohladom toho,ako sa staram o malu.Nakoniec mna si ani nevsimala,vsetko hovorila len synacikovi,ja keby som ani neexistovala.Zacala som chodit k psychiatrovi,lebo som len plakala a plakala.Uz rok tam chodim,uzivam tabletky,aby som tu vobec vydrzala.A manzel?Podla neho mi sibe,preskakuje nie som normalna.Ja som normalna asi aj viacej ako on s mamickou dokopy.Ked sa mu postazujem,ze co svokra povedala alebo spravila,hned na mna utoci,ze nic sa mi nelubi.No komu by sa lubilo,keby svokra odlakava malu k sebe,ja ju nemozem v klude obliect,nakrmit,uspat,hrat.Mala stale uteka k nej,nemozem ju odtial dostat.Strasne som zo svokry nervozna...Ked som s malou sama,vsetko je v pohode.Necham ju vyplakat,ked sa jeduje,hadze o zem od jedu.Podla nej male dieta nema co plakat.No od placu este nikto neumrel a ked nevie co so sebou nech sa vyzuri a je potom dobre.Toto trva uz dva roky,a mam pocit,ze nevladzem.Manzel stale utoci len na mna a mamicka je ta najlepsia na svete.Vsetko co spravim je zle,na vsetko hundre.Nechce sa od nej odstahovat,jemu to takto vyhovuje.Ma svoje pohodlie.Jemu staci gauc,notebook,internet,hry,televizor-a je spokojny.On nepotrebuje ani mna ani malu.Neviem ci som na tom len ja takyto problem,alebo je to normalne?