No máš to teda ťažké dievča.
Neviem Ti poradiť, snáď len stále do muža hučať, ale tak trpezlivo ale
intenzívne. Možno skúsiť mu predostierať, že aké by to bolo keby ste boli sami. Možno aj menší bytík by stačil. A podnájom?
No asi podnájom Vám nič nerieši. A kto je vlastne majiteľ nehnuteľnosti?
My sme tiež takto boli, ja už s nervami v koncoch, myslela som si, že môj muž to nechce riešiť, ale on to riešil, rozmýšľal ako s kaše von. A aj sa to nakoniec vyriešilo. Síce mohlo sa aj inak, no ale bývame. A čo stavebné sporenie?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
poraďte mi prosím ako by ste vy riešili tento problém : sme s manželom 7 rokov, máme 6 ročného syna, ktorý ide práve do školy. problém sa týka bývania. od samého začiatku sme u svokrovcov v rodinnom dome, vlastne už len u svokry, svokor zomrel.ale okrem nej sme na spoločnom poschodí, pričom máme pre seba jednu izbu skromných rozmerov, sú tu manželove dve sestry, jedna slobodná matka s dvanášťročnou dcérou a jedna stará dievka.máme spoločné wécko, kúpeľňu a kuchyňu. už teraz je to zaujímavé, že ? a to podotýkam nie sme rómovia, čím nechcem nikoho uraziť ale kamoška sa vyjadrila, že je to u nás ako na luníku 9 a nemala ďaleko od pravdy.na prízemí žije svokryna matka, vdova, sama, lebo s ňou nikto nevychádza, ani jej vlastná dcéra.keď som súhlasila s takýmto bývaním určite som nerátala s tým, že to bude na tak dlho a za takých podmienok, nie že by to boli zlý ľudia, ale žiadne súkromie !hoci keby som tu mala zachádzať do detailov, ako to tu funguje, skôr nefunguje...už len čo sa týka aspoň nejakých domácich prác - hlavne upratovanie, každý si to predstavuje inak, napr. tá najstaršia sestra si horko - ťažko po sebe sprace svoje veci, nie ešte aby riešila nejaký poriadok v spoločných priestoroch!hovoriť s ňou o tom je úplne zbytočné, nepomáha.ja som sa už nazvala hajzelbabou - sama pre seba, lebo keď ja poriadne nevyčistím wécko, nikto si ho aj mesiac akože nevšíma, hlavne že ho každý deň používame siedmi. poviete si, čo tu ešte robím, veď môžeme byť sami ? kedysi sme mohli, teraz už nie. najskôr, keď to ešte šlo, som nebola dosť rázna na muža, aby sme si vzali úver ako všetci manželia a išli aspoň do bytu, lenže on nechcel ísť do bytu, bál sa dlhoročného splácania úveru a tak podobne a hoci mi ešte aj teraz tvrdí, že takto bývať nechce, neverím tomu, že mu to od začiatku nevyhovovalo, že nemal gule postaviť sa k tomu ako chlap a osamostatniť sa.a tak som naivne čakala, že bude lepšie. minulý rok zomrel svokor, bohužiaľ nechal po sebe dosť vysokú dlžobu, vzal si nevýhodný úver s vysokým úrokom a dediči, teda aj môj manžel, keďže sa nechceli vzdať dedičstva, museli prijať aj dlžobu. je toho viac, tých dlhov, nebudem to podrobne vysvetľovať. sme v kaši, pretože teraz za týchto podmienok žiadny úver na bývanie nedostaneme, takže osamostatnenie nehrozí a babina dole má síce už 87 rokov, ale je stále veľmi čiperná. ja viem, je to morbídne, čakať na jej smrť, aby sme si to dole mohli prerobiť, ale to je asi nateraz naša jediná možnosť. ja už som s nervami v kýbli !užívam antidepresíva ale aj tak mávam hrozné stavy. začala som manžela viniť z toho, kde sme, hoci otvorene mu to nepoviem, ale myslím, že mať iného chlapa bolo by pod jeho úroveň takto bývať, veď muž sa má vedieť postarať o svoju rodinu. a k tomu tá moja naivita a nepriebojnosť, ani to si neviem odpustiť.mala som využiť všetky možné ženské zbrane, ale keď som dobrák od kosti a nechcem nikoho do ničoho nasilu nútiť.už som uvažovala aj o rozvode, len neviem či potom v prípade BSM by som musela Ďalej pomáhať splácať úvery, keď som spoludlžník a spolupristupiteľ.ale logicky mi vychádza, keďže je to ich dom a ja v ňom nebudem bývať, nemala by som platiť, či áno ? lebo potom by som aj ja sama mala problém si vziať úver po rozvode aspoň na jednoizbový byt.pomóc