Píšeš,že má inú ach 
,máš podľa mňa 2 možnosti: budeš sa tváriť,že sa nič nedeje a žiť si svoj život,alebo sa rozvedieš.Ja by som nemohla byť s človekom v jednom byte dívať sa ako sa kúpe,holí a ide za ňou,potom príde a viem že bol s ňou.Želám ti,aby si svoje rozhodnutie nikdy neoľutovala.
5ažké a tiež ťažko radiť. Ja osobne by som s ním nedokazala žiť s týmto vedomím a tváriť sa že je všetko ok. 
Strašne ťažké a strešne ťažko radiť. Myslím, že pre Teba je dôležité, čo Ty cítiš- či ho stále aj po toľkých rokoch miluješ ako na začiatku / v tom prípade, by som ja s ním pod jednou strechou nedokázala žiť/ . alebo ak ho teraz už vnímaš skôr len ako človeka, priateľa, ktorého si vážiš, s ktorým máš deti, s ktorým si prežila kus života, on sa k Tebe správa slušne, žiež si ťa váži, dokážete sa spolu porozprávať, dokážete si neubližovať...ak Ťa neznesiteľne nebolí, že odchádza za druhou /s ktorou nevie, či chce žiť/, ak spolu už nemáte intímny styk a Tebe to nevadí....myslím, že v tomto prípade, nemusíš nič riešiť a tešiť sa z bežného života. Poznám také vzťahy a manželstvá aj v mojom okolí a musím povedať, že fungujú v pohode. určite je to najmä o vzájomnej úcte a tolerancii....Ozaj a čo Ty? ako by zareagoval on, keby si si Ty našla nového priateľa?
Naozaj ťažko radiť - len Ty vieš čo cítiš, ako to prežívaš, a čo vlastne chceš a očakávaš od budúcnosti...a v akej rovine pocitov je Tvoj vzľah k manželovi, nakoľko Ti to ubližuje a nakoľko Ťa obohacuje...Želám Ti, aby si sa rozhodla správne - tak, aby si bola ešte v živote normálne, ľudsky šťastná..... 
ja by som tiež nedokázala nič s niekým, o kom viem, že má inú ženu. 30 rokov je dlhá doba, ale asi by som sa snažila nejako tým prejsť a začať od znova, aj keby to bolo (čo by určite bolo) ťažké. Našla by som si nejakých nových známych, začala by som sa niečomu venovať, čo ma baví - tanec, šport, jazyky. A dúfala by som, že časom to bude lepšie.
Starať sa o domácnosť, prať, žehliť, variť a to aj niekomu, kto odchádza za druhou to by ma asi ešte viac ,,zožieralo,, a trápila by som sa viac ako keby sme sa rozišli úplne. To by bola veľká záťaž pre psychiku. Ale rozhodnúť sa musíš sama. Držím palce,
Nemá stály príjem a tak mu vyhovuje, že doma sa o neho i o výdavky stará manželka a súložiť chodí inde? Fúha.
Aj keby sa s ňou rozišiel a vrátil sa k rodine, ten pomer a zrada tam bude podľa mňa vždy. Máš odrastené deti, byt, prácu. A pred sebou šancu začať nový krásny naplňujúci vzťah. Iné by bolo, ak by i on chcel bojovať za záchranu a možno nejaké zlepšenie manželstva. Ale ty sama dokážeš opraviť len 50% vzťahu. A keď zvyšných 50% bude chodiť v tebou opratých trenkách za milenkou, podľa mňa neexistuje spôsob, ako by si ty mohla byť v tomto vzťahu šťastná.
Nielen žienka domáca to vystihla presne. Máš doma príživníka. Hm, ty sa môžeš rozhodnúť ako chceš, máš na to, aby si bola šťastná aj bez neho. Jemu vyhovuje byť doma, keď ty sa staráš o jeho základné potreby, zabezpečuješ pravidelný príjem... A pritom si odskakuje za milenkou, s ktorou nevie, či chce žiť. Uááááá, to by bolo veľa aj na koňa. Naozaj chceš takto žiť? Ak nie, rýchlo s tým niečo urob. Chápem, že ide o 30 rokov vzťahu, ale on už do toho vzťahu nič nedáva. Keby si ho poslala do čerta, možno by pochopil o čo prišiel, možno by sa začal o váš vzťah aj on zaujímať. A ak nie, aj tak dobre, mŕtvy vzťah nepotrebuješ. Drž sa, buď silná.
No on to možno za mrtvý vzťah vôbec nepovažuje a môže sa stať že si bude nárokovať aj na manželské povinnosti, lebo predsa to že ma milenku predsa nie je nič - toto som si nevymyslela ale život napísal našťastie nie mne.
Už som písala vššie, veľmi ťažká situácia pre cestu spolu.
Ďakujem za komentáre, v podstate sa všetky zhodujú v tom, čo mi hovorí rozum. Tiež mám pocit, že ma využíva. Jemu síce nevyhovuje tento stav, ale nemá sa k tomu, aby to nejak aktívne riešil.
Čo sa týka posledného príspevku, intímne spolu už dlhšie nežijeme a ani to z jeho strany nehrozí.
Ja viem, že už to nemá význam ďalej takto ťahať, ale mám strach - z úplnej samoty, z toho, že sa asi budeme musieť s deťmi sťahovať, z toho, že sa opäť budem musieť zadĺžiť, z toho, ako to zoberú deti. Bojím sa hlavne, ako to vezme syn je v takom kritickom veku. Je veľmi rozumný, ale aj citlivý. Viem, že mu bude otec chýbať - taký ten bežný kontakt, aj keď v poslednom čase sa doma zdržiava málo. Už to nebýva v takom veku bežné, ale on ešte stojí o to, stráviť čas s nami.
Rozchod boli, to je normalne, kazdy/a opusteny/a tym musi prejst. A ty mas este stastie, ze nebudes sama, mas deti, ktore ta potrebuju. Ked nie sme partneri, zostavame nadalej rodicmi, tym by deti nemali trpiet. A myslim, ze 15 rocnemu uz nic neprikazes alebo zakazes, co sa tyka stretavania. Dovol mu to tak dlho ako chce. Povedat to detom musite, obaja, ale uz urcite nieco citia, tak hra s otvorenymi kartami by bolo najrozumnejsie riesenie. Stahovanie? Pre mna osobne by to bol mensi problem, ako to, ze moj chlap ma bokovku. Zadlzit sa nemusis, ked pojdes do podnajmu. Ked urobis prvy krok k samostatnosti, uvidis, vsetko pojde potom lahsie. Aj samotu zvladnes, venuj sa konickom,chod medzi priatelov, mozno najdes pre seba nieco nove, nepoznane, co by ta bavilo (ucit sa nejaky cudzi jazyk, hudobny nastroj), len sa nezatvaraj medzi styrmi stenami. Zelam ti vela sily, tuto kapitolu uzavri ty, inak je bez konca.
Váš spoločný čas skončil. zatial dávaš prednosť poznanému " zlu" pred nepoznaným dobrom. Neviem koľko máš rokov. verím že keď pustíš myšlienku na spoločných 30 rokov ako niečo,čo by vás malo držať ešte ďalších 30 rokov pokope namiesto toho že ešte môžeš dalších 30 rokov žiť zmysluplne a v láske zistíš že sa držíš len chiméry. že si tým blokuješ svoje šťastie a cestu za tvojim ideálnym nádherným životom. nikde neni napísané že musíš byť s jedným človekom sto rokov... horšie je byť s niekym,s kýmsom vedla seba ako spolu... mna to hnalo do leukémie... ked som toto zistila, tak som sa okamžite rozišla a prežilasom... ako píše yin-yang-podnájom s polovičkou peňazí za byvaly byt je lepšie riešenie ako titrať sa v niečom, z čoho máš nepríjemné pocity. rozchodom dostaneš krídla. nič neni zadarmo,niečo dáš a viac dostaneš 
a ked pojdeš na kurzy a medzi ludí-sauna, šport, anglina a podobné aktivity, tak sa ti život rozjasní... zvládneš to ako aj my, stačí na to odvaha roztiahnuť ruky a urobiť krok 
Dakujem Ribisska. Presne si to vystihla - a presne toho sa aj bojim - roztiahnut ruky a urobit krok. Ale som k tomu blizsie.
tak ešte zatvor oči 
neboj sa 
Po čase mozno zistíš, že tá milenka prišla práve včas
Keď sa na to pozrieš z inej strany. Teraz je relatívny kľud, žiadne hádky, deti žijú v istote, že je kde sa vrátiť. Rozvod, rozdelenie majetku bude určitú dobu trvať a deti to poznačí. V každom veku - ale syna teraz asi najhoršie. O dcéru by som až taký strach nemala. Ale to vieš len Ty, pretože ja môžem súdiť len podľa veku. No a kde je istota, že nájdeš blízko ich škôl podnájom, že budeš zdravá a dokážeš naň zarobiť. Možno práve vtedy Ti bude ľúto, že sa nemáš o koho oprieť.
Nájsť si niekoho bude tiež ťažké a možno to ani nedokážeš. Totiž píšeš aj o nádeji. Skús si to spísať na papier za a proti. Prajem Ti veľa pokoja pri rozhodovaní.
Raz za čas zavítam na túto stránku, zvyknem si len čítať, doteraz som neprispievala. Mám toho veľa čo ma trápi, rada by som si prečítala názor nezainteresovaných.
S manželom sme sa spoznali, keď sme mali sedemnásť, prekonali sme nejaké krízy, párkrát sme sa aj rozišli, nakoniec sme sa po siedmych rokoch vzali. Máme spolu dve deti - dcéra má 2O, syn 15. Nemali sme vážnejšie problémy, ktoré by sme nedokázali vyriešiť, ale časom sme sa postupne začali odcudzovať. Začalo to, keď manžel začal pracovať v inom meste a domov dochádzal po zhruba po dvoch týždňoch. Deti boli ešte malé a bolo to na mňa veľa. Neskôr sme sa presťahovali za ním, začiatky na novom mieste boli pre mňa veľmi ťažké, hlavne zladenie časovo náročnej práce a starostlivosť o deti a rodinu.Často bol preč z domu, v práci mal nepravidelnú pracovnú dobu a okrem toho sa venoval umeleckej činnosti, ktorá mu zaberala veľa času. Tu sa začalo naše odcudzenie, hlavne kvôli mojej práci som bola často podráždená a niekedy nepríjemná. S domácnosťou mi manžel pomáhal minimálne, takmer nikde sme spolu nechodili, stránila som sa aj iných ľudí. Pred dvoma rokmi na dovolenke som si uvedomila, že náš vzťah je veľmi narušený a pokúsila som sa s tým niečo urobiť. Iniciovala som návštevu psychológa, ale manžel nechcel. Povedal, že ma nemá rád, ostáva kvôli deťom a chce sa rozviesť. Chodila som k psychologičke sama asi 7 mesiacov. Veľmi mi pomohla hlavne v tom, že som sa jej mohla vyrozprávať a uvoľniť napätie, bola som v depresii. Naučila som sa byť tiež trocha sebecká, dopriať si niečo aj pre seba. Začala som chodiť na angličtinu, odvážila som sa ísť na jazykový kurz do zahraničia, občas chodím na turistiku, otvorila som sa ľuďom. Navonok pôsobím spokojným dojmom, ale vnútri sa veľmi trápim. Počas mojich sedení s psychologičkou som sa snažila nájsť riešenie pre naše manželstvo, hľadala som kde som urobila chyby. Na konci som sa dozvedela, že sa zaľúbil. V prvom momente som bola presvedčená, že okamžite podám žiadosť o rozvod. Ale nedokázala som to doteraz. Minulý týždeň som žiadosť napísala, už nedokážem byť podvádzaná a tváriť sa, že je všetko v poriadku. Jeho vzťah trvá niekoľko mesiacov, kvôli nemu sa presťahovala. Včera som sa ho pýtala, ako si to ďalej predstavuje. Nevie, či chce s ňou žiť. Chce zatiaľ ostať doma, nemá momentálne stály príjem, neprispieva mi pravidelne na domácnosť. Ja ho nemám ako vyplatiť z bytu, predaj bytu je síce možný, ale 2 adekvátne byty sa z toho kúpia ťažko. Pred troma rokmi sme splatili pôžičku na byt, v septembri pôžičku na auto, chcela som mať už pokoj s pôžičkami, mám už dosť rokov...
Čo by ste robili v takom prípade? Aj keď mi rozum hovorí, nech ho pošlem do čerta, nedokážem to. Veta, že nevie či s ňou chce žiť mi zase dala takú štipku nádeje, že možno by šlo ešte niečo poskladať. Proste nedokážem zahodiť 30 rokov vzťahu. Nikdy medzi nami nebolo násilie, krik, hádky, je veľmi zvláštny človek, ťažký introvert, umelec, deti mal vždy veľmi rád.
Za každý názor aj vlastnú skúsenosť budem veľmi vďačná.