Sila myšlienky

Sila myšlienky existuje, tak ako existuje sila modlitby, a to v negatívnom aj pozitívnom zmysle slova. Existuje o tom kopec literatúry, ja mám tri nádherné zážitky.
Zážitok prvý:
Svojmu hyperaktívnemu synovi som na radu psychologičky kúpila boxerské vrece. Pekne sme ho zavesili na hák a traja členovia rodiny – t.j. deti a ja, sme z neho mali obrovskú radosť. Muž iba zazeral a tvrdil, že raz sa niečo stane. My sme si ale do vreca veselo udierali, a keďže viselo na reťazi, slúžilo nám aj ako super hojdačka, stačilo sa zavesiť a hojda, hojda... Tak som to chcela prezentovať aj mužovi, a tak raz, keď bol doma a zasa nadával na moje výmysly a prorokoval nešťastie, som sa tam zavesila a verte-neverte, to vrece sa nejako vyvlieklo z háku a spadlo aj so mnou na parkety. Skončila som na pohotovosti s narazenými rebrami.
Zážitok druhý:
Ležala som na posteli a čítala som si, dcéra sa lakťami opierala o posteľ a nohami sa šmýkala po parketách. Vošiel muž a konštatoval: „Len sa takto ďalej šmýkaj, rozbiješ mame nos.“ A fakt, o pár sekúnd sa šmykla tak, že mi hlavou narazila na koreň nosa pri čele. Schmatla som vreckovku, ktorá bola na stole, aby som cestou do kúpeľne nefarbila parkety na červeno, zastavila som krvácanie a keďže mi tam nabehla riadna modrina a bolelo to, šla som na pohotovosť. Na potvoru, bola tam tá istá sestrička, ako pri zážitku č. 1. Mojej historke veľmi neverila, ale nepovedala vôbec nič. A ja som skončila našťastie len s prasknutým nosom, celkom sa to zahojilo.
Zážitok tretí:
Nakydalo snehu, takže som sa šla s deťmi sánkovať. Vytiahla som aj muža, aby stále neleňošil na gauči. Nechcelo sa mu ísť a strašne frfľal, ale deti ho uprosili. Došli sme na kopec, kam sme chodievali bežne. Na sánky s nami nasadnúť nechcel, a ešte povedal, že aj tak sa kdesi riadne vykotíme. Jeho želanie sa splnilo. Neviem, čo mňa napadlo, dať si na hlavu aj hrubú kapucňu, ktorú som mala na bunde, ale moju dcéru to evidentne zachránilo pred otrasom mozgu. Sedeli sme v zostave ja, dcéra v strede, syn. Muž stál na kopci. Ako áno, ako nie, v tej halde snehu nebolo vidieť väčší balvan, a my sme naň narazili. Ja som nohami – stehnami zlomila predný oblúk na sánkach. Dcéra spadla na mňa a hlavou narazila našťastie len do mojej mäkkej kapucne, ale zľakla sa. Sánky sa zlomili na dvoje a syn zostal na tej zadnej polovici. Môj muž zbehol z kopca, ziapal ako pominutý, schytil tie zlámané sánky a hodil ich napravo aj naľavo a zavelil „DOMOV!“ No, to sa povie, že domov, ale ja som sa nevládala postaviť. Skončila som na pohotovosti, od rozkroku po kolená som mala obrovské krvné podliatiny. A hádajte – bola tam zasa tá istá sestrička. Keďže sa to všetko stalo v priebehu 3 týždňov, už mi neverila, že nejde o domáce násilie a silou mocou chcela spisovať záznam. Našťastie som ju presvedčila, alebo sa tak aspoň tvárila. Ale keď si ešte aj teraz po rokoch na toto spomeniem, viem, že máme myslieť pozitívne. Tak vám všetkým prajem, aby ste tak mysleli a aby sa Vám tak aj darilo.

P.S.: nemá niekto pre mňa zvyšné sánky? (ja mám už len tie dve na ksichte).