Dobrý deň prajem. S manželom sme spolu 8 rokov, z toho 4 sme manželmi a toľko má aj naša dcérka. Vždy sme sa hádali aj za maličkosti. Myslela som si, že keď budeme sami (bývame 40 km od mojich rodičov rok) všetko sa dá do poriadku. Stal sa však opak, všetko sa len zhoršuje a ja som z toho už vyčerpaná. Malá nastúpila do škôlky- počas materskej bola starostlivosť o ňu na 95 % na mne. Po výčitkách že som ,,len doma a nechodím do práce a nič nerobím,, som konečne našla prácu v ktorej som tri mesiace. Je toho na mňa zrazu veľa. Muž ráno zavezie malú do škôly čo je super. Ale po návrate z práce sa len naháňam- aj chcem mať v zdravej miere poriadok doma, aj pripravenú večeru a aj s malou ísť každý deň ešte na dve hodinky von. Nechcem doma oddychovať na úkor nej. Myslela som si, že mi manžel bude viac pomáhať, že ju občas on vezme von aj keď je dlhšie v práci ako ja, niekedy do šiestej a často už nemá chuť...Mňa ale mrzí že má čas na všetko a pomôcť všetkým len nie mne. Prvoradé a dôležitejšie je vždy to čo potrebuje on- robí záhradku- je to pekné, ale tá záhradka je maličká, pár m štvorcových. S malou poriadne ani nie je, pol hodinku porobí v záhradke a potom vysedáva so susedom (bývame na bytovke) radšej akoby sa mal ponáhľať za nami. Ak to nie je sused, robí u kamoša- teraz je to lepšie, lebo nedávno mal koníčka krčmu a automat, aj keď pivká popíja dennodenne aj doma, niekedy aj tvrdé...Cítim sa ako slobodná mamička, nemá mi kto s malou pomôcť. A nechcem to preto aby som doma oddychovala ale aby som si porobila doma a aby nemusela ona trčať kvôli tomu so mnou vo vnútri na byte. Neviem to už objektívne posúdiť, či chcem tak veľa....Švagriná je slobodná mamička, svokrovci jej pomáhajú koľko môžu, chodí do kina, divadla, na nákupy, cvičiť, kaderníčke....To ja zase až tak veľa nežiadam. Rodičov nemám na skok a veľmi ľutujem že som sa od nich odsťahovala ,,ďaleko,,.Už dlhšie uvažujem nad rozvodom, lebo mám pocit že jedinou výhodou tohto vzťahu je že mám samostatnú domácnosť a muž zarobí hlavne na účty, inak v tom nevidím zmysel. Snahy o rozhovor končia hádkou a výčitkami, nechám sa vždy strhnúť. Urážame sa , nevážime si jeden druhého....Hádame sa aj pred malou, už mi je ľúto aj jej....Myslím si, že život by mohol byť aj krajší, aj keby som sa musela vrátiť k rodičom. Aspoň by mi odbudlo starať sa o to väčšie dieťa, ktoré si moju starostlivosť aj tak vôbec neváži....Keď sa ma pýtajú kedy budeme mať druhé, vyhováram sa na prácu, ale pravdou je, že netúžim mať dieťa s niekým kto si stále hľadí len svoje. Už keď moc tlačím, zoberie ju na hodinku von a potom to mám mesiac na ,,tanieri,, ako mi strašne pomohol....On ju veľmi ľúbi, to viem, ale čakala som že mi bude viac pomáhať...On sa ma nepýta keď niečo potrebuje robiť či sňou budem ale ja sa musím doprosovať. Pritom často on oddychuje doma, my sme vonku na ihrisku, ani nás pozrieť nepríde. Do prechádzok a výletov ho musím nútiť. Naozaj ma to už nebaví....Líham si o pol desiatej večer, kedy je už hotovo, fakt som z toho unavená- viac asi po psychickej ako po fzyickej stránke. A pritom vidím, ako niektorí muži pomáhajú svojim ženám, keď chcú aby aj ona priniesla nejaké peniaze do rodiny...Či mám pozerať na to z lepšej stránky, mám byť spokojná že ju aspoň ráno oblečie a zavedie do škôly? Viem, v minulosti sa starali ženy o deti aj domácnosť samé, ale nechodili do práce. Predtým som všetko stíhala bez jeho pomoci- aj keď aj vtedy som bola ,,len,, doma ,,len,, s malou- upratovala, dvakrát denne s ňou chodila von, prala, žehlila, varila, ale teraz je to ťažké stíhať ako predtým...A aj po sexuálnej stránke to začína byť zlé- začína ma odpudzovať a čuduje sa prečo...Celý deň ho nezaujímam a keď konečne mŕtva padnem do postele ešte požaduje - už pre mňa doslova a do písmena ,,manželské povinnosti,,,. Prosila som ho aby aspoň občas nevypil toľko piva, že mi je to nepríjemné. Keď tak sa trošku obmedzí ale nikdy sa nevzdá alkoholu kvôli mne úplne. Nehovorím že sa každý deň opije na mol, ale každý deň si minimálne vypije-niekedy viac, keď sa podarí menej.Moja rodina je silne veriaca, moc by im ublížilo, že sa rozvádzame. Oni sú za to, keď nejde o týranie (to psychické však nevidno) al. opakovanú neveru, aby sme to spolu ,,vydržali,,.Nemám ani takú dobrú kamarátku s ktorou by som sa porozprávala. Nechcem to hocikomu vešať na nos, už som sa poučila. Preto Vás prosím o radu,ako to vidíte vy?
Dobrý deň,
celá zložitá situácia ktorú opisujete sa zdá, že mala začiatok pred najmenej ôsmimi rokmi. Tipujem, že ak budem hádať že zosobášeniu prispelo tehotenstvo, možno nebudem ďaleko od pravdy. Z riadkov cítiť všadeprítomnú nádej, že sa niečo zmení v jeho pohľade a najmä reakciách na Vašu prácu, hodnotu, cenu, podieľanie na výchove a domácnosti, ktorá vás, zdá sa, držala ďaleko od toho aby ste urobili ráznejšie rozhodnutia alebo sa postavili za seba a presadili to čo by ste naozaj potrebovala. Cítila ste sa isto hrozne keď Vám povedal že sa flákate ale napriek tomu vyhovela jeho predstave. Pripravila ste sa zamestnaním o čas, ktorého isto ani predtým nebolo až tak veľa a chcete tam mať všetko čo aj predtým- uverili ste mu, že málo robíte miesto aby ste mu ukázali čo robíte. A ostali ste v tom, že to dvojnásobné množstvo musíte zvládnuť sama- netrvali ste na zvýšenej opore, ak máte podávať zvýšený výkon.
A to pokračuje, bez vyjasnenia si rolí v domácnosti a zodpovedností medzi partnermi. Najprv by ste si však museli svoju rolu a hodnotu ujasniť sama. Odvíja sa od toho koľko peňazí prinesiete, alebo od čoho? Je to Vaše dieťa, alebo je to vaše dieťa - vás oboch? Počúvate veľa čo by ste mali Vy a aké má očakávania manžel. Len tak, sama pre seba, v bezpečí vlastnej hlavy kde to nikto nevidí- čo by boli vaše najhlbšie očakávania od manžela, po stránke podieľania sa na výchove, domácnosti, financiách, a tiež po stránke emočnej, vzťahovej, toho ako sa k Vám správa? A prečo (pomôcka: dobré vodítko je všímať si, ako sa niekde vnútri cítite keď sa dejú rôzne veci a rôzne spôsoby komunikácie a zaobchádzania s Vami)?
Zdá sa, že máte problém postaviť sa za seba. Skôr si trápenie necháte pre seba a stiahnete sa aby ste neboli na príťaž. Nedivím sa, pretože ako žena máte, žiaľ ešte stále, spoločensky nevýhodnú situáciu. Vaša práca neprodukuje peniaze tak je považovaná za menej dôležitú a hodnotnú, čo je nefér. Sťažuje to aj to, že Váš manžel má zase túto vlastnosť presadenia svojho názoru a pohľadu dobre vyvinutú a že ste ho navykli že to tak je správne a že sa budete správať akoby mal pravdu. Nesnažím sa Vás poštvať proti nemu, ale bude potrebné dať väčšiu váhu Vašim vlastným potrebám ktoré si nedovoľujete, odopierate a nedávate vôbec najavo. Zohľadňujete jeho nechuť niečo robiť ale kde je Vaša nechuť? Ohľadne čoho je a čo s ňou robíte? Počujete jeho krivdy ale čo robíte so svojimi? Počujete veľa o jeho prínose ale čo z toho Vášho patrične ukazujete? Vidíte ako obhajuje svoj oddych a voľný čas a čo robíte s tým svojm Vy?
Tu narazíme na komunikáciu. V emóciách, po tých rokoch čo sa „šálka plnila“ a stačí už len kvapôčka je objektívne ťažké reagovať konštruktívne. Hlavne keď na druhej strane nie je niekto naladený výsť hneď s porozumením v ústrety. Tiež ak požadujete po rokoch zmenu, vždy sa stretnete s odporom. Preto nejdem sa rozpisovať o tipoch ako viesť dialóg (v predošlých radách by ste ich viacero našli), ale priamo vám odporúčam, že by bola vhodná manželská terapia. Ak ste z Bratislavy, viem vám dať aj konkrétne tipy. To je to hlavné, čo viete skúsiť ešte pred rozvodom.
Čo môžete ešte skúsiť je ujasniť si sama pre seba vaše očakávania, priznať sa ako Vám už dlhodobo je (asi to pre neho bude celkom nové) a aj to že uvažujete dlhodobo o rozvode, pretože tak veľmi je pre Vás situácia neúnosná. Bez obviňovania jeho (navarili ste to spoločne), bez porovnávania jeho s inými mužmi, čisto ukázať to čo pred svetom aj pred partnerom už dlho skrývate. Nie za účelom aby on zmäkol alebo akokoľvek reagoval, proste len ho informovať o aktuálnom stave a o tom, že ak sa niečo nezmení nevydržíte to. Povedať možno svoju predstavu o riešeniach ak odozva nebude kritika ale aspoň štipka súcitu, ak o to prejaví záujem. Ak sa Vám podarí pre druhého viac poodhaliť to, ako vám je naozaj ťažko a ako trpíte, než to ako ste nespokojná s tým druhým, skôr sa dočkáte súcitu a ochoty niečo pre Vás urobiť. To platí aj pre Vašu rodinu, nemusíte hovoriť o rozvode, ale keď im dovlíte uvidieť ako Vám je ťažko tak aby sa ich to mohlo dotknúť, budú na Vašej strane. Ale to všetko má väčšiu šancu na úspech keď Vás tým prevedie tretia osoba na to vyškolená.
To čo môžete, a aj odporúčam, robiť bez ohľadu na situáciu ako to dopadne, len tak sama pre seba, je viac sa skontaktovať so svojim potrebami a prianiami ktoré v sebe dusíte, ako aj s bolesťou ktorú roky cítite, pretože ste to všetko nedostali a nemali. S prianiami a pocitmi ktoré je pre Vás ťažké ukázať a už vôbec nie presadiť (bez toho aby sa druhý cítil napadnutý), učiť sa to (najlepšie s menej ohrozujúcimi ľuďmi a v ľahších alebo pozitívnejších situáciách). A pohľadať si pre seba nejakú oporu pri ktorej sa nebudete cítiť akoby ste boli na príťaž ale pomôže Vám zdieľať s ňou svoje malé i veľké úspechy aj neúspechy, trápenia i radosti. Nepoznám Vašu rodinu takže neviem, ale pre začiatok by možno stačilo trošíčku viac úprimnosti v odpovediach na otázky Vašej najbližšej rodiny. Ak nevíde psychoterapia párová, tieto otázky sa dajú oveľa jednoduchšie riešiť v individuálnej. Aby ste už nezopakovali tie isté chyby čo doteraz. Razím heslo, že človek má robiť vždy úplne nové chyby:). To je znak progresu.
S pozdravom a prianím veľa síl,
Ivan Vyskočil
www.ivan-vyskocil.sk
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
