moja dcera ma nema asi rada

JJ,
pre svoje dietatko si ta najdolezitejsia na svete!!!!!!
Eva

Ale moja, tvoja dcéra ťa má rada. Nemusí na teba reagovať s úsmevom , zober to z iného pohľadu, keď ťa vidí nerozplače sa.
Uvidíš neskôr, trpíš popôrodnými depresiami, čo je dnes liečiteľné. Vyhľadaj pomoc a uvidíš, uľaví sa ti.

...nemyslím, že sa dá podľa dvojmesačného dieťaťka určiť, koho má a nemá rado...neviem, v čom spočíva tvoje podozrenie, možno si len nervózna a ona to cíti, a možno si len unavená mamina a ona to cíti tiež...často sa s ňou rozprávaš, spievaš jej?...nechcem byť múdra, nechcem sa ti starať do citov, a ani ťa nechcem obviniť z paranoje, ani, že si to namýšľaš...možo na zmeny reaguje úsmevom a ty zmena nie si...nie si iný hlas, ktorý príde a dlho ho nepočula(tvoj muž)...viem ,že žena reaguje inak, než si mylsela, kým bábo porodí, ja by som ti poradila len, teš sa, že je zdravá, teš sa, že jej na telíčku nič nechýba, teš sa, že sa vôbec usmieva, teš sa, že ju máš....

Prečo si vyčítaš takéto veci že si niečo zanedbala. Na to tam boli predsa iný ľudia- lekári, tí na to mali prísť a to už priamo v pôrodnici.
Sama seba trápiš. Zameraj sa na malú, venuj sa jej, a v neposlednom rade mysli aj na seba.

moj maly sa tiez na mna neusmieval. len na hracky, s ktorymi sme sa hrali. jeho prvy usmev - vedomy - patril tatinkovi. tiez som z toho mala mindraky a potajme plakala, ze ma nema rad. vobec to nebola pravda. neskor, ked bol vacsi, tak ma uz od dveri vital s usmevom ako slniecko, ked som mu rano prisla do izby.
tatinko je sice dodnes No.1., ale maminku potrebuje rovnako.

Ach jaj, veď to jej hladovaie nebola vôbec Tvoja vina...a tie pocity? Keď si ja spomeniem na svoje začiatky, no des a hrúza, som si pripadala ako úplný blbec. Teraz ľutujem, že som sa nešla niekam poradiť, nemala som vtedy ani jednu kamošku s malým bábom. Babky, tetky radili aj neradili, no hlavu som mala na prasknutie. Prekonala som to a porodila ešte ďalších dvoch (celkom dobrovolne a plánovane). A bolo to úžasné, ako som si to vychutnala.
Trochu sa tu začítaj, a keď to nepomôže, neboj sa zájsť za nejakým psychológom, možno bude stačiť podebatovať, vypustiť paru.

Moje posledne dieta nebolo planovane, ked som otehotnela ledva som sa spamatala z predchadzajuceho tehotenstva, psychicky aj fyzicky som bola na tom zle. Napriek tomu som vedela, ze to dieta si napriek vsetkemu necham. Ked prisiel cas usmievania sa, moj syn sa usmieval na kazdeho, len nie na mna. A to som si nenahovarala, starala som sa o neho naj ako som vedela, kojila som ho atd. Ked ma to uz velmi hnevalo a mrzelo, normalne som sa s tym malym babom porozpravala, ospravedlnila som sa mu, za to co som mu sposobila a po 2 rozhovore i odpustil a konecne sa na mna usmieva a stale vola mami, mami...

JJ, prestaň sa trápiť. Ty si nespôsobila, že malá na váhe poklesla. Ver mi, Tvoja dcérka Ťa má rada. Deti sú ako švajčiarska banka, všetko čo do nich vložíš, si tam nájdeš a niekedy zdvojnásobené. A Tvoja dcérka určite cíti Tvoj smútok, neistotu a tak prirodzený strach. Tešte sa z toho, že ste prišli na dôvod poklesu hmotnosti a mohli ste problém riešiť. Ešte raz opakujem, ver nám ostatným naničmamám, dcérka Ťa miluje najviac zo všetkých ľudí na svete a čoskoro Ti to začne vedome prejavovať.

moja dianka ma 4 mesiace a tiez prve mesiace som si to myslela....starala som sa o nu non stop a to teda dokonale a ona nic, lenze dvojmesacne babo este velmi nevie sa smiat uvedomelo, pockaj este aspon dva tyzdne...ver tomu ze keby si s nou nebola jeden cely den bola by nervozna a ocami by ta hladala. ona ta bere ako samozrejmost, ved je tu mama a hotovo, ale ked podrastie da ti najavo ze ty si jedina a nik iny nestoji za viac ako usmev, lebo ty si jej mamina!

ahojkaj
život (nech už je s kým chce alebo aký chce) treba brať asi takto:
- asi niesi pre svoje dieťatko taká smiešna ako "gumenná kačica, alebo naťahovacií panáčik"
- vidí ťa ako slušnú, zrelú a milujúcu maminu, tak rečo by sa smialo
- ono vie, že ho nadovšetko miluješ, tak prečo by sa nad tým chychúňalo
- ...

aj ja som bola druhá po tatinkovi...
...ale teraz som prvá ktorá fúka prštek, čielko alebo kolienko, prvá ktorú ťahá pri varení za tepláky, prvá na ktorú robí kuk a prvá a jediná ktorej povie mama - a tak nádherne a nežne to vysloví ako žiadne iné slovko

juj, s týmto pocitom bojujem stále. Nicol opakuje tato, baba, dede, a keď jej ako "predlohu" poviem mama, vypočujem si baba. Ale pritom to vie, väčšinou plače že mama mama. Občas žiarlim ako pes, keď sa so svokrou rehoce ako divá, keď plače za poštárkou a pritom ja keď idem preč, spokojne sa usmieva. Ale u nás to bolo ťažšie, po narodení dcérky puto žiadne, prvý raz som ju držala po 1,5 mesiaci a zatiaľ sa pri nej otočila kopa personálu. To, že som jej mama som ju učila ešte pomerne dlho. Neboj nič, väčšinou sa cítim ako jedna z posledných, ale pritom som tá celkom prvá

ahojte. ja mám dcérku už 14 mesačnú a tiež mám pocit, že ma nemá rada, a tiež že má radšej babku.. niekedy ma to dosť trápi.. Keď odchádza od babky, plače, dá jej pusinku, keď odchádzam ja, usmieva sa.. niekedy mám dokonca tendenciu vyčítať jej- napr. v noci-no babka ťa asi teraz nevezme, ostávam Ti len ja.. a posledné dni, keď sa jej opýtam, či mi dá pusinku-odpoveď je jednoznačná-nenene.. ale problém bude asi v mojej žiarlivosti..ale zasa o druhom dieťati rozmýšľam skôr tak, že staršiu si vezme babka a to-ono ostane mne..