Zistila som, že si akosi lepšie rozumiem so zvieratami ako s ľuďmi. O mojej 19 ročnej dcére ani nehovorím. Bývame v staršom rodinnom dome, ktorý v podstate deviaty rok prerábame. Predtým sme bývali v "úchvatnej" Petržalke a dnes by som sa tam nevrátila za nič na svete. Už tam sme mali dvoch psíkov, teda fenky čistokrvenej pouličnej rasy, mimoriadne milé a prítulné a postupne sme si zariadili až 11 (slovom jedenásť) akvárií! Bolo to fajn, jedno bolo krajšie ako druhé. Naše návštevy sa po príchode venovali najskôr prezeraniu rybyčiek a asi až po pol hodine si sadali už k vlažnej káve. No keď sme sa išli sťahovať, museli sme akváriá zrušiť, pretože v starom dome s malými oknami nebolo pre ne vhodné miesto. Psíkovia si ľahko zvykli na nové prostredie, ktoré bolo pre ne omnoho vhodnejšie ako petržalský byt bez výbehu. Onedlho nám kamarát priniesol asi trojmesačného kocúrika Murka. Zapadol do zvieracieho kolektívu bez problémov a časom keď začal spoznávať okolie mimo svojho areálu (myslím tým dom s dvorom), začal domov nosiť kadejaké dobroty - bravčovú kosť, tvrdé žemle, či dokonca uvarenú cibuľu! Zrejme to uchmatol kdesi u susedov...Dnes má Murko úctyhodných 9 rokov a hafanky už ťahajú na trinásty rok. K týmto trom kamarátom, ktorí sa doslova majú v láske, pribudlo zopár anduliek, kanárikov, jedna korela a ďalší kocúrik...Manžel postavil na dvore peknú voliérku, kde si vtáčiky svorne nažívajú. Pretože bývame v rodinnej zástavbe, v našom okolí je veľká kopa mačiek. Náš sused ich má 4. A tieto ciculky sa naučili k nám chodiť na raňajky. Takže nekŕmim iba svoj zverinec ale hostím aj susedov. Mačky sa jednoducho našich hafanov neboja a prídu. Tento rok ako každý iný, začala mačacia "ruja". Susedova mačka sa jednoducho nasťahovala k nám, prespáva v garáži, vôbec neodchádza. Dokonca sa so mnou skamarátila, smiem ju hladkať, no na ruky si ju vziať ešte nemôžem, lebo je moc plachá. Náš Murko veľmi rýchlo využil situáciu a...mačička bude mať začiatkom apríla mladé. Ja sa celkom teším, no manžel dvíha akosi podivne zrak k nebesiam. Ospravedlňujem to tým, že potrebujeme mačky, aby sme nemali myši. No nie? Mám ich moc rada, starám sa o ne ako môžem a oni potvorky to veľmi dobre vedia. Obtierajú sa, túlia sa a v ich pohľadoch vidno tú nekonečnú oddanosť. Keď prídem domov, už vo dvore ma vítajú ako hafanky, tak aj mačičky. No povedzte, kto vie lepšie prejaviť lásku a vernosť ako oddané zvieratko?
Áno,lásku vie veľmi dobre prejaviť oddané zvieratko.Aj ku námsa nejak dostáva celý zverinec a ak sa aj náhodou nejaký psík zatúla,zostáva pred našim domom.Ja sama mám doma dvoch hafanov,z toho jednu fenku som si nechala z ulice.Stále sa túlala,bola vyhladovaná,špinavá a dochlpenú srsť mala od rôznych bodliakova kríkov.Dala som ju zaočkovať,odčerviť a teraz dokonca spáva so mnou.Bezomňa nejde spať,ja sa bez nej tiež nevyspím.S tým domácim hafanom sa tiež rýchlo skamošila.A okrem toho mi občas nosievajú známi a rodina svoje zvieratká aj na prázdniny.To je hlavne v období dovoleniek.Ale odkedy sme mali doma na prázdninách škrečkov,som povedala dosť.Oni tie malé potvorky celý deň prechrápali a celú noc chodili v kolese ktoré roztáčali.A neši hafani vtedy celé noci nás volali sa na nich pozerať ako hrkocú v terárku.
A zabudla som spomenúť vodné korytnačky ktoré ešte máme a mačky samozrejme tiež u nás nechýbajú.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som so súrodencami od malička vyrastala so zvieratkami. Tiež sa toho u nás dosť premlelo. Psíkovia, mačičky, vtáčiky, rybičky, pirane, korytnačky, škrečky, myšky, dokonca aj vranu sme mali. A to sme bývali v paneláku 
.
Aj rôzne komické príbehy sme s nimi zažili, ale to by bolo na román. Raz sme mali dokonca doma naraz 6 malých mačeniec. Cigánske decká (konvalinka sorry, ale to boli fakt tí zlí 
) im zničili skrýšu, matka utiekla a oni chceli tie mačence pozabíjať. Ja s bratmi sme sa do nich pustili (ja som bola postrach ulice, hlavne keď sa to týkalo trýznenia zvierat) a mačence sme zachránili a dovliekli domov. Naši ani moc neprotestovali Mačence sme kŕmili každé 2 hod. mliečkom a zachránili sme ich.
Moje deti tiež všeličo podonášali domov, hlavne chrobáky. Syn ako cca 8 ročný choval chrústov v akvárku, teraz sa ich štíti , takisto modlivky sme mali v akvárku, tým sme dávali jesť v zime kuracie mäso, ktoré sme na nitke hojdali, kým si ich modlivky neulovili. Raz sme dokonca na ulici chytili párik škrečkov, samozrejme že už mali domov u nás. Aj morčiatka sme mali. Nádhernú dlhosrstú morčicu Tinku a od suseda sme dostali krátkostrstého Miša. Mali aj krásne morčiatka. Chovali sme aj andulky (tie mi doniesol v papierovej krabičke mangel, meškal z výplatou, bolo už dosť neskoro a ja nervózna pred barákom som sa prechádzala z malou. Keď tu zrazu v diaľke som zbadala milého tatíka, ako meria šírku chodníku a v ruke drží nejakú krabičku. V prvom momente som myslela že vybuchnem, chcela som mu tak vynadať, ale keď prišiel ku mne a podával mi ich zo slovami, že toto mi kúpil, aby som sa nehnevala a bol celý bledý, tak ma chytil záchvat smiechu a ešte viac som sa mu smiala na druhý deň po tom, ako pregrcal celú noc on totiž nevie piť . )
No a pred deviatimi rokmi som domov doniesla nášho kocúra Artúra. Bolo to na jednej akcii, kde sme ako ochotníci hrali futbal z dedinskými futbalistami. A po futbale bola dedinská zábava a tam do sály vbehol ON no a prischol mi, celú noc som ho mojkala a ráno som ho pri odchode dávala do nejakej záhrady, ale kým som došla k autu, už bol pri mne , pár x sa to opakovalo ... a od vtedy je s nami. Niekedy vie byť zlý, narobil nejaké škody, ale nedali by sme ho za nič na svete. No a pred necelými 2 rokmi som doniesla moje malé ušaté nízkopodlažné torpédo - čistokrvnú bastardičku Nensy. Tiež som jej zachránila život, tým že som sľúbila, že si ju zoberiem, aby ju nezatopili. A je to moja naj láska, tiež ako Ajka 1 bez nej nejdem do postele, aj ona čaká kým ja idem, skôr nepôjde. Manžel sa na začiatku aj zlostil, ale už ju aj on volá do postele.
A skoro by som zabudla na nášho koreliaka Ďuriho, ale ten je bojko, už od začiatku ako ho máme. sem tam nádherne píska, sem tam škrieka, hlavne keď počuje sirénu sanitky.
Tu sú moji dvaja nezbedníci Artur a Nensy spoločne
PS: Niekedy mám pocit, že doma mám aj prasiatka a niekedy aj somára (alebo vola) keď ma starý naseje ...ale pšššt 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No u nás je tých zviereniec tiež požehnane. Máme trojizbový byt a v ňom dve andulky - ich klietka visí v kuchyni pod stropom a tie potvorky, keď ma uvidia, pýtajú zob ako sliepky na dvore. Vždy sa smejem, že sa musím ponáhľať domov kŕmiť "hydinu". Ďalej máme králička teddyho - je to dievčatko a volá sa Ashley. Potom syn priniesol pytóna - Steava. Je to malý hadík, zatiaľ. Ako potravu sme mu kúpili škrečka. Ale Steav sa práve začal zvliekať a tak nežral. Medzitým škrečok dostal meno Samko, no a predsa nemôžeme dať zožrať hadovi zvieratko, ktoré bolo prijaté do rodiny a bolo pomenované. Tak teraz dúfam, že Steav už bude žrať pravidelne a nám už nepribudnú žiadne zvieratká.
Ale mne nevadia, deti si zvykli, že sa o ne musia starať, tak je to v pohode
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nemôžem ísť bývať k tebe ? Aj ja chcem toľko zvieratiek.
Mali sme psíka, ja tomu hovorím, že rasa čistokrvný bastard. Ale bola zlatá a milá. Všetky deti z bloku sa s ňou hrali.A nám rozdávala lásku a vernosť 10 rokov, keď nám uhynula na zápal pľúc. Bývame v paneláku a sme už bez zvieratiek. Kým boli deťi menšie, tak sme vždy niečo chovali. Škrečky, morské prasiatko, potkany, jašteričky, dcéra ošetrovala na balkóne snáď všetky ranené vtáčiky, čo našli deti z okolia, sem tam dovliekla mača, alebo nakŕmila túlavého psíka. Ale panelák je panelák. A my sme sami a bez zvieratiek.