A just sa idem pochváliť...

Tááák od rána sa z toho vytešujem /teda minimálne ma to hreje pri / a tak sa musím aj písomne pochváliť...
Dnes doobeda ako som sa venovala "skrášľovacím" procesom /sobota je snáď jediný deň, keď je čas si nielen nohy oholiť, ale aj masku na tvár šupnúť/, až do kúpeľne počujem štrngot riadu pri jeho upratovaní. Keďže som nepočula manžela, žeby vydal povel našim synom, aby tak činili /a to ho musí aspoň trikrát zopakovať, aby náhodou pod tiahou povinností typu "sťahujem niečo do mobilu, počúvam hudbu, sledujem telku", nezabudli / bola som presvedčená, že sa tejto neradostnej domácej úlohy zhostil on /amatér - nenaučil sa odolávať a zotrvať v roli papagája, ktorý do nemoty opakuje: "Upracte už tie riady!" /.
Vykuknem z kupeľne z úmyslom v dobrom ho vo výchove našich "pubertiakov" navigovať a skoro som na zadok padla - to ani jeden z nich /17 a 12 ročný/ neupratoval a dokonca ani môj manžel, ale naše najmenšie slniečko /5,5 ročná slečna/ sama od seba upratovala nielen príbory, ale aj za pomoci stoličky poháre, hrnce, misky...
Tak som sa usmievala ako blázon...ja som pri treťom dieťati prišla nato, ako mám deti vychovávať / /. Konečne som sa to už naučila...
Samozrejme som ju do neba vychválila /čo moji chlapci riadne ofrflali - ale veď ani ich iniciatíve medze nekladiem /, vyobjímala, vypusinkovala a moje dievčatko rástlo pýchou /oprávnenou/.
Tak len dúfam, že sa mi moje dievčatko nezmení a bude rada pomáhať aj naďalej...