Budúci majster sveta v cyklistike sa volá Miško

Vážne. Som o tom plne presvedčená. A má asi tak 5 rokov, blond šticu a krikľavo zelený bicykel vhodný pre chlapca asi tak o 5 rokov staršieho.

Taká milá vec sa mi včera stala.

Už bolo docela neskoro, ale počasie teplé, jasno, tak som si povedala, že aspoň jeden kopec blízko nás si chcem ísť vyskúšať vyšliapať na bicykli, lebo som tade išla len raz aj to s deťmi a vtedy sa veľké stupáky schádzajú z bicykla a tlačí sa vedľa seba. Stúpanie je to ani nie 900 metrov dlhé, prevýšenie priemerne píšu 8,8% ( miestami až 15%, ale to je len kúsoček i keď zrovna ten kúsoček dá najviac zabrať. Pre ilustráciu - na ceste 12% klesanie - stúpanie býva značené, lebo sa nákladné autá "preklápajú".), no docela výzva pre mňa. Však techniku treba cvičiť vždy.

Tak som došliapala pod kopec, preradila a svižne začala stúpať. Keď som za zákrutou zbadala, že to ani nie v prvej 1/5 som a už tepy stúpajú, tak som radila ako šialená a presne ten výraz tam je správny, lebo miesto na menšie koliečko som šťukla na väčšie a tým, že som preťažovala bike, tak sa mi proste prehadzovačka sekla a ostala som stáť na mieste, lebo vlastnou váhou a silou som sa nepohla  ... no však hovorím, že techniku treba dopilovať. Ako som sa tak mocovala - jedna noha už na zemi, z najvyššej záhradky sa zrazu niečo zdvihlo z trávy. Tak človek aspoň bokom oka sleduje koľko divákov má . Videla som mladú ženu, ako sa čičre v pôde a chlapca, čo pobehol k plotu. Aj by som plakala od zlosti, že ďalej sa nepohnem nahor. Ale ja sa nevzdávam som si povedala. Spustila som sa nižšie, "opravila" silou prehadzovačku, otočila sa a poď ho ešte raz tempom slimáka. Hlava samozrejme dolu, však nejaký štýl treba mať . Len som počula z tej záhradky mamu, ako kričí "Miško, kam letíš?"

Miško vytiahol odniekiaľ bicykel a poďho do toho najprudšieho kopca predo mňa šliapať. Jak blcha. S rehotom ešte. Nožičky mu len tak kmitali, stále sa otáčal a usmieval. Ťahal ma. Skvelý bol. Presne to som potrebovala v tú chvíľu. Niekoho potiahnuť. Bárs mal aj päť rokov. Nakoniec som Miška obehla, on zdvihol ruku, zakričala som mu ďakujem, aj to, že je perfektný. Môže z neho niečo byť. A verím, že aj niečo bude, lebo iná mama by asi po tom decku vybehla a zahriakla ho, tá jeho keď videla kam sa rúti (mňa fučať aj počula ), asi pochopila, čo je láskou jeho dieťaťa.

A čo ma naučil včerajšok?

Že sa netreba vzdávať.

Že ak sa vám zdá, že nejaký kopec nejde vyšliapať, že ste stratili silu, treba sa vrátiť a skúsiť to znovu.

Že s radosťou veci idú ľahšie.

Že nie je hanba ak vám niekto pomôže, hoci vyzerá ako vrabec a vy ho schováte pomaly do vačku.

Že v živote treba aj pomoc dať a mať z toho radosť, lebo za každým víťazom je niekto, kto mu umožní sa ním stať.

Že pomoc, ak vám ju treba, by sa mala s pokorou prijať.

Že deti treba nechať si nájsť svoju cestu a ak ho nepodporíte, aspoň mu nebráňte.

Ale hlavne .... nestratiť chuť a nech vás to v živote baví. Nech je to čokoľvek.