Cesta do minulosti

U mňa Kamilka prevládajú jednoznačne tie negatívne spomienky.Ale vlastne som ich nevnímala ako negatívne. Moje spomienky sú asi takého charakteru, že mama bola viac v nemocnici ako doma. Ako som jej niesla strostlivo zabalený vianočný darček do nemocnice a pri ďalšej návšteve si po elektrošokoch ani nepamätala, že nejaký darček dostala, lebo jej ho nejaká "pošahaná" spolupacientka šlohla.Moje spomienky aj tie pekné sú nejakým spôsobom zahmlené práve cez optiku maminej vážnej choroby...Ale pamätám si Že už ako dieťa som to brala statočne a vždy som si len povedala, že keď budem dospelá tak budem mať šťastný život...Vždy som si len poplakala a ráno bol svet ružovejší...A toto mi ostalo dodnes- nech sa stane čokoľvek vždy je to koniec koncov len a len dobré...Manžel mi vedel povedať, že no jasné ty všetko prevrátiš a vo všetkom vidíš niečo dobré-a to môže niekomu dosť liezť na nervy...

...no, ja neviem...to sa neda zhrnut do par viet....ale aspon viem, co je s georginou...sikovna to osoba!

...sedim tu a rozmyslam....v mojej hlave dominuje pragmaticka realita a sucasnost, nemam cas analyzovat minulost....ale ak mam zial a bolest, alebo len tak...tak spominam na prve okamihy, ked som po porode prvy krat uvidela svoje deti.....ziadne vnimanie okolia, len JA a SYN, alebo malinka, oci, tvar....spominam na ten pocit neopisatelneho stastia, blaha...zazraku?.....opatrujem si tie spomienky na tieto chvile.... a pevne verim, ze este take iste pridu, ak boh da...a manzel ustupi...

To je zaujímavá zhoda náhod. Už pár dní som sa chystala napísať nový blog - síce a inú tému, ale nejak som sa nevedela prinútiť, hlava bola plná myšlienok, len prsty nechceli ťukať po klávesoch.
Už som chcela vypnúť komp, ale neviem - možno pod vplyvom tých literárnych diel (aj ten prvý naničromán som začala čítať len prednedávnom a teraz ten nový samozrejme čítam od prvého písmenka) čo sú tu - otvorila som nový dokument a začala písať - príbeh môjho detstva: práve spôsobom od tých najranejších spomienok.
Dostala som sa zatiaľ po okamih, keď som prvýkrát išla do školy - tie spomienky ktoré mám na do tejto doby (nie je ich veľa) sú prevažne pozitívne. Potom to už nebolo celkom tak ružové - ale ono je to asi všeobecne tak, že človek na to dobré skôr zabudne. Možno preto, že aj naše očakávania, túžby sú zamerané na to dobré - chceme byť zdraví, šťastní, spokojní, krásni, bohatí, múdri,....proste každý podľa toho čo považuje za dôležité. Ak sa nám to splní, považujeme to za samozrejmé (veď sme sa snažili, robili sme všetko pre to, aby sme dostali po čom túžime), ak nie - vtedy cítime krivdu, nespravodlivosť, podraz, cítime sa oklamaní (veď sme sa snažili, robili sme všetko pre to, aby sme dostali po čom túžime) - neúspech je horký a horkosť aj ústach cítime dlhšie ako sladkú chuť čokolády.

Podla mna sa to pozitivne myslenie ako take zacne prave formovat az v dospelosti...
Ked sme boli mlade (niezeby sme teraz neboli ), alebo deti- boli sme so vsetkym a hlavne so sebou vecne nespokojne- s tym ako sme vyzerali, ako sme sa obliekali, kde sme byvali a pod. - a chceli sme byt rychlo dospele a velke. Hoci sme pozitivnych zazikov mali dost, ani sme ich nevnimali ako pozitivne. Dospeli sme a v tej uz ozajstnej realite sme zistili, ze vsetko to pekne je nenavratne prec. Zrazu sme tu my, ktore musime vytvarat pozitivne prostredie- pre nase deti, rodiny, rodicov...
ivet

www.ribisska.sk ja som natrela celu triedu kvarglami... hlavne radiatory... baby, vojenske nohy su zahon kvetín... taky puch ste ešte nezažili... hihihi

hm,pamätám si ako bola v škôlke jedna Stela a ja som jej hovorila Stelka- pastelka. Jej babka sa potom sťažovala mojej mamine
Aj to, ako som si vždy dôkladne SAMA musela pobaliť veci do školy a mamina mi ich potom kontrolovala. Bola som druháčka a jeden deň sme si mali priniesť čistý zošit. Večer som si ho dala do tašky a ráno tam nebol. Učiteľka mi strašne vynadala a ja som plakala ešte aj doma. Mamina druhý deň išla do školy, aby vysvetlila, že to ona mi ho vybrala. Tam skončila moja "láska" k škole.
Spomínam si ako som bola v Grécku a pamätám si, že tam pod jedným autom bola schovaná malililililinká mačička s obrovskýýýýýýýými ušami a ja som si ju hrozne chcela zobrať domov. A každý deň sme v reštaurácii Rosa zjedli každý polku melóna .
Spomínam si, ako sme spolužiakovi "ukradli" šiltovku a bežali s ňou zo školy. On nás naháňal a keď chalani hodili tú čiapku mne, ridla som rovno na hlavu a dodnes mám na čele jazvu z 12 štichov. Naši neboli doma, kamarátky utekali pre mamu do roboty. Ja som zatiaľ išla ku kamarátke, pálilo to akoby mi tam pchali zápalky. A kamoška mi na ranu dávala papierové vreckovky, ktoré sa mi lepili na krv. Už som neplakala, keď reku odlepím si to z hlavy. A čučla som do zrkadla. Fuj, mala som tam dieru širokú asi 3-4 cm a dlhú asi 9cm. Videla som si až do mozgu. Začala som plakať znovu a po chvíli sa upokojila. Až do chvíle, než som neuvidela moju maminu, to som plakala už až do večera
Spomínam, ako som s ocinom namiesto do škôlky chodila do roboty- podnikal a ja som s ním chodila na služobky po Slovensku. Každý ma chválil, aká som dobrá a tichá a ocino vtedy povedal, "vždy si dva razy premyslí, než volačo povie"
Pamätám si ako som mávala astmatické záchvaty- mamina mnou triasla a strašne ma boleli pľúca. Inokedy som vracala alebo vypľúvala krv. Naši plakali, často som v ich očiach videla cez slzy akúsi prosbu, aby som mohla ešte žiť.
V pivnici som chovala psíka- Bendžinu a kŕmila som ju zmrzlinou. Raz mala suchý čumák a kamoška vymyslela, že jej pomôže púpava. A tak sme mágali púpavy a dávali jej ich na čumáčik.
Podpálili sme pivnicu a hasiči nás vyťahovali cez okno.
Vo Zvolene horel les a brat aj s bratrancom hasili. A na mňa zabudli. Nepamätám sa, čo sa stalo, ale strašne dostali.
Tam na prázdninách som aj s kamarátkou skákala z panelov- počítala do tri a vraj skočíme naraz. Povedala 3 a ja som sa bála, takže ma stiahla za ruku tak, že som si rozbila hlavu.
Bratia posilovali a pod posteľou sme mali činky. Ja som raz chcela machrovať a zdvihla som tú najťažšiu. Položila som ju víťazne na posteľ skadiaľ sa zošmykla a pomliaždila mi nohu
Inokedy sa bratia v kuchyni dohadovali, kto zje čili papričku. No kto- Ja Mala som sedem
Pamätám si, ako som dala môjmu prvému "frajerovi" pusu namiesto na líce na ucho- a to som už mala asi 13 alebo 14 rokov Taký trapas!
V devine som triednej priniesla učiteľke na konci školského roka namiesto kytice OBROVSKÝ bodliak
...
Boooooože, ja si toho ale pamätám Dobrého aj zlého, či veselého. Bolo toho fakt veľa

moje detstvo bolo v znameni spitala - aspon tak si to pamatam. Minimalne raz do roka som bola operovana v BA - uz som o tom kedysi v nejakej debate pisala, nechcem sa opakovat. Ovplyvnovalo, aj ovplyvnuje to cely moj zivot. Odmalicka som byvala tercom posmievania - dennodenne, hlavne od cudzich deti, kamaratky malokedy. Dodnes som na to citliva, tie slova, ktore tie deti pouzivali, nie som schopna vyslovit nahlas - ani dnes, ako 40rocna. Ani o tom s nikym nezvyknem hovorit.
Rodicia nas vychovavali pekne, v rodine som mala zazemie, aj ked aj tu sa obcas pritrafili burky - ale take bezne.
Prave dnes som rozpravala dcere, ako som ako skolacka nechala doma pusteny plyn a odkracala na poobednajsie vyucovanie. Esteze sestra prisla kratko na to domov...
Eva

Ja si spomínam ked som bola v škôlke,vždy som sa nemohla dočkat, kedy budú podávat kakao.Doma mi tak nechutilo,ako to škôlkárske. Pamätám si, ked som išla do prvej triedy.Mala som oblečené biele tričko,modrú mini sukienku a biele ,,podkolienky,, ,biele lakované botičky-na tie som bola velmi pyšná! Ked som ako prváčka išla domov zo školy,chcelo sa mi moc cikat a kúsok od domu, som sa pocikala. Ked sme sa s bratom,sestrou a kamarátmi hrávali na partizánov a nemcov Vždy som bola nemec-ani neviem prečo a oni ako partizáni ma uviazali a mučili Ako sme si vyrobili ,, chodúle,,a radi sme na nich chodili,aj ked sme padali.Ako som sa topila asi 11 ročná a môj otecko ma zachránil Ako sme s rodičmi radi hrávali karty.Ked sme stavali náš rodičovský dom a ja som ako 6 ročná pomáhala čistit tehlu.Ked mamka bola v nemocnici na výber krčných mandlí,tak som varila moje prvé jedlo v živote,mala som 13 rokov a bola to krupicová kaša.Tatko sa smial,že nás bude tlačit v žalúdku ako kameň. Hustá, až varecha v nej stála Je toho viac čo si spomínam.Neskôr moje deti,ako som prežívala pôrod a štastný neopísatelný pocit ked mi ich ukázali a boli zdravé....

Ja strašne rada rozprávam moje spomienky na detstvo mojím deťom.Často ich opakujem tak deti ich vedia už naspamäť a občas ma aj zrušia,že to už počuli.Tak aspoň niektoré:Keď som mala asi päť rokov moja mama pláchala šaty na potoku a asi ešte nebola taká teplá voda a ja som sa strašne chcela kúpať tak som moju mamu vynervovala,že ma chmatla strčila pod vodu a držala ma tam v tom hneve by ma bola snáď aj utopila našťastie tam bola aj moja teta a ta ma mame vychmatla a utekala ma prezliecť a osušiť.Potom si spomínam nato ako som sa hrávala blízko kurínov pre sliepky kradla som vajíčka a miesila ich do blata robila som si torty a moja mama sa čudovala,že tie sliepky neznášajú vajíčka.Raz som zase pochytala malé kuriatka dala som ich do ručníka a nosila po dvore,že mám malé detičky a všetky som ich podusila.Alebo ako sa voľakedy na dedinách páralo perie to sa zišli ženičky po večeroch vždy v jednom dome a párali.Ja som sa strašne rada hrabala v maminých skriniach a vždy som tam niečo zaujímavé objavila a tak som našla biely balon,hneď som si ho nafúkala a prišla do miestnosti plnéj ženičiek tie výskali od smiechu môj otec mi balónik zobral a hodil do šporáku a ja som revala ako drak a nechápala reakciu tých ľudí okolo mňa.Keď som bola staršia stále som šila šatky pre bábiky a to som postrihala mame sveter a otcovi všetky ponožky s tých boli pekné sukienky.Takýchto spomienok na detstvo mám strašne veľa čo som sa ja toho navystrájala.Ukončím ešte jednou asi spred desiatich rokov.To som začala podnikať.Jeden deň som prišla na to,že som strašne hladná tak som si kúpila vlašský šalát a rohlík jak som to dojedla stihla som dobehnúť akurát tak k oknu a čo som zjedla išlo von.Potom som prišla na to,že v záchvate práce som vlastne tri dni nič nejedla len som pila kávu a fajčila cigarety a tým som si odháňala hlad,takže môj žalúdok po troch dňoch odmietol stráviť šalát ktorý tak milujem.Samozrejme mám ďalšie a ďalšie spomienky,ale to by som tu len tak nedopísala.

Ja mám spomienky rôzne - nie moc milé... Bola som zakríknuté, tiché a veľmi hanblivé dieťa. Vlieklo sa to so mnou dlho a teraz sa to snažím prekonávať. Stali sa veci, ktoré sa stať nemuseli a ja občas rozmýšľam, že či ma to skutočne ovplyvnilo a ako?

Prvá spomienka je na zimný fusak, že som sa doňho veľmi tešila. Myslím, že som vtedy nemala ešte ani rok. Detstvo do tých 8 rokov bolo fajn, ale akoby v hmle, nechápala som veci okolo a bola šťastná. Hrávala som sa s kámoškami pred panelákom, u starkej sa liepala po stromoch, pálila sviečky v bunkri..
Taký ten uvedomelý vek (8 a viac) veľká sranda nebola. Cítila som doma napätie, hádky rodičov ma zraňovali, bola som tiež tichá, hanblivá ako Ajkak. Puberta, bola otrasná, veľmi som chcela umrieť - komplexi a depky.

A odpoveď na otázku, kedy sa formuje pozit. myslenie a ako? Čítala som v jednej knihe o výchove, že 80percent detí v 4.triede sú vplyvom rodičov pesimisti. Deti sú vraj optimisti od prírody. Aj egoisti. Takže nájsť ten správny pomer, aby nerástli ako divoká burina a aby som ich nezadupala do zeme.

Hej, človek sa formuje celý život ... a mňa ovplyvnilo veľmi, že mama bola a aj je - nesmelá? Neviem. Proste voči ostatným je veľmi zakríknutá, bojí sa povedať svoj názor, len aby nedajbože niekomu neublížila a samozrejme to všetci zneužívali. Takisto si nás nikdy nezastala, pretože čo ak by to tej druhej mamičke "nesadlo"? A otec? Veľmi ťažká, divná povaha. Do puberty som bola samá "depka"... postupne to opadávalo a teraz, keď fungujeme ako samostatná rodina, tak sa učím povedať svoj názor a stáť si za ním, nebyť zakríknutá a určite sa snažím inak riešiť veci ako moji rodičia. Ale som taká vďaka môjmu manželovi, ktorý teda rozhodný je A myslím, že aj on sa dosť zmenil, veľa vecí si uvedomil a formujeme sa navzájom a dúfam, že aj nášho synátora "sformujeme správne"
Minule som si uvedomila jednu vec - že mám obrovské, obrovské šťastie v tom, že keď som bola ako puberťáčka na dne, tak som sa non-stop modlila k Bohu, že nechcem nič iné "len" obyčajného a normálneho chlapca (chlapa), obyčajný a normálny život. Proste nikdy som nič veľké nechcela, ale iba obyčajný a HLAVNE spokojný život. Človek sa občas formuje aj sám a to tým, že si uvedomí, čo mať môže a čo nie. Uvedomením si reálnych hodnôt, ktoré môžeme dosiahnuť a nie stresovať sa niečím nereálnym. Jasné, doteraz sú aj sny ... ale treba sa vysporiadať s tým, že možno to zostanú sny navždy

Nuz ja na detstvo nemam dobre spomienky.Mama utiahnuta,otec potuzeny alkoholom si casto presadzoval svoju pravdu krikom.V noci nas so sestrou vytahoval z postele a skusal nas ucivo,kontroloval ziacke knizky....Brrr.Uz ani si na to nechcem spominat.Ale letne prazdniny sme travili so sestrou u babicky na dedine.Tam sme sa vysantili a uvolnili.Chodil taky serial Goro biely pes,kde japonska dievcinka chodila s pistalkou a hladala strateneho psika.Potom sme sli s babkou na navstevu k susedom a tam mali bieleho psika.A hrali sme sa na Gora.Nuz a ja som mu z celej sily zapiskala s pistalkou do ucha.Vrhol sa na mna nastastie mi neublizil.Ale potom ma ten pes siroko daleko obchadzal.Na babku mam pekne spomienky.Bola to mila a laskava zena.Taka rozpravkova.

Tak ked mozem, pridam nieco aj ja. Ako dieta som bola velmi zvedava a nevedela som, co je v zasuvke, tak som tam strcila klinec... Otec driemal v obyvacke a ja si pamatam len tu ranu a vyplaseneho otca, pleskla poriadne... Uz vacsi sme sa neviem preco vozili na dverach, skakali po posteliach, raz sme vsetci traja skakali a brat sa tak odrazil, ze mu to nevyslo a nasiel hlavou radiator. Ja, velka sestra, som mu dala na rozbitu hlavu vlozku, obvazy sme doma nemali, len toto som nasla v kupelni. Viete si predstavit otca, ked prisiel domov a uvidel synovi na hlave zakrvavenu vlozku??? A este si pamatam, ako som sa vydriapala na obyvackovu stenu a ta aj so mnou padla... Chudak otec to vzal na seba, lebo mama by ma zabila... A ked som mala asi 4roky, tak som sa u babky vykakala pred dvere, byva na dedine a wecko bolo vonku, klasika. A mne velmi trebalo... Tak pred dvere, na rohozku a povedala som, ze to sliepocka... A este ze som varila dedovi aj babke polievocku v prazdnom hrnci na zapnutej dvojplatnicke... Šokistka...

Najprv som si myslela,ze ja si na nič zo svojho detstva nespomeniem,ale po prečítaní vaších príspevkov,sa mi rozjasnilo v hlave.Tak vám za to ďakujem.Ja si z predškolského veku nejak nepamätám a ani na svoj prvý deň v škole.Spomínam,ako som bežala do školy,v bielych silonkách,zakopla som a na kolene som mala obrovskú dieru.Keď som prázdninovala u babky,tak som svojim bratrancom ukradla bicykel a utekala som na ňom dole kopcom,až som spadla a okolo mňa tesne prefrčalo auto,babka ma vtedy vyhrešila,ale po celej dedine sa hovorilo(medzi deťmi/,že ako mi auto prešlo po vlasoch a každý sa ma na to vypitoval.Bola som hrdina.A raz som tiež zobrala bicykel,ktorému nefungovali brzdy,mala som obuté nové,biele topánky,z 1.sv.prjímania,ešteže to už bolo po 1. sv.prjím. a spustila som sa z kopca a začala som brzdiť nohami.Moje topánky mali krásne zrezané špičky a ja som rýchlo utekala domov ich zafarbiť ceruzkov(nepodarilo sa/Spomínam,ako sme sa hrali na opačnom konci dediny a ja som potrebovala na wc,no a nejako som to nestihla a posrala som sa a ani si nechcite predstaviť,ako som išla domov,cez celú dedinu,len som si zadok s niečim zakrývala,ale nepamätám s čím.A mám super zážitky,ako sme sa chodili kúpať na rieku a tak...Neviem,ale tie dnešné deti,také niečo už nezažijú.Celé leto sme skákali gumu aj vy?

My sme hrávali vybíjanú,gumu,skákačka.........Jéj a céčka..........to bola bomba.A ešte za domom sme mávali družstevné polia,plné kukurice,alebo jačmeňa,tam sme sa celé dni hrávali na schovky a z kukurice sme si robili bábiky a hľadali,ktorá má krajšie vlasy........A ja si z detstva veľa pamätám,my sme toho so sesterkou dosť povystrájali. Jedna príhoda za všetky:Mali sme asi 5 rokov,naši mali namaľovaný plot,strechu,vešiak na prádlo,proste všetko okolo domu modré,ale zadný plot okolo kurína maľovali na červeno.Farbu len tak nechali a odišli.Mala nás prizerať seterkina mamina,ale tá mala roboty......Tak my sme chceli spraviť našim radosť,ako to celé domaľujeme a samozrejme sme sa do toho pustili.Namaľovali sme celý chodník/ z mramoru/ na červeno,ešte aj kúsok plota a vešiaka na prádlo,trochu rebríka,čo vedie na strechu.........Tú bitku,čo som dostala,keď prišiel otec domov si doteraz pamätám a to on nás vôbec nebil. Mamina hovorila,že keď to aj s tetou čistili,plakali.

prva spomienka, sedim v kociku a cez to vsetko, ze som mala remence som vypadla u udrela sa, mama bezala oproti mne s nozom, aby mi zatlacila hrcu a ja som revala ako pavian, lebo som si myslela, ze ma ide zarezat mama mi potvrdila, ze sa nieco take stalo u znamych, mala som asi rok a pol
ako trojrocna som spadla zo schodov a namiesto toho, aby ma polutovali, tak som dostala, ze co vymyslam, ta rana po zadku ma bolela viac ako to doudierane po tom pade
druha vyrazna spomienka, skolka, olovrantujeme, v ustach mam polovicu sladkeho rohlika, tazko sa mi zuje, tak ho zalejem bielou kavou (ktoru som z duse nenavidela ) a ked som to uz mala pozute na kasicku chcelo sa mi kychnut, v domienke, ze to kychnutie zastavim som stisla pery dokopy, ale ten tlak bol silnejsi a "ospricovala" som holku oproti, ucitelka na mna jacala ako besna
potom, zlomena ruka a nasledne napravanie kosti a sadrovanie, rozbita hlava a takmer zlomena spodina lebecna , zasivanie, sestricka na mne sedela, aby som sa nemetala, lebo ma nevedela inak udrzat
ked som si po tom, co ma prijali do nemocnice precitala na dverach operacna sala a prosila som docenta, ze ja chcem nosit bikinky, tak nech mi spravi peknu jazvu -op. apendixu, spravil, dakujem
no a skola, tak "sikanovat" som nesikanovala len ucitelka mala z nas strach na zs, bolo nas sest bab a neprestekal by nas ani mesiarsky pes

Inak, to je asi úplne bežné, lebo mne sa to stalo tiež, že keď som chcela dcéra zatlačiť hrču nožom, tak jačala ako besná. Tak som prehodnotila "babkovské" riešenie hrčatých problémov a vynašla som "modernejšie" - od tých čias, keď som potrebovala takýcto zákrok, tak som jednoducho otvorila mrazák, chytila prvé čo bolo po ruke a pritlačila. Fungovalo to ešte lepšie ako nôž a nikto nejačal.
Ale keď sme u hrčí na hlavách - nám sa raz podarilo také, že sa nejakým spôsobom uvoľnila západka na tej detskej stoličke (našťastie v tej "prízemnej verzii"), dcéra sa hodila dozadu, celé sa to prekopŕclo, za ňou bol radiátor (klasický, rebrový) a samozrejme si oň dobre otrepala hlavičku - keby mi jej nebolo ľúto, tak by som sa asi smiechom udusila - mala z toho na hlavičke nie klasickú guľatú vybúleninu, ale dve navreté rovnobežné čiary!