Čomu ťa priučia diskusné fóra

Na rovinu – nemám rada diskusné fóra, kde sú prihlúple otázky a ešte hlúpejšie odpovede.

Nemám rada tie mimi - , baby a konské portály. Nejak mám dojem, že mi nikdy nemali ani čo ponúknuť. Možno hejterím zbytočne, možno sa povyšujem.

Mám doma šijaciu mašinu. Dostala som sa k nej ako slepé kura ku zrnu a aj to vďaka nanič mame a kamarátke z Lučenca. Priviezli sme si ju neplánovane aj s celým stolom, na ktorej je namontovaná a učiť šiť som sa učila sama. Od navliekania ihly. Som v tom nie moc dobrá, ale tak niečo zošiť viem, niečo obšiť taktiež. Už som aj pri sťahovaní myslela, že ju darujem a nebudem ju brať, ale čosi kdesi – bolo treba obšiť moje letné kreácie skrátených nohavíc a potom som sľúbila tašku ušiť na bicykel a to bola samozrejme pre mňa výzva a dôvod sa hecnúť.

Nastrihala som a bum bác, milá mašina nešila. Teda šila, ale stála na mieste. Teda to že netancovala po miestnosti bolo fajn, ale tá látka sa nepodávala. Tak som volala môjho človeka na telefón vo veciach šijacích mašín, extrémne šikovného, či nejaké know how narýchlo v stredu večer po telefóne nedá. Dal. Že dovez to. Tak sme s manželom večer (už je tma, tak večer) o 19,30 nakladali do auta mašinu - stôl. Došli sme s milou mašinou, vyložili a môj guru cez šijacie stroje kuká na to, však tomu nič nie je. Jak nie je? Však to nejde! A bisťu ide!!! Čo si s tým urobil? No veď si mala zaradené vyšívanie dierky, teda krok stáť (medzi podávaním látky vpred a vzad pozíciu). Jak DEBIL som sa cítila, ale bola som šťastná, lebo o pol hodinu už som s ňou rachotila doma a skúšala, či si to ešte pamätám. A skúšala som dokonale, lebo mi došla spodná niť a tak som zhasla aj mašinu, aj v izbe a išla spať. K mojím šijacím dovednostiam (slovo zručnosť nie je veľmi na mieste, respektíve by mohlo vyznieť hodne nadnesene, prípadne dosť ironicky) som sa vrátila až v piatok, lebo štvrtok bol venovaný  plánovaniu a veľkej príprave pozostávajúcej z navinutia spodnej nite a úspešného vloženia.

V piatok o 20,00 som si slávnostne ako virtuózny umelec za klavír sadla za mašinu a začala šiť. No nádherne mi to išlo. Len keď som zdvihla ten môj výtvor a kukla na spodnú niť čo to? Môj umelecký nástroj fachčil nejak inak ako som chcela. Spodná niť bola samá smyčka. Tak som to samozrejme s nadhľadom ( áno, už sa mi niečo také stalo) začala štélovať štýlom tu gombíček tam páčka, pokus omyl, niečo to dá. Dalo to. Samozrejme. Rovnaký stav. Po dvoch hodinách potáčania gombíčkov a stláčania páčiek, dokonca som vytiahla aj šrobováčik a vyfúkala si prach zo spodu mašiny, vytiahla som telefón a začala googliť, lebo v piatok o 22 hod večer volať a zas zo seba urobiť blbca, pretože mne stále moja chyba pripadala tzv. triviálneho charakteru mi ego kričalo – to neeeeee! Tak som vygooglila a robila ešte raz krok za krokom to, čo som už vlastne za tie dve hodinky skúsila. Zúfalá stále s uzlíkmi a smyčkami zo spodnej strany látky som sa uložila, aby som si popišťala i slzu pustila. Lenže ja som jak pitbull, čím viac mi to nejde, tým väčšia je motivácia to nepustiť. Tak som začala ešte raz googliť, až som vygooglila presne rovnaký obrázok ako mne vyšívala mašina. Tie isté kliky haky. Rozklikla som link a tam .... máš navlečenú pravdepodobne zle hornú niť. Hmmm – hornú som neskúšala. O 22,30 som nanovo navliekla hornú niť a walla! Zrazu to šilo a viazalo presne tak, ako malo. Celá vytešená som ešte rachotila do jednej v noci, aby si to tá mašina nerozmyslela. A hlavne endorfíny ma hnali. Keď som si pred jednou ľahla, nastavovala som ešte budík, zistila som, že som nezavrela v prehliadači na telefóne stránku s tou radou, čo som ju mala dostať hneď na začiatku.

Koník. Tak sa mi to pekne vrátilo. Tá stránka, kde som si myslela, že sú len prihlúple otázky a ešte blbšie odpovede, tak zrovna tá, mi dala dve rady do života. Vlastne tri.

1/ Na koníkovi sú aj dobré rady, keď je položená správne otázka

2/ Nie vždy je chyba tam, kde sa javí

3/ SKONTROLUJ SI HORNÚ NIŤ!!!