Keď som mala tak 20, tak som si myslela, že hej. A čoraz viac otváram oči a zisťujem, že som nielen neemancipovaná, ale čo horšie - mne to tak aj vyhovuje. Kľudne budem ja tá, čo sa prispôsobuje a ťahá za kratší koniec. Predurčila ma na to totiž nielen výchova, dedičný dar po ženách nášho rodu, ale aj samotná príroda. Čím skôr som tento fakt prijala a pochopila, tým skôr a ľahšie sa mi žije.
Nie - v partnerstve sme si nie rovní.
Rovnocenní partneri by totiž nevytvoria dlhodobo stabilnú rodinu.
Vždy bude jeden od prírody silnejší, jeden citovo viac založený, jeden bohatší, jeden krajší, jeden šikovnejší, dokonca aj možno jeden sociálne lepšie postavený. Niekto bude viac ľúbiť, niekto ľahšie rozhodovať. Vždy bude jednému záležať na A a druhému menej záležať na A - preto sa môže vytvoriť "kompromis". Vždy sa jeden bude častejšie pýtať "čo si o tom myslíš?", " ľúbiš ma?", "páčim sa ti v tom?", "kam pôjdeme na dovolenku?", "čo mám navariť?". Vždy jeden sa ľahšie prispôsobí z akéhokoľvek dôvodu a teda nie sme si rovní. Lebo inak by sme neustúpili ani jeden.
Ak bude chcieť jeden vaňu do kúpeľne a druhý sprchový kút a nezmestia sa oba - kto vyhrá ak sú rovnocenní? Ak udrie žena muža - bráni sa, ak chlap je to tyran ... nie, nie sú rovnocenní.
Alebo rande - kto zaplatí za večeru? A ráta sa to ako rande vlastne, ak platí žena alebo za seba každý svoj účet?
Ak žena ide každý večer na rande s iným mužom je to ku*va, ak muž strieda ženy denne "hľadá tú pravú".
Prečo ak sme si rovní čakáme od mužov galantnosť?
Prečo sa bijeme ako ženy za možnosť zarábať za rovnakú prácu ako muži rovnaké peniaze? No lebo nie sme si rovní.Ak by sme boli rovnocenní, načo teda existujú práva žien zvlášť a treba ich hájiť?A na záver?
Vždy sa spoločnosť bude "citovo nestranne" pozerať na to, kto z partnerského zväzku má väčší prínos. Však to poznáte: " tá sa dobre vydala".
Tak - toto je môj názor. A môžete veselo diskutovať.
Ale rovnocenní neznamená, že je všetko 50 na 50. Podľa mňa je to o tom, ako Dáša píše o vzájomnom doplňaní. Jeden zvláda toto, druhý iné, a naopak. Rovnocennosť považujem, za ťahanie za jeden koniec, každý primerane svojej povahe, schopnostiam, aj so škrípaniami, nedorozumeniami, hádkami. Aj dozrievaním a prijatím, tej nedokonalosti seba, partnera, vzťahu po rokoch. Je úplne v pohode ak vo vzťahu dominuje muž, alebo ak dominuje žena a druhému partnerovi to tak vyhovuje. Podstatné je ale to, že berie ohľad na toho submisívneho ...., lebo ho pozná a má ho rád? Tak obyčajne ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veľmi, veľmi dlho som mala potrebu dokazovať (asi hlavne sebe), že ja všetko zvládnem. Všetko vždy viem, najlepšie naplánujem, premyslím, zariadím. Našťastie prišiel čas, že som zrazu nemohla nič. A veci bežali aj bez toho, aby som všetkých a všetko riadila.
Dokonca som prešla do módu, že sa rada podriadim tomu, čo navrhnú, vymyslia, pripravia... ostatní. Teda manžel. A čuduj sa svet, odvtedy je môj život jednoduchší. A myslím, že nie je o nič horší. Povedala by som naopak, je lepší. Nepotrebujem rovnocennosť, alebo ľahkú nadradenosť. O tom to nie je. O tom doplňaní skôr. A o uznaní aj toho druhého. Každý máme niečo svoje.
Áno, keby som bola sama, musela by som mnohé veci robiť. A dokázať. A zrejme by som to aj dokázala. Ale načo?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jaaj, peknú myšlienku som si ráno prečítala a príde mi, že sa celkom k tejto téme hodí:
V manželstve sa vzdávame slobody, ktorú nám ponúka život osamote pre nádhernú slobodu života v manželstve s našim milovaným.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja rovnost/nerovnost neriesim. Pre mna je podstatne jedine, aby som sa vedela postarat aj sama o seba a o syna. A tym myslim aj uzivit sa. Clovek nikdy nevie v tejto dobe. Uprimne mna vzdy pot obleje ked vidim, ze jediny zarobkovo cinny v rodine je muz. Nie preto, ze by som bola emancipovana a potrebovala by som si nieco dokazovat. Ale preto, ze je to neskutocna zataz nanho. Ta zodpovednost a nemoznost vypadnut z pracovneho cyklu by bola pre mna znicujuca.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mne viacej vyhovuje taký pohľad, že nie, že sme rovnocenní, ale že sa dopĺňame. Tuším to je stará židovská legenda, že na začiatku boli muž a žena jedno telo. Potom nejak nahnevali boha a ten ich rozdelil na dve polovice a pomiešal. A teraz chodia tieto dve oddelené polovice po svete a hľadajú sa. A občas majú šťastie, že sa nájdu. ...aby spolu tvorili jedno telo a jedného ducha ... Pre mňa to neznamená, že o niečo prichádzam ale že som o niečo obohatená. Ja som rada, že sme rozdielni. A odkedy som pripustila, že naozaj nemusím riešiť úplne, ale že úplne všetko, je mi super.