Keď pre oči nevidím

Ako no dobre, mám doma troje okuliare, každé za iným účelom, ale ... Pred mesiacom a pol, po tom, čo moje auto malo stretnutie blízkeho druhu s iným, som si ho vyzdvihla zo servisu zrenovované. Zadok dostal novú plastiku. Po pár dňoch som zitila, že "hlásenie" zadných cúvacích senzorov na späťáku sa mi nezobrazuje. Pôvodna majiteľka auta, bola zrejme taká skúsená šoférka ako ja, ta si ich dala namontovať. Šikovná pomôcka. No len akosi už iba pípala. Začínala som sa zmierovať, že sa budem musieť spoliehať na vlastné zmysly či voľajaké pípanie ...

Dnes som si sadla do auta, začala cúvať, tak špecialne do pravého uhla, ako vždy, keď tu kukám na svoju palubnú dosku tesne pod sklom vľavo a ja tam mám, taký malý displejík čo mi hlási vzdialenosť pri cúvaní. Ozaj skorá som, zvuk som počula ale netušila čo to vlastne píska. A to som si dnes dokonca aj okuliare na dialku doma zabudla, či to preto? No dobre kus mi volant zacláňal, keď cúvam, vtedy svieti, kukám do späťákov ... , ale tak či tak moja pozornosť je biedna.

Vraj hlavu by sme si mali trénovať aj tým, že budeme pozorní k veciam okolo nás, všímať si kade prechádzame, čo je aké krásne, to nemusíme zrovna pri šoférovaní ... Tak či tak, mám pocit, že zväčša dymová clona okolo mňa. Voľačo by s tým chcelo spraviť. A to ani nehovorím, že som dva týždne po dovolenke, kľuče od auta hľadala. Dnes v obchode rozmýšľam, dala som to trvanlivé mlieko do vozíka, však som dávala, nikde ho nevidím ..., nakoniec som vzala dve krabice ... No hold najvyšší čas začať so sebu niečo robiť.