Pol dňa je u nás ticho, pol dňa musí bežať telka. Manžel ju potrebuje ako kulisu, tak to rešpektujem. Po dohode sa vyhýbame správam a politiky. Na ostatnom sa už vieme dohodnúť. A tak hlavne večer okolo siedmej vždy hľadáme, čo by mohlo vyhovovať. Zvyčajne je to buď šport alebo dokumenty.
Včera narazil na rozhovor dvoch našich vynikajúcich športovcov. Pýtal sa Rado Rančík, bývalý vynikajúci basketbalista a odpovedala Daniela Hantuchová, bývala tenistka. Zhodou okolností momentálne tiež komentátorka športu.
Rozhovor to bol naozaj vynikajúci. To hlavné, čo mi utkvelo v pamäti boli slová o úspechu. Daniela hovorila, že teraz, keď sa pozrie okolo seba, na siete, každý žije v zajatí úspechu. Je priam povinnosť ukazovať, jak sme úžasní, jak sa máme úžasne, jak je všetko svetové. Ale podľa jej slov to zďaleka tak nie je. Ona bola 20 rokov vo vrcholovom tenise, za ten čas vyhrala tuším 7 veľkých turnajov. A komentovala to - iba 7 týždňov (respektíve dvojtýždňov) skončilo tom, že som bola víťazka. Tie ostatné týždne končili tým, že som bola porazená. Sama to nazvala lúzerka.
Musela zažiť aj veľa neúspechov, veľa krát sklamania. A určite bol aj plač. A náročné trénovanie. Spomínala, že už od 12 rokov mala kondičného trénera (Maroša Molnára) Dnes okolo každého hráča je celý tým trénerov, radcov, dokonca už aj tréneri majú svojich koučov... Ona občas išla na turnaj aj sama. Na začiatku s mamou.
Jednoducho tým chcela povedať, že je normálne, keď sú aj zlé dni, dokonca keď tie zlé dni prevažujú. Treba s tým počítať. A treba vedieť, že naozaj je za tým všetkým veľká snaha. Možno to aj nevyjde. A na to treba záložný plán. U nej bol záložný plán vždy vzdelanie.
No a čo ma prekvapilo je to, keď popisovala svoje problémy ráno so vstávaním. Musím povedať, že to dôverne poznám a teda, asi je to v určitom období už normálne.
Plne súhlasím. Nemám rada na sociálnych sieťach tieto posty. Rada si pozriem recepty, módu, kjut zvieratká, niečo o cvičení, možno nejaké vzdelávacie a zábavné príspevky, ale aby som pozerala, ako Monika Bé sedí polonahá niekde pod palmamy, keď ja viem, že mi za riťou horia termíny, neviem dať dokopy plán výroby, expedíciu a neviem čo, pravá ruka si robí čo chce a s ľavou sa nie a nie chytiť a zosúladiť aby sa doviedli spolu do cieľa ... to neeeeee.
Áno - bez dna by nebolo neba ako sa vraví.
Mám také topstrop jak sa povie, keď viem, že toto som prežila a došlo to do normálu, tak dám HOCIČO. A ešte vedomie, že keď je FAKT blbo, tak treba dať 3 dni. Treba si ich "užiť" s vedomím, že bude lepšie a precítiť ich. Aj bolesť, aj smútok. Je to ok. Sú to emócie.
Vieš čo si myslím? Že skôr ten pocit šťastia precítiť nevieme. Že príde a zostane v nás prázdno. Som šla teraz cez víkend do Čičmian na bajku. A kto pozná tú trasu Zliechov - Čičmany, kde sa začína pri lipe Rajecká dolina, vie čo to je. A ešte viac to vedia bajkeri, lebo to čo ti dá to stúpanie do kopca a následné vyplavenie endorfínov a potom prudký zjazd a otvorí sa pred tebou úžasná krajina - ako to je tiež topstrop pre mňa. No a v tom zjazde (60km/hod miestami mi to zaznamenalo - jako ja som sa bála hlavou pohnúť na tachometer, aby som sa nevyklonila z rovnováhy, tak to len spätný záznam viem) - tak v tom zjazde z čírej roztopaše a úžasného pocitu vždy začnem ujúkať a z plného hrdla si spievať. Túto sezónu mám melódiu z Troch orieškov. No ale skrátim. Oproti ťapkali do kopca cyklisti. Hlava dolu, makali. A jak ma počuli ujúkať a vybakuvať, tak sa strašne začali rehotať. A nech. Oni mohli ujúkať v opačnom zjazde až do Ilavy. 
Musím priznať, že bez športu som toto oveľa horšie znášala. Aj tie "prehry" aj tie pocity víťazstva. Verím, že tieto priebežné tréningy životom, tie skúšky neustále nás len obrusujú. Takže v globále sa to môže fakt javiť potom, že ten život je diamant. A že máš diamant - to je na tebe, či ho potrebuješ každému ukázať. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ako keby sme sa naučili, že všetko musí byť hneď, okamžite. Žiadne čakanie. Lebo chcem. Žiadny prísľub budúceho. Je to priam moje právo. Lebo čo keby sa niečo pokazilo? Čo keby to nevyšlo. Ako by sme mali strach z toho, čo príde. Chceme len užívať. Miesto toho aby sme videli, že problémy vlastne rozširujú naše obzory. Že mnoho vecí sa rozlúskne za chodu. Aj bez nášho veľkého pričinenia a starania sa.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vieš, ono by to bolo celé OK, keby sme sa tak neupínali k naším očakávaniam. Že takto CHCEME, aby to dopadlo a keď to ide inou cestou, alebo skončí inde, ako je náš plán, naše predstavy, tak sú z toho depresie a nezvládnuté stavy. Keď si to vezmeš historicky - určitá pasivita bola podkladaná ľuďom prostredníctvom Boha "s Božou pomocou to nejak dopadne" alebo "pomodli sa ver, že to bude dobré" atď.
Dnes už sa toto nenosí. Máš plán A, B, C, D a ešte ku každému zo tri alternatívy. To je ok - ak ti riešenie problémov prináša radosť a cítiš sa ok vo fáze rozhodovania.
Ja nie. Sú momenty, keď som schopná slzu upustiť, lebo si neviem vybrať sukňu, nieto ešte zodpovedne rozhodnúť ako ďalej v zásadných otázkach. Ale to som ja. Ja radšej pasívne sa spoľahnem, ak dôverujem. A snažím sa nešpekulovať.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
občas nechceme vidieť, že niektoré veci, aby prišli, musia bolieť. Asi tak ako tie nekonečné tenisové, hokejové, cyklistické tréningy. Ako neustále vzdelávanie, trénovanie pamäte. Alebo len prosté pomáhanie druhým, staranie sa o verejný priestor....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak ten tenis, je všeobecne veľmi náročný šport. Nemám na mysli teraz samotný tréning ...., jasné je to drina. Lebo ak narátaš futbalistov na svetovej úrovni, hokejistov, basketbalistov, ešte aj atlétov ... bude ich celkom dosť. Ale pri tenise, je zaujímavá len prvá stovka, alebo ešte menej. Zvyšok ako keby neexistoval, ak nevyhráš veľký turnaj nie si nič? Tam to môže byť fakt frustrujúce.
A zvyšok, áno, bez toho aby sme občas spadli na nos, si asi ťažšie budeme vážiť, lepšie chvíle, keď sa nám darí. Len by to chcelo nejakú rovnováhu a vedieť si tie pozitívne chvíle uvedomiť a aj užiť. Nie je to vždy jednoduché, ak sme pod tlakom na výkon, úspech od okolia, ale aj od samých seba.