Nase manzelstvo dospelo

Dievcata, dnes mame s manzelom 18-te vyrocie svadby. Nase manzelstvo dospelo, dufam. Ake bolo? Vseliake. Na zaciatku tazke. Pochadzame z rodin, pre ktore boli priority zivota uplne ine. U nih bolo na prvom mieste materialno u nas duchovno a dusevno. Ja som bola pre svokru ta, co jej ukradla syna, moj manzel pre nasich novy syn do rodiny.
Spoznali sme sa uz v zamestnani, teda ako sa hovori uz hotovi ludia. Poznali sme sa asi 1,5 roka a chodili sme asi 9 mesiacov. V zamestnani sme boli velmi dobra partia mladych ludi a chodili sme na lyzovacky, na firemnu chatu, na discoteky... a bolo to jedno z mojich najkrajsich obdobi. Po deviatich mesiacoch chodenia som otehotnela. Nenutila som ho do svadby, on sa ozenit chcel.
Po svadbe som zacala na vlastnej kozi pocitovat rozdiely vo vychove. Rozpravat sa? Naco, to robia len darmozraci. Treba makat, len pri praci sa spozna charakter cloveka. Pomoc mamky po narodeni dietata? To musis zvladnut sama. Ako to, ze hned po narodeni deti nie si stihla ako pred tym? POcas prvych piatich rokov som bola 5krat tehotna ale o tom som podrobne pisala v inom prispevku. Musim sa priznat, ze po tych piatich rokoch som bola riadne vystavena.
Nebudem vypisovat, ze deti boli chorlave...
Vysledok vsetkeho boli moje fobie..., ale napriek vsetkemu som verila, ze bude lepsie a robila som pre to co sa dalo. POmaly uz manzel pripustal rozhovory, videl, ze narodeniny rodinnych prislusnikov sa daju prezit bez opitych ludi, videl, ako nase deti robia sami od seba nezabudnutelne programy pre dospelych... Proste zacal vidiet, ze existuje aj iny pristup k zivotu, ako bol nauceny, kde boli hadky, zavist, alkohol(apropo, moj manzel nefajci, lebo mu to vadilo u rodicov, a z toho isteho dovodu je aj abstinent). Zabudla som napisat, ze kym boli deti malicke, nevedel co s nimi. Ale ked mali uz tie dva tri roky venoval sa im prikladne. Je a bol starostlivy o rodinu, ale ked nebolo nieci tak ako on chcel bolo zle. Napriklad poriadok. Deti sme mali v priebehu piatich rokov tri, ja som nedokazala mat vzdy urobeny poriadok. PO 10 tich rokoch som zacala postupne badat, ze uz potrebuje k svojmu zivotu rozpravat sa, uz sa nasla aj pochvala na moju adresu, uz zistil, ze jeho deti su skvele aj ked niekedy neposluchaju a zistil, ze jeho manzelka nie je az tak neschopna.
Da sa povedat, ze asi po tych desiatich rokoch spolunazivania sme sa do seba znovu zamilovali.
A sucastnost? No uz ratam s tym, ze par tyzdnov je dobre priam fantasticky a vtedy sa nieco manzelovi znepaci.
No a dnes po 18 rokoch? Uz sa pozname dost na to, aby sme vedeli co od seba navzajom mozme cakat. Museli sme urobit vela ustupkov, aby to fungovalo.
Mam dojem, ze my dvaja sme sa museli stretnut. On mna potiaho trosku do reality a ja jeho som trosku vytiahla do toho dusevna. Nie je to idealne ale ked je laska, da sa to ale musia obidvaja chciet.
Ja musi prehltnut, ze ked svokra zavola, manzel k nej kluse napriek tomu, ze o svoje vnucata zo synovej strany nejavi najmensi zaujem, ze neviem kolko moj manzel zaraba ale viem, ze tie peniaze setri pre rodinu, viem, ze po par tyzdnoch dobrej pohody pride jeho amok a nieco mu bude priserne vadit a opat ja budem musiet zahajit rozhovory na dany problem az kym ho nevyresime, takmer vsetky zeny su sikovnejsie aj ked ich pozna len z prace alebo z dovolenky...Naucila som sa, ze na vsetko musim mat argument a byt pripravna ze raz za cas pride atak, ktory budem musiet najprv ja vo vnutry spracovat(s bolestami zaludka) a potom riesit s manzelom az dany problem vyriesime. Ale za tie tyzdne pohody v rodine medzi tym mi to stoji.
Mozem zhodnotit, ze sme harmonicka rodina, deti su stastne, robime pre nich program vzdy ked je to mozne a u manzela je jeho rodina na prvom mieste, len obcas mu musim pripomenut aky poklad ma vo svojej rodine.
Takze tak si my zijeme.