Nikdy nie je neskoro

Nejak sa okolo mňa hromadia príbehy, keď ľudia v zrelom veku menia celý svoj život. Teda, hlavne profesné zameranie, ale po pravde, určite to ovplyvní celý  život. Všetky tieto príbehy sú o ľuďoch, ktorí majú 50 preč. Niektorí aj celkom dávno PohodaPohoda

K pomerne najmenšej zmene sa odhodlala moja známa. Odhodlala sa a v tomto veku si spravila tretiu vysokú školu. Teraz pracuje s postihnutými deťmi, učí autistov matematiku.

Bývalý kolega, hutný inžinier. Odborník. Vždy som si myslela, že ho práca baví. Robil vo firme, kde mal dobrú pozíciu. A on sa tohto všetkého vzdal, vybral sa cestou alternatívnej medicíny. Teda, najskôr si urobil niekoľko škôl. Aj v zahraničí. Dnes okrem iného robí akupunktúru. Svoje stále zamestnanie zanechal a venuje sa iba tomuto.

Nuž a najväčší skok asi urobila moja spolužiačka z výšky. Študovali sme spolu kybernetiku, teda úplne technický obor. Čo si pamätám, tak vždy robila vo veľkých IT firmách, povedala by som dokonca svetovo tých najväčších. A teraz to nechala a vybudovala módnu značku. Úspešnú. Čo si pamätám, tak móda bola jej srdcovka vždy. Jej oblečenie nikdy nebolo nudné, doplnky sedeli. A hlavne som obdivovala, ako hravo zvládala svoje vlasy. Dva pohyby a perfektný účes.

 

Rozprávali sme sa o tom so synom. Vyhlásil, že tak to má byť. Najskôr má človek zarobiť veľa "lóve", aby potom mohol robiť, čo ho baví ÚsmevÚsmev Zjavne má v tom puberťák jasno.

 

Len občas je problém vlastne zistiť, čo je to, čo by nás bavilo robiť....

Komentáre

vyplyva mi z toho, ze zivit sa tym co ta bavi mozes vtedy, ked mas na "normalny" zivot zarobene Hambím sa

 

ideálne je, ak sa to od začiatku. Ale povedzme si, koľko je tých mladých, čo sa rozhodujú, čím budú naozaj presvedčených, že ich to bude baviť? Kto to vie v 15-ke, v 20-tke? Povedala by som, že iba zlomok ľudí

ÁnoÁnoÁno

Niekedy je problémom mladých, že ich "usmernia" rodičia. Viem, že to myslia dobre, aby bolo "dieťa" zabezpečené po finančnej stránke, aby ho ochránili pred sklamaním, príp. si kompenzujú svoje sny... Ale inak potešila si ma, ýe nikdy nie je neskoro Áno tiež si to myslím.

predstav si, že sa dobre učíš, ba čo horšie, výborne sa učíš. Máš samé jednotky. A vyhlás, že budeš keramička. Alebo cukrárka. Alebo kuchár.... No nebude to jednoduché s tým plnením sna. Samozrejme, rodičia sa obávajú, či je ten sen naozaj alebo iba chvíľkové poblúznenie. A radšej budú mať doma vyštudovanú právničku ako spokojnú cukrárku.

Hlavne - vysokoškolské štúdium prešlo za tých 20-25 rokov veľmi dlhú cestu. Kým mať v rodine vysokoškoláka, doktora, inžiniera koncom minulého storočia Úsmev bolo NIEČO, dnes je tých s titulov Bc., Mgr., Ing. jak maku.

A on nejde na vysokú? A tebe stačí maturita? ... spýtaj sa koľkí terajší 30tnici išli do roboty hneď ako ukončili strednú školu. Proste bol taký trend - bežné povolanie ako kachličkár, kuchár, murár, kaderníčka, cukrárka proste bolo také "bežné". Ja neviem - dnes ak niekto povie, že je kaderníčka, tak že wau. Cukrárky prežívajú podľa mňa hotovú renesanciu. Šikovných majstrov zohnať je teraz pomaly nemožné. Ale takých, čo robota aj baví, teda ju robia skvele.

Nuž - sami sme si urobili to, že ťažko dostupné vysokoškolské štúdium sme degradovali za niečo bežné, priam povinné. Na druhej strane - vysoká škola zaručovala kedysi záruku toho, že budeš mať zamestnanie, dobré zamestnanie a aj nejaký ten automatický rešpekt okolia.

jeden z dôvodov degradácie vysokoškoslkeho vzdelávania bol podľa mňa v období, keď vrcholila nezamestnanosť. Proste sa rozhodli ju riešiť tak, že tých mladých nepustia rovno na úrady práce, ale ďalšie 3-5 rokov ich udržia v školskom systéme... A tak sa vyrojili kvantá študentov sociálnej práce. Myslím, že by boli veľmi potrební. Keby aspoň časť tam išla s tým, že fakt chce túto prácu aj robiť...

 

Inak, je to dlhá téma. Lebo niekto má v 15 sen, že chce byť kuchárom. Ale sú to skôr naivné predstavy, keď pár krát vzhliadol Jamieho. A tu je to ťažké rozlíšiť. Čo je sen a čo je len taký chvíľkový popud.

 

A čo ešte také rodinné podniky, keď už od perinky všetci predpokladajú, v čom budeš pokračovať.... Mnohám to vyhovuje, naozaj, keď v tom od detstva žili, príde im to prirodzné. Ale sem tam sa narodí nejaký rebel.... Alebo naopak, rodičia chcú dopriať kvalitné vzdelanie v zahraničí a potom...

Och ako veľa pravdy - a vo všetkých bodoch ÁnoÁnoÁno.

To si nemusím predstavovať Pohoda Mala som samé jednotky, vyhrávala matematické olympiády a keď som doma povedala, že chcem byť krajčírka, dedko simulaval infarkt, babka sa rozplakala a otec si nalial poldeci Chichocem sa mama neviem, čo robila... Pritom druhá babka bola krajčírka, aj ja som vedela šiť, vedela som o čom to je mať takéto povolanie. Odevná priemyslovka bola tuším len v Trenčíne. Ale na intrák som nemohla ísť, lebo tam by som sa pokazila Váľam sa od smiechu po podlahe Rovnaký dôvod mi predhodila rodina na strednú veterinu a keď som spomenula "šup-ku" v BA, išlo o život, už teraz ten môj. Rovnako pri výbere vysokej do mňa hustili, že mám byť rozumná, keď som chcela ísť na VŠVU študovať fotografiu, že tam sa nedostanem, lebo tam len po protekcii berú... Tak som skončila na elektortechnike. A kde som teraz? Robím grafiku/polygrafiu, šijem, kreslím si vzory na tričká... mám pocit, že už by som si ani systém na notebook nenainštalovala úplne sama Vyplazený jazyk

teraz ide možno o to, čo s tým všetkým "vedľajším" urobíš. Aký má rozmach, kde sú tvoje sny. Lebo hranice sú len tam, kde si ich postavíš

 

Rozmýšľam, čo je to "vedľajšie" - či si pôjdem za tými mojimi textilnými a výtvarnými snami, alebo ako využijem vš. Mám pocit, že teraz už vš ani veľmi nevyužijem - informačné technológie sa menia tak rýchlo že už pomaly aj moje vlastné deti budú mať lepší prehľad. Tak mi ostáva už len ísť si za svojimi snami a dopracovať sa k vlastnej dielničke Slnko Lebo aspoň 20 rokov ešte budem mať chuť robiť niečo užitočné a chcem, aby ma to aj bavilo. Varenie a domáce práce nie sú moje hobby Mrkám

ÁnoÁno

Presne ako môj sused... Celý život robil na logistike pre kamióny, človek poctivý, seriózny, až jedného dňa vymenil vedenie, prišli mladí, dravi menezeri, ktorí chceli mať všetko hneď a najlepšie už včera. Sused začal mať normálne depresie z toho, schudol hádam 20 kg, a po roku zistil, že to už nemôže ďalej robiť, psychika to už nezvládala, tak si otvoril vo vedľajšej dedine kvetinárstvo a tam si aranzuje kvety, predáva a je celý spokojný... Myslím, že v dnešnej dobe je tak veľa vyhoretych ľudí, že keď chce niekto radikálnu zmenu, nech ju urobí pre svoju spokojnosť, lepšie ako skončiť na psychiatrii. Doba odchodu do dôchodku sa zvysuje, pracujeme dlhšie, naroky sú väčšie a vôbec sa nečudujem, keď ľudia radikálne menia svoje stereotypy.
 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok