Taká filozofická na mňa ...
Často sa v živote nezastavujem. Bilancujem nerada. Spomínam podchvíľou, ale nie bilančne, skôr nostalgicky.
Som strelec.
Keď vidím príležitosť streliť, vystrelím. Občas trafím capa, občas do čierneho. Občas vraj zraňujem - učím sa tú tetivu sem tam ovládať. Ale treba mi občas zrkadlo na moje činy. Lenže to som ja. Hlavne nech sa niečo deje.
Viac je mi ľúto premeškaných šancí, bitiek, ktoré som nebojovala ako jaziev na rukách, modrín a vykĺbených malíčkov . Nejak sa to vekom nelepší. Hnevám sa na seba, keď sa bojím. A strach je asi jediná moja zábrana. Strach z prežitého a zlá skúsenosť. Lenže ja som strelec. A Jupiter sa nevzdáva. Natoš keď ho ženie Mars.
A tak zas skúšam. A asi aj budem skúšať.
... lebo smiem ....
Tak filozoficky... Čo je premeškaná šanca? Je to len naše rozhodnutie, či do niečoho ideme alebo nie. A keď mám v bruchu divný pocit, tak sa na to rovno vykašlem. Nemám pocit, že by som nejakú šancu úplne premárnila. Život dáva väčšinou aj druhú šancu alebo tretiu, štvrtú... Keď niekto chce, tak sa k cieľu dopracuje. Len treba chcieť!
Tiež si myslím, že veľa vecí a udalostí si nás nájde, treba sa s tým zmieriť a tešiť sa z toho dobrého, čo práve je. Veď všetko zlé je na niečo dobré
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moja jedna nepremeškaná šanca má dnes 24 rokov, aj ja som mala vtedy 24. Dnešná párty u lekára, stála za to, bojovne žieňa to bolo aj s 1.9 kg i dnes so 156cm. Ako to bolo v Mulan, jej najobľúbenejšej rozprávke: "Moja malička, je už veľka ..." a miluje moju nostalgiu, ....
Nezvyknem rekapitulovať, ale tento týždeň, je taký iný, tri narodeniny a výročie jedného pohrebu, okrem jedného chlapa, štyri ženy, štyri generácie v rôznej spletitosti, príchody a odchody ...
Inak sme doma štyria strelci, sa mi zda, že aj štyria kohuti a štyria pondelkoví
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nuž ak človeka ženie Mars tak veru niet sa čo diviť.
Ja som na tom podobne ako píše Dáša, jednoducho skončilo obdobie kedy som si hovorila prečo som to neurobila inak, už ako mladá som sa vzdala slovíčka keby.
Teraz? - teraz viem že neviem či to boli šance, možno to boli šance ale nie pre môj osud.
No nech rozmýšľm ako rozmyšľam najviac mi bolo vždy ľúto za mojou prácou ktorú som mala pred rozvodom, práca ktorá ma naplňala, veľmi dobrý plat, dobré možnosti vo firme, no proste rozhodla som sa odísť či ujsť s deťmi a nechala som všetko tak. Ja som sa vtedy vzdala aj všetkého bohatstva ktoré ku mne mohlo prísť, ostala som bez všetkého iba s deťmi - ale nie je to to najvzácnejšie? Bože, koľko ľudí mi to povedala - nebojovala si o byt a o všetko a preto teraz nič nemáš, nie nebojovala som. Viem sa neskutočne boriť s osudom ale neviem bojovať za majetky, tam ustupujem - možno ten spiatočnícky rak.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mne nie Gitka.....sebe poďakuj. Veľké objatie posielam.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Neviem, či je to vekom, alebo čím. Ja som nejak už prestala ľutovať premárnené šance. Skôr to beriem tak, že keď má niečo prísť, tak príde. Teda, nie že by som sa o niečo nesnažila. Ale neľutujem, že som to či ono nevyskúšala. Mám skôr pocit, že keď je niečo naozaj dôležité, tak si ma to nájde. Že sú v živote pripravené super veci.
Veľakrát som túžila po veciach, otvorene aj po partnerovi. A keď sa mi nedostávalo to, čo som si vysnila, po čom som túžila, tak som si vyčítala - prečo som vtedy odmietla toto? Alebo prečo som nešla tam?
Dnes to skôr beriem tak, že v budúcnosti ma čakalo niečo oveľa lepšie. Oveľa vhodnejšie. Keby som to bola pred rokmi tušila, mohla som si ušetriť veľa bezsenných nocí.
Na druhú stranu, asi to tak má byť. Lebo bez toho všetkého by som si nevedela vážiť to, čo mám teraz.
Ako hovorí Storočný starček Allan Karlsson - Najlepšie bude, keď bude tak, ako bude