Často čítam o odpustení. Máme odpustiť tým, čo nám ublížili. Odpustiť rodičom, že pri výchove robili chyby. Odpustiť partnerovi, deťom....
Ale možno je zásadná otázka niekde inde. Viem odpustiť sama sebe???
Alebo donekonečna prehrávam v hlave svoje chyby, svoje zlyhania. Premýšľam, čo by bolo keby som vteda a tam urobila toto alebo tamto?
Viem sa zbaviť týchto pút s minulými chybami? Alebo sa v tom všetkom iba potácam.
A to nemusia byť iba zásadné problémy. Možno sú to aj maličkosti. Nič podstatné typu "Prečo som si nezobrala Pištu Hufnágela?" ale skôr - mala som si kúpiť radšej ružovú blúzku, prečo som na večeru nejedla zeleninu? ....
Možno sú tie chyby na to, aby sme sa poučili. Niečo si z nich zobrali. A nie sa trápili... Aj keď to je ťažké
prečo som nešla skôr spať, prečo som neupratala.... Ano, mame tisíc dovod si niečo vyčítať. Ale furt je to rovnako. Taký začarovaný kruh
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ano, najsamdoležitejšie, je odpustiť sebe, nielen maličkosti, ale aj dôležité veci ... Už nič na nich nezmeníme, a iba sa oberáme o energiu, ubližujeme si ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Čo je to musím? Nič nemusím, pokiaľ nechcem. Čiže MUSÍM je veľký pán, ale CHCEM ešte väčší. Otázka je preto, či (si) chcem odpustiť, nie že (si) musím odpustiť.
Veci sa proste dejú tak, ako majú, všetko má svoj význam a všetko so všetkým súvisí. Prestala som si robiť výčitky. (Nikto ma predsa nenútil jesť čokoládu o polnoci 
..... sama som chcela.) Žije sa mi ľahšie. Neprišlo to hneď....dospela som do tohto štádia po rôznych peripetiách a pochopení, že všetko vo mne je odrazom z vonka a naopak.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
aj ja rano vstavam s výčitkami, prečo som nejedla na večeru zeleninu