Pokial to nezjes, nevstanes od stola!

Ak si rodič pamätá vlastné detsvo, je to nesporná výhoda .

slawi,
utesene, mile na jednej strane, ale aj vazne na druhej strane. Pamatame si, ako nas v detstve boleli niektore vychovne metody nasich rodicov, napriek tomu ich pouzivame...
Dalsi aspekt tvojho pribehu je vseobecne zauzivany nazor - zrejme hlavne "starsej" generacie, ze najedene dieta=spokojne dieta, ze jest sa MUSI bez ohladu na individualne potreby.
Eva

ja som tym tiez presla a koncilo to po niekolkych hodinach bitkou, pretoze som nikdy nezjedla a teraz zjem vsetko co nezje mna tak to uz je

Tak toto používal náš starký...sedeli sme nad obedom aj dve hodiny a on stál nad nami, aby sme to zjedli...dokonca si pamatám, ako segru nútil sedieť na nočníku aj pol dňa...pokiaľ sa nevykakala a keď prišla po prázdninách domov, tak mala sra....é "slávnosti"...ale celkovo náš starký bol tyran a nechcem tu opisovať jeho praktiky-do teraz to nechápem... pozitívum u mňa a ségry je to, že deti nenútime...ak nechce papať, tak nechce-neriešim...a záchod?...tak to by som si v živote nedovolila takto "vychovávať" svoje dieťa...každé dieťa je výnimočné a netreba mu vnucovať naše chcenie a "pravdy"

Ako malé dieťa som túto vetu počula iba raz od môjho otca.Mali sme zemiakový prívarok s kôprom a to ja ozaj nemusím do dnes ten kôpor...Odula som sa a ani som neotvorila ústa. Keď tam bola už hrubá oschnutá kôrka,prišla mamka z obchodu,škaredo na tatu pozrela,ten hneď pochopil a povedal,že teda NEMUSÍM
Ale je to pravda pravdúca,že všetko z detstva si so sebou nesieme do dospelosti a veľa vecí robíme úplne nevedomky presne tak ako naši rodičia.A toto je nádherný príklad
A ešte niečo:Keď môj manžel robí niečo,čo sa mne nepáči a nesúhlasím s tým,čo sa tíka výchovy našich detí,tiež som pred deťmi ticho,len nenápadne po ňom hádžem tie škaredé pohľady ,presne ako to robila moja mamka
Samozrejme zazerám nenápadne a vyrozprávame si to potom bez detí.

Fidorka tak asi nie sme rodina ,ja milujem zemiakový prívarok ,tekvicový,len preto lebo tam je ten kôpor.Ale uhorky zaváram bez kôpru tam mi vadí

O jedení a nútení či nenútení do jedla by som ja mohla popísať celé romány ......(vlastných skúseností)
Bola som veľmi zlý jedák od prírody a túto moju vlastnosť ešte rozvinula babička, ktorá ma opatrovala tým, že bola ochotná kŕmiť ma sústo po súste prakticky celý deň - raňajky nám trvali až do desiatej, desiata až do obeda ..... Samozrejme, vyvárala veci extra len a len pre mňa. Mama si potom mohla trhať vlasy - hlavne keď sme boli niekde mimo (na dovolenke a pod.) kde nebola možnosť vyhovieť mojim princeznovským chúťkam
Keď som 1x išla do tábora, naši si to "pozichrovali" a od sesternice, ktorá tam robila vedúcu cez kompletný personál kuchyne - všetci dávali pozor, aby som to, čo mi dajú na tanier aj zjedla. Tak sa raz stalo, že bola na obed rajčinová omáčka, knedľa a "podošva" (tak som volala tie flaksne hovädzieho, čo dávali v školskej jedálni a iných podobných vývarovniach). Toto jedlo u mňa nemalo absolútne žiadnu šancu!!! Ale sesternica bola neoblomná - kým to nezješ, nevstaneš od stola! Zostala som v tej veľkej jedálni sama len s mojou najlepšou kamoškou. Po hodnej chvíli som dostala "geniálny" nápad - knedle som (tie čo neboli namočené v rajčinách) ako-tak zvládla, verila som, že tú omáčku ukecám a mäso som schovala na kamarátkin tanier a prikryli sme to tanierom polievkovým. A hurá k okienku kde sa odkladal použitý riad. Ja som prešla - ale kamarátka bola "odhalená" a bola vykázaná naspäť k stolu a musela to (moje) mäso zjesť! Dodnes mi to "neodpustila"

Ja som lepilala chleby namastenou časťou zo spodu na dosku stola.

Čo som sa ja s mojou vegetariánskou dušou naplakala do polievky! Otec kázal a keď som do 7 sedela nad obedom a solila ho stovkami sĺz mamina stratila trpezlivosť, tanier zobrala a mňa poslala do izby.
Nespomínam na to s krivdou, skôr s úsmevom, ako sme s tou mojou maminou držali spolu, hoci jej polovica sa táááááááák snažila podržať stránku ocinovi Neviem, či budem aj ja "nútič", skôr myslím že nie- nikam to neviedlo , ale trošku možno aj áno- lebo keby celkom slečinke ustúpim, asi by to bolo ako s Adus - papkala by samé palacinky, šosovicovú polievku, zemiakové pyré,... a aj to celý deň, zvyšok by sa dodžgala cukríkmi
Mňa viac zaráža- kde ich to decko stále berie??? Kam prídeme, tam nejaké vypátra. A keď už si "prosí", dostane- doma ju to nenapadne- čo oči nevidia, dieťa si nežiada

milá príhoda. Horšie by sa čítalo, ak by si tam napísala, že to isté vravela aj sestra dcérke Ale takto je to v pohode. Ozaj som sa pobavila.

A čo nútenie do jedla v škôlke?
My sme sa na tom z mamou akurát minulý týždeň bavili.
Spomínala na staré časy, keď som chodila do škôlky, a keďže s jedením sme neboli kamaráti, tak keď po mňa prišla po práci do škôlky, vždy ma našla sedieť samú v jedálni nad nedojedeným olovrantom, a keďže učitelky po mne kričali, že nepôjdem domov, kým to nezjem, tak veru niekedy pomohla, aby sme vôbec stihli autobus.
Prečo to robiť?
Ja malého nenútim, ale trpezlivo čakám. U neho je ten problém, že aj by jedol, aj mu to chutí, ale nevydrží sedieť pri stole. A tak časť porcie zje pekne za stolom a druhú časť keď pobehuje okolo mňa.

Baby, ale teraz odpadnete. Ja som raz malej dcérke hrozila, že ak nezje jedlo, tak jej namočím hlavu v tanieri, také som už mala nervy . No a ona robila iba šaškoviny a tak som jej chytila hlavičku a šup do taniera tváričku. Očakávam hrozné komentáre, ale čo čakať od mamy, ktorá dcére zatajila význam kondómu?

Jankam, klobuk dole. Mna v skolke nutili pit jahodove granko, ktore doteraz vyslovene neznasam a dviha sa mi z neho zaludok a ked si na to spomeniem, tak mam este stale z toho poriadnu traumu. Ja svoje deti urcite nebudem nutit, aby jedli vsetko. Ved su ludia a nie prasiatka . Dufam, ze sa na to niektore maminy neurazia

pamätám si maminu okrídlenú vetu "žer, lebo ťa roztrhám" dodnes, a nikdy som svoje deti preto nenútila jesť, zato ich ani netreba nútiť, skôr ich musím krotiť, asi by som mala začať hovoriť "nežer toľko, lebo ťa roztrhám..." ale my sme časom so sestrou našli úžasný spôsob, ako sa zbaviť nechceného jedla, niekdy opíšem, je to na viac riadkov.

Žer, lebo ťa roztrhám? Tak to keby mne niekto povedal, tak asi nezjem ani sústo .

...asi patríme k tým šťastným rodičom, ktorým deti zjedia všetko, čo dostanú na tanier. Ak musia zjest, tak jedine preto, ze JE TO teplé, je to teraz na stole a maminka ani tatinko nie je pajác, aby sa jedlo opakovane podávalo. ale u nás fakt pre jedlo nerebelujeme, ani krpci...ale to u nás ani nepamatám, kedy bola taká situácia....ja mám skôr tendenciu sa opýtať, že idem chystať večeru, či si dajú...ak nie, či si dajú o hodinu, väčšinou sa dohodneme tak, že skutočne zjedia aj sa najedia. Ak je to čas spoločných posedení, že proste musia vtedy ísť k stolu a vtedy jest, tak sa dohodneme na veľkosti porcie, kto má chuť si pridá. Radsej dám menej na tanier, akoby mi malo byť ľúto, že toľko musím vyhodiť, alebo toľko rozbabral... a nekazím si spoločné chvíle pri jedle, to MUSIA zjesť. NEvládzeš? nechaj tak...odložíme, doješ neskôr.
...dosť máme stresov kolo seba, ešte si ich robiť pri jedle a navzájom...deti mne a ja deťom...nieeee...

Super blog. Aj ja som bola v detstve veľmi zlá jedáčka, jedenie bolo pre mna utrpenie. A dcéra tá je celá po mne . Ja ju nenútim, ale zato manžel, ten si to neodpustí (aj ked vždy sa ju z danej situácie snažím zahrániť). Pri obede jej vždy povie - kym nedoješ, tak od stola nevstaneš. A my sme sa minule s dcérou smiali, že ked my budeme s manželom starí, tak ku mne sa bude správať milučko - mamička čo si dáš dobrého a ocinovi nachystá granadír a bude nad ním stáť pokiaľ ho nezje . A granadir ma desne nerád .