Potrebujem sa rozprávať

Už dlhšiu dobu vnímam ťažko opísateľný pocit, že sa potrebujem rozprávať. Tvárou v tvár, skoro s kýmkoľvek, no len skoro, veľa a dlho a je jedno o čom. Teoreticky, ale aj prakticky som doma 23 rokov. Štyri materské dovolenky, vystriedala práca z domu ...

Nedávno som čítala rozhovor s uznávaným neurológom, kde spomína, ako dnešná generácia, vďaka sociálnym sieťam, "osprostieva", doslovne  ... Internetová komunikácia, ktorá chtiac nechtiac dominuje aj v mojom živote, je plochá. Chýba jej tretí rozmer, ktorý sme tu zvykli pri konfliktoch častejšie spomínať. Reč tela, tón hlasu ....  Vnímam to podobne. Ani neviem ako to nazvať, asi tiež len úplne rovnako, osprostievam. Okrem toho, že riešim 5 vecí naraz a nič poriadne, chýba mi kontakt s ľudmi, nové podnety. 

Čo sa týka práce, mám kolegyne po celom Slovensku. Od 20km, cez Martin, Považskú Bystricu, Bratislavu až po Záhorskú Ves. K tomu, mám stále menší blok k telefonovaniu, takže mail to istí, nic moc. Nie je to jednoduché. Na skype konferencie som tiež nedozrela ... Doma mám, partnera partizána, ktorý rozpráva málo, aj keď ... a najmladšiu 11 ročnú devu. Asi to tak ozaj malo byť, pri nej dobieham, všetko čo som nestihla pri starších troch. V podstate často vysvetľujem kvantum, výrazov, pojmov, ktorým nerozumie. Ešte, že ju mám. Aj ma donútila nahlas a veľa čítať, ta som musela aspoň trochu jazyk potrénovať. Úsmev Staršie deti, prichádzajú domov, viac či menej (ne)pravideľne. Musia so mnou rozprávať aj keby nechceli. Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlahe Kámošky, mám, ale skôr také, čo sa vidíme, trikrát do roka. Ono je to aj tým, že sme sa sťahovali, na dedine sme sami svoji ...  Vo voľnom čase stíham, tak akurát jogu, ktorá je o mlčaní.  Chichocem sa S dievčatám po hodine prehodím pár slov a finito. Často som vďačná, za to, že si vyemním pár viet  s predavačkou pri pokladni. Len aj obchody teraz viac striedam ...

Ako nie som až tak ukecaná, teoreticky ... Som v podstate introvert ... , verím že dokážem aj kus počúvať. ... Z jogy viem, že je lepšie mlčať, ako rozprávať niečo, čo nie je dostatočne hodnotné, pozitívne ..., jednoducho už ozaj stojí za to. Momentálne som však vo fáze, že mi je všetko jedno ... Asi až tak, že sa musím, aspoň vyrozprávať písaním. Hambím sa Chýbajúca prax zo sociálneho kontaktu tvárou v tvár , sa prejavuje až tak, že ak sa raz za čas aj do spoločnosti ľudí dostanem, napr. také každomesačné rodičovské na waldorsfkej škole, či raz za čas u syna v Blave, skončím s pocitom, že rozprávam hlúposti ... Tým, že som dosť vnímava k tónom a podtónom ľudských duší, nie je to jednoduché .... a chýba mi istota nielen zo samotného spôsobu komunikácie ale aj tém ...

Už som si voľačo naordinovala, to jest nejaké dostaveníčka, s kolegyňou, ohľadne časopisu, aj so staršou dcérou. Kámošky potrebujem doladiť. Stále mám v sebe pocit, že na také nie je čas ..., nie najlepší argument ... Tuším by to chcelo debatný krúžok. ÚsmevChichocem saVeľký úsmev Aj vzdelávanie voľajeké, začať sa posúvať ďalej ....

Dievčatá, ako ste na tom vy s možnosťami sa rozprávať, s potrebou komunikovať tak naozaj? Aj u vás dominuje virtuálna komunikácia nad tou reálnou?

Komentáre

Nuž a preto ľudia a hlavne samotári trpia samomluvou, myslím že je to aj o tom že počujeme svoj hlas.

Patrím k tým ktorí potrebujú byť ticho ale potom príde až živočíšná dravosť po ľudskom kntakte a to z úst do úst. Ja nerada telefonujem a tak som veľmi šťastná že mi telefón zazvoní raz za čas.

U mňa prišiel čas s vekom kedy som si uvedomila že takéto rozhovory nemusím, že je to zbytočné mrhanie svojim časom, no neviem prečo ale ak čakám u lekára tak sa väčšinou niekto dá so mnou do debaty a to sa mi páči, väčšinou sú obohacujúce aj ked s úplne neznámymi ľudmi. Takže asi dozrel čas aj u mňa na väčší kontakt s inými pri rozhovoroch.

Nenavidím telefonovanie a najhoršie tie nudné hodinové hovory o ničom a bez ničoho iba s veľkou nechuťou či zlosťou, že som mala radšej ležať. Takže áno, väčšinou komunikujem virtuálne ale určite dávam prednosť pred telefonovaním. Ja sa veľmi rada rozprávam no naozaj teraz ked rozmýšľam tak sú to väčšinou tie rozhovory náhodne, stretnutie v lese, zvyk že každého pozdravím a potom sme prišli na to že skoro hodinu sme kecali, zaujímavé že sa veľakrát dozviem rôzne veci, už je pre mňa zvyk že ak cestujem rozhovory začnú už na zástavke, hovorím tomu autobusové známosti.

Možno mi chýba taký človek hlbitý s ktorým by som mohla zdieľať aj svoje pocity, nuž ale to nie je jednoduché.

U mňa? - príde leto raz za čas idem do mesta bez úplne konkretného cieľa a sadnem si niekde na lavičku a tam vždy stretnem takých čo sa radi porozprávajú ak nie nič sa nedeje sidím a pozorujem bez akýchkoľvek postranných úmyslov- okolie, ak zbadám niečo pekné pookreje mi až srdce.

Mám priateľku s ktorou sa stretneme raz za čas a tiež raz za čas si volame. Nasmejeme sa na tom že ten pretlak v hlave cítime podobne, no chcela som tým povedať to že sme obidve veľmi šťastné ak sa stretneme - ono nikdy nie dosť času aby sme si povedali všetko čo chceme a tak je to niekedy veľmi zábavné a ja si važím aj tie ukradnuté chvíľky.

Nejak filozofovanie ma už dávnejšie našťastie prešlo, tam človek zabil mnoho času a aj tak na nič neprišiel.

Takže som došla k záveru ťe každý z nás potrebuje prejsť všetkými etapami života.

No ak sa vrátim do čias kedy som chodila denne do práce a bola nútená počúvať ranné rozhovory - nebolo to nič moc, vždy som si našla nejakú zámienku aby som vyšla z kancelárie a nemusela som tam byť.

Mohla som rozdeliť ľudi do kategorií - jaj zase som sa nič nevyspala nedal mi pokoj a úpd.

- ja som mala taký úžasný sex, ten chlap stal za to / aj ked každú chvíľu to bol niekto iný

- no a dalšia - kúpila som si, my máme, objednala som si....

Takže za tým nebanujem ani trochu toto mi k životu netreba.

Takže sú debaty a debaty ... a občas je fajn byť len pozorovateľom, ale len do istej miery?  Úsmev A mnohí ľudia majú svoje čaro.

 

no, fakt neviem, prečo je to u nás jak cez kopirák SlnkoSlnko Teda, sú isté zanedbateľné odchylky...Manžel do januára tiež pracoval viac doma ako v kancelárii. Od februára ale je už zamestnaný v inom meste, takže aj to málo rozhovorov cez den ubudlo.

Ja chodievam viac menej pravidelne na kávu. Mám svoje známe plus vďaka synovi chodievam na kávu aj s mamami jeho kamošov. Rozdiel je, že ja to mám na skok. Aj keď je pravda, že s Lenkou som si odskočila pokecať aj do Trenčína. Vychádza to približne na 1-2 stretnutia za mesiac. Len toto treba celkom udržiavať. Doslova si to plánovať.

Potom mám minimálne raz do mesiaca niekoľkohodinový výjazd autom - spolujazdcov rôzne striedam a s každým sa dobre porozprávame. Dokonca aj so synom :) Musím priznať, že tieto rozhovory v aute milujem. Len teda, už sa mi stalo, že som prehliadla odbočku. Prípadne pumpu, keď bolo nutne treba Veľký úsmevVeľký úsmev

A mám aj plány do budúcnosti. Teda, to plánujem už dlhšie ako rok, sná´d sa konečne zadarí. chcem organzovať stretnutia seniorov v Pastoračnom centre. Len tak, bez programu, aby si prišli len pravidelne pokecať. Tak uvidíme, jak sa zadarí. Najbližšie by som rada začať v máji. Tak som fakt zvedava. S vedením to mám predjednané, uvidíme, čo na to povedia seniori

Stretnutia v pastoračnom centre sú skvelý nápad, ešte tak dobrovoľná výbava ihlice, háčkovky, na preklenutie prvého ostychu pre dámy ... Si mi pripomenula, babka zvykla organizovať Modré pondelky, to sa u nej stretávali zo štyri kámošky, plietlo sa vyšívalo, háčkovalo a kecalo. Úsmev

Si mi pripomenula - ako mladá mamina som bola šťastná a vdačná za organizovanie štvrtkových stretnutí dole v kočíkarni, každý si zobral čo chcel alebo aj nič, bolo to úžasné a ja som sa tešila na ten deň celý týždeň, to zatvorenie s deťmi doma mi veľa sebavedomia nedodalo a tak som bola rada že môžem komunikovať aj s dospelými a  aj staršími ľudmi.

Tak mne by osobná komunikácia veľmi chýbala. Možno je to "profesionálna deformácia ", mám odrobené 42 rokov v školstve, tam to bez komunikácii nejde. Je pravda, že som sa veľmi tešila na dôchodok, na ten kľud bez stresov, hluku, kriku....ale to trvalo len chvíľku. Mám to šťastie, že moja rodina, moje kamarátky - priateľky tiež majú radšej osobnú komunikáciu ako tú virtuálnu. Nemám problém pretelefonovať aj hodinu a nepovažujem to za zbytočný čas lebo každý ten hovor mi niečo prinesie a dodá energie....ale zažila som už aj také, že ma rozhovor úplne "vyšťavil" a zobral všetku energiu. Po skončení takých rozhovorov si ale poviem....vydrž pomohla si nabrať energiu druhej strane a vypočuť si čo len potichu jej problémy a o tom sú osobné rozhovory ( teda podľa mňa ). Dobrovoľne sa ale priznávam, že príde čas keď sa mi nechce hovoriť s nikým, písať s nikým a vtedy ako ja hovorím, "zakuklím sa" a rada som sama so sebou Mlčím. Našťastie to nebýva častoChichocem sa. Dnešná doba internetu nám odburáva osobné stretnutia a hlavne zabúdame pri nej rozmýšľať ( skôr si vymýšľame) veď tam ma nik nepozná a môžem písať čo chcem, chýba očný kontakt, poznať tón a medódiu hlasu, každý sme zahľadený sami do seba. A pritom stačí tak málo CHCIEŤ !

ako je to u mňa? Moja práca spočíva okrem iného aj v komunikácii - s našimi dievčatami, s ich rodičmi, kurátormi, školami, súdmi atď atď, okrem toho sa veľa rozprávame s kolegami. Sprevádzam v zariadení exkurzie - to je o rozprávaní cca dve hodiny... Takže pracovne som vyrečnená do sýtosti.

Súkromne - môj muž je introvert, či sa o niečom rozprávame, závisí od jeho momentálnej nálady. Kedysi to bolo pre mňa ťažké, ale postupne som pochopila, že to nie je o mne, ale ž on je proste taký. Tak to nejak dramaticky neriešim.

Mám veľa známych, kamošiek, mám priateľky a to je moje pole pôsobnosti Úsmev . Často sa s nimi stretávam, chodím s nimi na kávičku, na pivko, chodím na spoločné stretnutia (aj s dievčatami odtiaľto, vďaka za ne Úsmev ) . Normálne mám niekedy málo času a veľa stretnutí Chichocem sa . V rámci klubu, ktorého som členkou, sa tiež stretávame, komunikujeme, robíme rôzne akcie, čiže ďalšia možnosť realizácie Úsmev .

Kedysi som mala pocit, že svoje kamošky, priateľky hlavne počúvam a ony mňa nie. To však bol môj problém. JA som nebola ochotná pripustiť svoje slabosti, svoje smútky, JA som bola tá, ktorá chcela byť za silnú a hrdinskú... Tak som sa, myslím, že aj tu, posťažovala a dievčatá sa ozvali. Že sú tu. Že ma CHCÚ počúvať. Že NEMUSÍM byť za hrdinku. Chvíľku mi to trvalo, ale naučila som sa to. Mám pár blízkych duší, ktorým viem, že môžem povedať, čo chcem, koľko chcem, ak treba, aj celý večer... Že môžem prejaviť aj svoju slabosť a ony ma budú mať stále rady. Že ma budú stále rešpektovať. Len je to mne, aby som hovorila.

Máš to pestré v každom prípade. Blahoželám ku krásnym posunom na viacerých úrovniach.

áno, mám pestrý život a teším sa z toho Úsmev 

jaaaj ,no aj mne je tato tema  velmi blizka .... aj ja som doma uz   10 rokov  ,a citim ze  komunikacia  pokrivkava ,so znamimy   zakladna konverzacia v madarcine  o pocasi a skole   v skole  ,taka ranna 5 minutova  konverzacia   ... niekedy sa mi chce podebatit niet s kym ,niekedy sa mi do komunikacie vôbec  nechce  ,citim na sebe  ze je to  tazsie  ,nekedy som vyhladavala  s kym kde podebatit  , ci na ihrisku ,v skole s uckami  ,ci  na skype  .No teraz  sa do komunikacie nehrniem ,ani s rodinou  ,som niekedy znepokojena  ,preco ? ci  som tiez zlenivela ,ci zhlupla?  ci som sa zablokovala ?


Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.