Prázdninový manuál

Už frčí tretí(!!!) prázdninový týždeň a ja som uvažovala, že ani nejak tie prázdniny nejak bujaro neprežívam. Ono to bude vďaka mame, ktorá si tých mojich prázdninárov vzala pod patronát a robí provianťáka. Obedy u starej mamy. Inak program - jako veľké decká. Hodne doma, samostatné jednotky, sem tam sa pýtajú von - už sme mali aj záchvaty cestovania do Banskej Bystrice a záchvat kamarátstva - včera v meste bola návšteva z ďalekého Lučenca. Milé je to, že napriek či vďaka PC hrám sa dostanú tie decká k sebe a naberú nakoniec viac skúseností, akoby získali s kamarátmi z našej ulice.
Ale o inom som chcela. Keď tak uvažujem, aké prázdniny som mala ako decko, vynárajú sa mi stále tie isté spomienky.
Udenáč jedený na dvore - moja mama ryby teda prudko nemusela a ani nemusí.
Teplý melón, lebo nebolo kedy čakať kým sa schladí a celý deň ležal niekde na zemi v maminej robote a teda 30rokov dozadu tam klimatizáciu nemali.
Praženica zo 2 vajec so salámou alebo ham and eggs - toto boli teda klasické raňajky, keď sme si vedeli už čosi uvariť. Pamätám sa, že som to jedla vkuse 2 mesiace - ktohovie aké hladiny cholesterolu by mi teda namerali.
Kamienky v sandáloch - och ako ja som toto neznášala. To som stála a vytriasala kamienky niekde na chodníku prostred davu. Hlavne nech nepichajú
Vôňa prehriatej kože a nubianu - mám to komentovať? Proste takto vonia leto pri Váhu pre mňa. A ešte kúsok benzínu, čo sa kedysi vylial z bandasky do kufra a nie a nie tú vôňu dostať z deky a z hlavy.
Tekvicový prívarok.
Chleba s maslom a medom u starkých - nemala som to rada, lebo chlieb bol iný ako doma, kyslejší a med nejak prisladký (starký bol včelár, tak toho medu bolo VEĽA)
Gulášová polievka na 4 dni - lebo sme ju nejedli, resp, jedli tak málo, že toľko vydržala.
Kokosový nanuk - klasické Eskymo. Nič nechutí tak ako ono chutilo - hlavne tá časť, keď už len  cuclete drevennú paličku, čo zostala po ňom.
To že ráno ušlo strašne rýchlo a na obed sa to zlomilo a deň sa začal ťahať ako karamelky.
Husy.
Mačka.
Pes.
Všetky tie zvieracie pachy, čo sa miešajú v teple.
No a knihy - čo som chcela vždy čítať vonku a mala som sústredenie ako akváriová rybička a po 10 riadkoch som pozerala ponad horný kraj knihy na oblohu a začalo sa mi chcieť spať.
Alebo ma tlačilo všetko z deky prestretej na zemi - ako mohli kedysi tak ľudia ležať? A ako dobre to vo filmoch vyzerá! Mňa všetko omínalo.
Bedminton so sestrou na ulici.
Bicyklovanie sa so spolužiačkami do večera a klebetenie. Prebrali sme všetko. Tisíckrát a dokolečka. Je to zvláštne ako si naivne myslíme, že keď dospejeme, tak nám také dievčenské trkotanie nebude chýbať. Chýba. Možno nie už tak každodenne, ale v určitú časť roka nás dobehne.
Len tak ísť do záhrady a dať si hocičo do úst - ríbezlu, egreš, marhulu, uhorku, kameň... Veľký úsmev
No a večer ísť na cintorín poliať kvety. Ísť strašne pomaly, lebo starká, babka ani teta nevládali a možno ani nechceli ísť rýchlejšie. Zapaľovať sviečky na 3 rôznych cintorínoch raz na tom raz na inom počas celého leta. Pozbierať lístie z hrobov a chodiť pomedzi tie cudzie a nazerať na život iných v číslach a uvažovať ako vyzerali. Počúvať o nich príbehy.
Sranda - takéto leto moje decká nemajú. Majú ho iné. Neviem či lepšie, či horšie ako ja. Fakt neviem.
Rozhodne viem, že dnes im aspoň uvarím ten tekvicový prívarok. Nech mám aj ja trochu prázdninový mód.

Komentáre

mne sa páčil niektorý z tvojich minulých prázdninových manuálov - stále sa snažím dať si aspoň raz za deň kávičku na balkóne spolu s pár stránkami knihy. Normálne mám na balkóne stále vyložené balkónovo prázdninové knihy.

A aj prechádzky sa mi veľmi páčili. Musím sa polepšiť, nejak som minulý týždeň zaostala.

 

Moje prázdniny - to bolo maľovanie spojené s veľkým upratovaním. Keď už bol nábytok vonku. A žatva. Pasenie husí. Oberanie ríbezlí a egrešov a nekonečné varenie lekváru.

To bol dovolenkový manuál. Úsmev ... tiež si pamätám - asik 2 roky naspäť. Ono, dobré veci treba uchovávať ako tradície Veľký úsmev ... kávička na balkóne s knižkou je prudko dovolenková podľa mňa. Také môžem. Inak - ono celkovo vyvaliť sa s knihou a kávou v lete chutí inak ako v zime. V zime je to také zachumlanie sa a v lete ... ja sa vtedy teda neviem nejak extra sústrediť. Alebo sa teda sústredím až moc. Váľam sa od smiechu po podlahe

Tie husi ... to normálne ste vyhnali von bez brány? My sme mávali husi, ale len po záhrade, keď sa pozbieralo behali alebo sme ich previedli cez záhradu na trávnik, kde sa pásli a boli cez deň - mali tam vaničku s vodou a čvachtali sa. To bývalo také super, ako si vykračovali a džavotali za mnou. Potom niektorej niečo piclo v hlave, roztiahla krídla a davaaaaaj - neukáznene cez celú záhradu. A všetky za ňou a ja za nimi a kriku a gagotu na celú ulicu Veľký úsmev.

Mám rada tie zvieratá.

Husi sme hnali k Váhu - bolo treba prejsť cez železnicu. Celkom dobrodružstvo. Hnaa to tam celá dedina a dodnes netuším, jak sme poznali, ktoré husi sú naše :)

Akosi rýchlo utekajú prázdniny, miestami až zbesilo, ako dnes ..., najvyšší čas nahodiť nejaký prázdninový režim. Rozmýšľam s čím sa spájajú moje prázdniny. Asi najkrajšie boli ti  u babky. Spájajú sa mi s vôňou koláčov, prázdniny v obchode s textilom, kde bola vedúcou, ale aj kúpalisko ... Mala som mladú modernú, mestskú babku ... v podstate aj dedka ... ;)

Nooo - ako som toto písala, tak som napísala, že je druhý prázdninový týždeň. A keď som si po sebe čítala, tak mi oči padli, že už tretí. Takže áno - -zbesilo.

Ja som mala babku takú tradičnú, starká bola dedinská starká, ale zas kroj nenosila. Ale boli tam určité pravidlá, do mesta keď sa išlo bolo to významné. Aj do drogérie keď si išla kúpiť leštenku na sporák si sa pekne obliekla Veľký úsmev. Možno tým, že to bolo malomesto.

A tetinka u ktorej sme tiež v lete strávili týždeň - dva, tak to bola asi ako tvoja moderná babka. Tetinka mala oproti dverám na verande zrkadlo s kapsičkou s hrebeňom a rúžom. Ten sme si nemohli požičať, ale ovoniavať som mohla hocikedy. Veľký úsmev Milujem tie spomienky. A tú vôňu si pamätám. Bolo tam kus fialiek. Jo a rúž bol taký perleťovo ružovo - fialkastý.

Bože a som si spomenula ako sme chodili s ňou na povalu kde mali manzardku - chodilo sa len po trámoch, to medzitým už bolo staré, mohli sme sa prepadnúť. Neviem, kto mal väčší strach, či sa tak nestane Chichocem sa. Ale v tej manzardke - to bol iný svet. Boli tam bábiky s porcelánovou hlavou a medveď s korálkovými očami. Plyš bol úplne už zodratý - toho si pamätám, že som ako fakt prcek mávala v posteli, medveď bol pôvodne hračka tetinky alebo jej muža (?) ... no maco mal rozhodne ľudský dôchodkový vek Veľký úsmev. A boli tam voňavé duchny a sušili sa tam bylinky.

Ach - to sú spomienky kdesy úúúplne zo zadu pamäte.  Srdce

jaaj, to jak z rozprávky. Ja si spomínam, chodili sme na návštevu k jednej pani - v spálni vždy mala vysoko vystlane postele, prikryté saténovými prikrývkami a na vrchu trónila porcelánová bábika s nádhernými hačkovanými šatami. Tie sa porprestierali okolo nej ako taký kvet. Krása. ktovie, kde to skončilo

Pekne si to :-).

Milujem tieto manuály. Veru si pamätám to obdobie, že som mala ešte menej času, ale tešila som sa z tých dovolenkových. Najviac mi utkvel asi francúzsky týždeň. To mi najviac rezonuje, možno sa pri ňom najviac písalo.  Ten bol pekný.  Vlastne všetky boli pekné. Také potešujúce.

Ja si teraz spomínam na jedno leto, ešte to bolo také bezstarostné, bez nejakých extrémnych povinností, keď nepočítam naškrabanie zemiakov a povinné žehlenie, asi 13 rokov som mala, na Orave a do bezvedomia sme hrali ping-pong v garáži, všetko od kariet, do bezvedomia futbal, volejbal na ihrisku uprostred lesa blízko domčekov. No, my sme to volali ihrisko, ale teraz ako staršia bytosť si uvedomujem, že tam asi niekto odbargoval pod dom po celej dĺžke, alebo bral hlinu a detiská sa tam potom nasťahovali. A veruže sme tam mali súkromie, každý vedel, kde sme, ale nikto nás nevidel.  Sranda, že sme si neuvedomovali, ako nás bolo počuť. To muselo byť vresku, z tých stromov do okolia.  Kto mal magič, tak doniesol a popri tom sme dookola počúvali Človečinu, Jánošíííka od Radošinského naivného divadla a Andera. Až sme to vedeli naspamäť a už sa magič nenosil, ale z hlášok sme sa rehotali pri každej vhodnej trefnej príležitosti.  Vôbec si nepamätám muziku? Sranda.

A v tom lese boli určité stanovištia, kde sme sa presúvali podľa aktuálnej potreby. Kto nemohol ísť na druhú stranu lesa, tak sa trčalo pri jeho strane, tam sa hrali karty, inde sme opekali. Striedalo sa to s váľaním pri potoku.  Bože, potoku, teraz by som do neho nenamočila ani nechtík.

A keďže sme boli partia detísk z okolia vekovo fakt od 6 do 15 rokov, cca 12 – 15 detí. A tí mladší fičali na Nindža korytnačkách a Rozprávkovej jazde? A Káčerovcoch.  Niečo z toho, alebo možno všetko dokopy. Nindža korytnačky leteli v podvečernom čase akosi pravidelne, lebo krpci od 8 rokov dolu vždy zdrhli domov. Neboli korytnačky o šiestej? Jaj a ešte rozmýšľam, že nikto neriešil pitný režim ani wecko.  Ja neviem, ja som asi v tom období snáď ani necikala.

To bolo moje posledné obdobie, keď sme sa hrali na partizánov.  Buď sa na do mnou krpci zľutovali a ktorýsi sa vzdal samopalu, alebo sa behalo s tým, čo bolo v lese po ruke. Aký patyk, šišky. A naháňali sme sa a vrešťali po sebe na celú horu.  A bol tam jeden chalan s kukučom stáli sme oproti sebe a kričali na seba: Ty padni...ja nepadnem,ty padni...ani ja nepadnem.  Nepadol nikdy nikto, ale ulietaní sme boli statočne. A fičal medzi nami jeden časopis Auto-Moto vtedy a to sme si donekonečna požičiavali, až bol chudák ošúchaný a bavili sme sa o autách a motorkách. Pamätám si Kawasaki tam bola na obrázku. Asi sa taký časopis nedal v dedine zohnať, fakt netuším. A potom, zrazu, sa musel časopis vrátiť. Bicyklami sa malo ísť, celá banda sa pripravila na cestu, starší mali kolesá s veľkými kolesami, iba ja skladaciu Esku. Bože, to bolo trápenia a vŕzgania, kým som sa kdesi doštverala.

TU si pamätám drevený plot a dom, ako som tam s dušou na jazyku došla, ten s kukučom podával akémusi blondiakovi cez plot náš milovaný časopis.  A mňa to tam nebavilo, rýchlo som ich hnala naspäť , to sa malo ísť z kopca. A o toho blonďavého som viac nepáchla, ani ma nezaujímal, dokonca časopis si pamätám viac, ako jeho v tej dobe.

Kto by bol vtedy vedel, že to chalanisko blonďavé bude raz otcom mojich detí....

*

Jaj, a PS: Ja si myslím, že tie naše decká majú určite pekné prázdniny, len nevieme o všetkom.

 

Toto bolo tak "božíííííí". Fakt super čítanie.

Len tak medzi nami dievčatami - Jánošíka som počúvala v to leto, keď som si tú praženicu so salámou robila denne na raňajky. Presne v jednom bode sa dokrájala saláma, presne v druhej hláške kleplo vajíčko a v rovnako momente ako deň predtým aj potom sa vypol plameň a bolo hotovo. Veľký úsmev

Minca - aké i? Mrkám

...napíííííš, groš!

Chichocem sa

no, s tým záverom, teraz si neviem ujasniť pocity, či som cynická, či nostalgická Hambím saHambím saHambím sa

 

Dávam hlas za nostalgicky cynická. Veľký úsmevVeľký úsmevVeľký úsmev

jaaj, to si tak opísala, že to priam vidím, super ÁnoÁno

Šmakote dievčence v každom vašom príspevku nachádzam aj kus svojho detstva. Až mi slzu tisne do oka. Husi mávala aj moja babička na zadnom dvore, ale ja som sa ich bála. Večne sipeli a išli po nohách zobnúť. Pamätám, že sme s kamarátkou chodili tie ich pásť a kúpať k potoku za ich záhradou. Ona išla vpredu ako skúsená osoba a ja tak päť metrov za ňou, veď čo keby sa za mnou rozbehli...A poslúchali ju. To bola v tých časoch moja naj kamarátka. Len čo sme prišli k babi, hneď som letela za ňou. Keď som bola hladná išla som do špajze, tam mal dedko na hrade vedľa visiacej slaninky zaseknutý nožík, odkrojila som chlebík natrela masťou z galetky vedľa stola, posolila a najsamlepšia dobrota na svete len tak zmizla v mojom žalúdku. Vtedy sa veru nikto nebál, že veď sa porežeš. Alebo možno aj bál, len sa to tak neriešilo. Zalepíme, keď sa tak stane, utrieme slzy a ako bolestné budú makové slíže, lokše alebo buchty. Mňam. A u druhej babičky sme liezli na strechu garáže a oberali čerešne. Na dvore stavali bunker z haluzí a starých plachiet, za humnami lozili po výmoľoch, tajne kradli susede maliny... My sme mysleli, že tajne, ale ona dobre vedela, kto tam chodí a nikdy nás nehrešila. Bývala za humnom, tak bola Záhumenská. Joj krása spomínať.

Pekné:) Také idylické, filmové... Také ako moje, akurát možno iné vône, chute a zvieratká:)) 

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok