Vrásky z vrások

Keď som bola malé dievčatko, už tridsaťročné ženy boli v mojich očiach dosť staré a hovorila som im tety , šesťdesiatročné ženy boli pre mňa babky a hranica staroby bola pre mňa úplne vzdialená a nepodstatná.
Keďže vnímanie veku je pojem relatívny, dostala som sa do veku, kedy tridsaťročné ženy sú pre mňa mladé baby, ja sama pre seba som v tom najlepšom zrelom veku a šesťdesiatročné ženy sú tiež ešte relatívne mladé ženy. Hranicu staroby som si posunula možno až niekde k osemdesiatke. Ale verím, že týmto moje posúvanie hraníc nekončí. Raz dospejem do veku, kedy tridsaťročné ženy budú pre mňa deťmi, päťdesiatročné mladé baby , ja sama budem stále ešte vo svojom zrelom veku a moja hranica staroby bude možno niekde pri stovke. Ale, veď to vlastne všetky dobre a dôverne poznáme.

Momentálne som vo veku, kedy sa ešte stále cítim mladá, možno ešte mladšia ako zamladi. No už mi nestačí jeden nivea krém a špirála ako kedysi. Potrebujem toho oveľa viac. Vrásky začínajú vystrkovať svoje rožky, na pleti vystupujú rôzne fliačiky a tak nastal čas k ich zakrývaniu a maskovaniu rôznych nezrovnalostí.

Musím sa priznať, že môj kozmetický kufrík začína akosi prirýchlo naberať na objeme ( rovnako ako aj ja ), lebo do svojich útrob priberá nielen rôzne šminky, rúže, špirály, krycie krémy, ale aj krémy proti vráskam, pleťové omladzujúce masky a rôzne iné fintičky, ktoré všetky ženy dobre poznajú z lákavých reklám na večnú mladosť a krásu. Pri ich zhliadnutí každá aspoň na malú chvíľku zatúži mať pleť, ako modelka, ktorá ich v reklame prezentuje. Neviem ako to zaberá u druhých, ale mne to akosi nepomáha. Náklady drahé a efekt minimálny, ba skoro žiadny.

Dostala som sa do veku, kedy prísť nenalíčená do kolektívu znamená more otázok typu: "Čo Ti je? Si chorá? Čo si taká bledá? Si uplakaná?"
"Nie, nie, nie, nič také vážení! Ja som iba nenalíčená," znie moja odpoveď.

Ani farby na vlasy nepomáhajú, ako by som si predstavovala. Na obale farby sa na mňa usmieva mladá žena a ja si farbu volím podvedome asi aj podľa tejto milej a peknej tváre na obale v slepej viere, že tak nejako budem vyzerať, ak si vlasy zafarbím. Ale omyl! Zrada! Po dokončení diela sa žiadna podobnosť nekoná a to ani len tá, ako sa hovorí, že „podobnosť čisto náhodná“.

Sama sebe sa najviac páčim, ak sa pozriem do zrkadla v prítmí. Vtedy je to super. Za denného svetla sa radšej k zrkadlu moc nepribližujem. Dnešná doba nám aj tak prináša more stresu, tak načo si ho ešte zbytočne prirábať? Na plastiku aj tak nemám financie a vlastne ani odvahu a tak mi zostáva riešenie, ktoré ponúka jeden starý známy vtip: "Najlepšie sa žene vyhladia vrásky na čele, keď si dá dolu podprsenku." Lenže to si môžem dovoliť iba doma. A tak aspoň doma pôsobím sviežo a mladistvo.

Ale to je iba začiatok. Viem isto, že bude ešte horšie. Prídu časy, keď nepomôže nielen líčenie, ale ani len tá rozopnutá podprsenka.