Andrein ostrý hlas sa niesol kanceláriou, Terka už mala dosť od rána štebotania na tému " čo budem variť a pod." Niekto by mal ten telefón vytrhnúť Andrei z ruky, či nebodaj samotnú ruku. Zahľadela sa na kopu čísiel a zatvorila na chvíľu oči. Od monitora ju často boleli nielen na konci dňa. "Budem musieť ešte zájsť do internetovej kaviarne, alebo sa nejako striasť zvedavej kolegyne a na chvíľu prejsť na internet." Andrea sa mala narodiť šelmou, vždy vycítila kde sa čo deje a bez odkladu podala ďalej. Terka netúžila po tom, aby jej za chrbtom dýchala zvedavá kolegyňa. Rozmýšľala, prečo si v práci nemá s kým pohovoriť otvorene a priateľsky. Zažila už pár nepríjemných chvíľ, keď sa z priateľskej kolegyne stala bezohľadná "bonzáčka". Dosiahla síce povýšenie, ale už je mimo dosahu Terky. Našťastie." Asi je najlepšie priateliť sa mimo práce," vzdychla si a zároveň si sama sebe sľúbila, že zavolá Katke, s ktorou sa sem tam stretávajú na káve. Roman otvoril skriňu a rozmýšľal nad oblekom, ktorý si kúpil vlani. "Mohol by na svadbu ísť aj v ňom, či si má kúpiť radšej niečo modernejšie?" Zatvoril skriňu a sadol si pred televízor. "Počkám na Terezu, tá mi poradí čo a ako". V kaviarni bolo útulne a živo. Tereza našťastie našla jedno voľné miesto v kúte, chcela byť trochu bokom od ruchu. "Dúfam, že mi odpovie, ktovie, či bude v túto chvíľu na nete. " Aká náhoda", skoro zvýskla ako malé dieťa. V rádiu hrali jej obľúbenú skladbu. "To je dobré znamenie", potešila sa Tereza a začala písať.
Káva pomaly chladla pred Terkou, Katka sa na ňu sústredene pozerala. "Počkaj, povedz mi to ešte raz, nech si to utriedim v hlave," vyzvala Katka Terku. "Povedala..., teda, napísala niečo v tom zmysle...
Napísala: zaľúbila som sa do jedného skvelého chlapa, stretávame sa a chceme tu zostať, neviem na ako dlho". Katka si odchlipla z kávy: " No a?"
"Bože, ale on je ženatý, má tu ženu a dve deti...čo mám povedať mame?"
"Musíš jej niečo hovoriť? Povedz, že Ti neodpísala, alebo... ja fakt neviem.."
"Akákoľvek lož, či pravda, čokoľvek jej poviem, viem, že jej to ublíži, Katka."
Terka dopila kávu, bolá horká a práve takú chuť potrebovala. Nepovedala Katke ešte, že sa jej sestra spýtala, či to nedokáže pochopiť, keď ona sama niekoho miluje. Milujem Romana? ,rozmýšľala. " To je dobre, že si už doma," vzdychol Roman."Čo bude na večeru?" Tereze sa teraz nechcelo rozmýšľať o jedle. "Niečo si vezmi, prosím ťa, nemám náladu variť". "To nemyslíš vážne?" " Ale myslím, prečo si nemôžeš niečo urobiť sám, alebo dokonca aj mne?" " Ja nerád varím." " A prečo si myslíš, že ja hej?" " Lebo si žena"... Tereza tresla dverami a ľahla si na posteľ. Milujem Romana? znova sa jej hlavou začala preháňať víchrica otázok. Naozaj ho milujem, alebo som si naňho iba zvykla? Z očí sa jej vykotúľala slza. Nechce plakať, nechce aby videl, ako ju vie raniť. Nechce, nič , už nič... Roman si sadol potichu na posteľ. Chcel jej dať bozk na líce a povedať prepáč, ale čosi ho držalo a nedokázal zo seba dostať ani hlásku. Tereza sa otočila a sadla si.
Pozerala na Romana, chcela sa opýtať, či ju ešte miluje... a potom ju pobozkal, len tak z ničoho nič zacítila dotyk jeho ruky na svojom pleci a zrazu nechcela vedieť žiadnu odpoveď....
Tereza sa ráno prebudila na omamnú vôňu čerstvej kávy. Pohľadom skľzla na stolík vedľa postele, kde stál hrnček s tou povzbudivou tekutinou, ktorú Terka musela mať každé ráno. Bosá cupitala do obývačky, kde sedel zhrbený Roman nad notesom. "Ďakujem za kávu", zašepkala a chcela ešte dodať aj za peknú noc, ale iba sa otočila a zamierila do kúpelne.
Andrea si dnes vzala dovolenku a tak Terka mala malú kanceláriu iba pre seba. Pracovala uvoľnená a práca jej šla rýchlo. Cez obedňajšiu prestávku oželela obed, či prechádzku a nebadane spustila internet. Potrebovala sa ešte raz porozprávať s Milkou. Prečo má ona niesť prípadný mamin žiaľ a sklamanie v otcových očiach za ňu? To nie je fér." Prosím ťa, Milka, ozvi sa našim a vysvetli im to sama. Terka. " Zrazu si spomenula na mobil a vytočila číslo. Bolo zrušené.
Roman sa zarazene pozeral do tváre v dave, ktorú spoznal. Je to možné? Čo tu robí? Mal by ju pozdraviť, alebo radšej počkať, kým ona ho spozná?
Romanova mama sedela v obývačke a pila čierny čaj s kvapkou citrónu. Nikdy nesladila, hovorila, že tak nevie vychutnať pravú chuť čaju. " A Ja som si myslela, že už o tom vieš", spustila znova. " Teda, asi ti to Roman chcel povedať, až keď to bude oficiálne", vytiahla z tašky pozvánku na svadbu a podala ju Tereze. " Myslím, že niečo spomínal", zaklamala. Nebude predsa pred jeho mamou vyzerať ako niekto, kto síce býva s jej synom, ale o ničom nevie. " Asi je to medzi vami vážne, však?", pozrela s otázkou v očiach na Terku. " Mala by som o niečom takom vedieť ako prvá, nemyslíš", prešla na ironický tón. To snáď nemyslí vážne! Že vraj je to vážne? Preboha, veď s Romanom žijem už druhý rok...
K Romanovi sa blížila pekná blondína s asi dvojročným dievčatkom, ktoré držala za ruku. Takmer do seba narazili. "Ahoj", pozdravila ako prvá a usmiala sa. "Nevidela som Ťa poriadne dlho". "Ahoj, Ivka. Nečakal som , že ťa ešte niekedy stretnem. " Pohľadom skĺzol na dievčatko, ktoré sa začalo dožadovať odchodu. " Cem cukik, mami."
hmmm, pekne sa to zapleta... dufam, ze to dieta je Romanovo