V nedeľu večer volala Tereza Milke.
-- Videla si to v správach?-- spýtala sa Tereza.-- To neni pravda ako vedia média nafúknuť čo sa stalo!--
-- Myslíš tých policajtov?-- spýtala sa Milka.-- Čo nafúkli? Chceš povedať, že neboli drzí? Že prerušili flautistu absolutne neprimeraným spôsobom?--
-- Sú to policajti Mifi! Ja teda nečakám, že budú mať spôsoby anglického kráľovského dvora...--
-- Tak si predstav,-- prerušila ju Milka,-- že sa opaľuješ kdesi pri jazierkach, policajt ti skočí na chrbát, vykrúti ruku a povie: Opustite tento priestor! Vyšetrujeme tu vlámanie!--
-- Flautistu prerušili dosť blbo, s tým jediným súhlasím. To ostatné len zveličili, aby príbeh vyznel, že sprostí policajti odviedli sproste svoju prácu a boli pri tom ešte sprostí.--
-- Ja si zase myslím, že policajti sa VŽDY a VŠADE majú správať slušne.--
-- ANO? Tí druhí VŽDY a VŠADE ale ja mám právo správať sa sproste, lebo som len človek! Tými správami ma len utvrdili v presvedčení, aké skreslené a pozmenené informácie dostáva človek z médií!--
-- Ale figu! Ešte povedz, že to robia cielene...--
-- Mifi, ty zase naivne veríš všetkému čo počuješ! Kým v správach nebude príbeh niekoho, koho poznáš a vynechané 2-3 skutočnosti, ktoré menia podstatu príbehu, tak neuveríš.--
-- Tak mi povedz príklad...--
-- Tak ti poviem príklad! Na Slovensko - Rakúskej hranici zadržali špióna, ktorý chcel vyviezť tajné informácie do Spojených arabských emirátov. Polícia zadržala usvedčujúce dôkazy a prípad je v štádiu šetrenia. A skutočnosť? Šikovného chlapca si vybrali arabi na realizáciu projektu vo svojej krajine. Kolega mu závidel, a tak ho bonzol ako špióna. Tými usvedčujúcimi dôkazmi bolo CD-čko s lekciami vo francúzštine, ktorému samozrejme nerozumeli, ale bolo dôkazom o jeho vine. A tajné informácie bol patentovaný a vylepšený spôsob realizácie projektu, ktorý chlapec vymyslel s ďalším kolegom, čo mal tiež s ním ísť k arabom.--
-- Vidíš, ale to tí novinári predsa nemohli vedieť!--
-- Vidíš, ale prečo tí novinári strkajú do správ to, čo je len domnienka? Lebo sa im páčilo hovoriť o špiónovi, ktorých tu na Slovensku máme žalostne málo!--
Tereza dohovorila a vydýchla vzduch čo jej zostal v pľúcach. "Nejak som sa rozbehla" pomyslela si.
-- Nechajme to tak,-- povedala Terka,-- chcela som ti len zaželať šťastnú cestu.--
-- Jo. Dík,-- povedala Milka.
V mobile zavládlo ticho.
-- Ešte niečo?-- spýtala sa Milka.
-- Roman sa vôbec neukázal cez víkend,-- povedala Tereza.
-- No a? To je nejaký problém? Hovorila si, že sa chce s tebou v stredu stretnúť. Tak v stredu ho určite uvidíš. Čo, máš abstinenčné príznaky? Nemôžeš bez neho dýchať? A on neni decko, tak mi nehovor, že sa oňho bojíš!--
"Viem, viem, že máš pravdu," pomyslela si Tereza, "len som to asi potrebovala od niekoho počuť nahlas."
-- Dám ti potom vedieť, čo sa v stredu stalo...--
-- Jasné Teši. Prežiješ, neboj. Čau,-- rozlúčila sa Milka.
-- Čau!--
Tereza sa celý večer motkala po garzónke. Do stredy je ešte tak ďaleko! Má sa na ňu tešiť, alebo sa jej obávať?
....
Do pracovného pondelka vhupla Tereza pomaly ako vždy. Bolo ešte len ráno a na chvíľu zdvihla oči od stola. Všimla si v kancelárii mladého muža v obleku, ktorý sa díval na ňu.
-- Hľadám Terezu S.-- povedal sympaťák.
-- To som ja,-- povedala Terka.
Všetci v kancelárii zbystrili pozornosť a pozerali čo sa deje.
Mladík dal dole papierový obal z kytice ruží, podišiel k nej a podal jej ich.
-- Pekný deň prajem,-- povedal.
Tereza očervenela.
Mladík jej podal ešte obálku, mierne sa uklonil a odišiel.
-- Ííííha!-- zhíkla Andrea. -- Ružové... aké romantické! Od koho ich máš?--
-- ... ja... vôbec neviem,-- povedala Tereza.
Nakukla do obálky, kde na papieri boli 3 slová: Myslím na teba.
"To je zase ON? Ivan... alebo niekto iný?"
-- On sa nepodpísal?-- Andrei sa od zvedavosti zošikmili oči. -- TAJNÝ CTITEĽ!--
Terka sa dívala na ruže a nevedela čo s nimi. Má ich zahodiť? Ak sú od Ivana... , od Ivana žiadne kvety nechce!!
Privoňala k nim. "No... niekto si dal tú námahu, že mi kvety poslal, tak si ich teda nechám a budem sa z nich tešiť," pomyslela si.
....
Druhý deň v práci.
Tereza sa snažila sústrediť na papiere pred sebou, keď jej do uší vošiel zvuk krokov na schodoch. Len mrkla smerom ku dverám, že ktorý kolega to zase ráno mešká do práce, keď zase uvidela mladíka zo včera.
Vošiel do kancelárie v obleku tak ako včera, na perách mal jemný úsmev.
Ako ho uvideli ostatní kolegovia, kanceláriou sa ozvalo:
-- Éééééj...-- a sem tam niekto zatľapkal.
-- To vyzerá na svadbu toto,-- podotkol ktosi.
-- Dobrý deň,-- povedal mladík a podal Tereze malí balíček.
Cez baliaci papier presvitalo: Mačacie jazýčky.
Tereza sa pozerala ako chlapec odchádza a v mysli jej hučalo. "Mačacie jazýčky... mačacie jazýčky... to musí byť niekto kto ma pozná!" Za ten svet si nevedela spomenúť, či Ivanovi hovorila ako u babky jedávala túto čokoládu a ako hrozne jej babku pripomína. "Ale Roman to vie na 100 percent!! Ale aby ROMAN vymyslel TOTO?" Pokrútila hlavou, akoby aj navonok, nie len v myšlienkach chcela dať najavo, že také čosi nie je možné.
Kolegovia sa na ňu usmievali, vyslovene škerili, až jej to bolo nepríjemné a cítila sa blbo.
Celý deň ešte pred ňou, do piatku ďaleko... ech to bude perný týždeň!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
