Nanič román II. 5.a 6.časť

"Stalo sa niečo?", otočí sa mama k Terke, kým jej naberá papriku na tanier.
"Nie, iba sa mi za vami zacnelo", rýchlo odvetí Terka a sklopí oči, aby v nich mama nemohla čítať.
"To som rada, už som sa bála, že niečo nie je v poriadku".

Paprika bola výborná, otec si vypítal prídavok a usmial sa. " A čo práca?"
"Fajn", odvetila. Zasa tá práca. Len práca. Nečakala však, že otca bude zaujímať niečo iné.
Na chvíľu sa zamyslela, pred očami mala stále Mirka a jeho manželku. Vyzeral spokojný a šťastný...
Na okamih sa jej vynorila spomienka na dávu dobu, keď sedávala na prázdnej lavičke pred dávno zavretou cukrárňou. Mala výhľad na dom, v ktorom Mirko býval. Na čo vlastne čakala?
Trochu sa začervenala, keď si predstavila, ako sa raz znezazdajky k nej priblížil, pozrel na ňu a opýtal sa, či jej nie je zima.
Zima? Cítila horúčku... Galantne si vyzliekol riflové sako, prehodil jej ho cez plecia a pozrel do očí. Chcela, aby tá chvíľa trvala večne...
Počítala do desať, teraz to musí prísť, tak veľmi túžila po jeho perách...
Zrazu si uvedomila, že otec na ňu hľadí. Pýtal sa niečo?
Pohodila hlavou," prepáč, bolí ma hlava, pôjdem si ľahnúť, oci." Nečakala na súhlasné kývnutie a vybehla, ako keby ju uháňal drak.
Zapípal mobil. Sms. Chvíľu hľadela na displej, Roman.
Kde si? Chcela mu napísať, ako ju to mrzí, že nenechala žiadny odkaz, držala mobil v ruke, napokon ho položila. Bolo to detinské, len tak utiecť. Možno by sme si mali pohovoriť. O nás, o živote, o všeličom, tak ako kedysi.
Vyťukala : Som u našich. Prídem zajtra.
Žiadne, ľúbim Ťa, chýbaš mi. Už to vedela. Dávno, len si to nechcela priznať.
Nie on, nie iní, nie svet. To ona. Ona sa zmenila. Vo vnútri cítila prázdno, ako by v nej niečo zomrelo. A strašnú bolesť. Z oka vypadla prvá slza. ani ju nestihla zotrieť. Potom ďalšia a ďalšia. Potichu plakala do vankúša, čo na tom, že bude mokrý... Plakala nad tým čo sa už nevráti, nad tým, čo možno bude. Čo možno mohlo byť... Izba sa ponorila do ticha, hlbokého, akoby súcitila s Terkou. Je hrozné, ak človek niekoho stráca, je hrozné, ak človek stratil kúsok seba a nevie, kde ho hľadať...

Roman zazvonil, hoci mal kľúče poruke. Nerád siahal do aktovky, Terka by mala byť aj tak doma. Po chvíľe namrzene otváral dvere, bol nervózny, zajtra ho čakala dôležitá porada. Otvoril chladničku, vybral maslo, šunku.
"Dočerta", namrzene hodil maslo do chladničky, košík na pečivo zíval prázdnotou. Kým zohrieval pizzu z mrazničky, zapol televízor a naladil športový kánál.
"Čo sa to deje", hútal. Vari si to Tereza rozmyslela a ostala u rodičov ešte jednu noc? Pozrel na mobil, žiadna správa. V hlave mu vírili myšlienky , ktorých sa nevedel zbaviť. Čo sa to s ňou v poslednom čase deje? Vždy bolo o domácnosť postarané, bol jej za to veľmi vďačný, mal predsa náročnú prácu, ktorá bola pre neho veľmi dôležitá. A zajtra... Zajtra, vyskočil z gauča, Terka mu vždy prichystala oblek a košeľu. Hodnú chvíľu sa prehrabával v skrini, potom zamieril ku košu na prádlo. Jeho obľúbená košeľa, nebola vyžehlená. Pozrel na hodiny, ak Terka príde nočným spojom, už bude neskoro. Znechutene vybral dosku na žehlenie, "nejako to už zvládnem".
"Ako sa voláte?" "Povedzte mi, ako sa voláte?!" Terka počula akoby z diaľky monotónny zvuk cudzieho hlasu. Ako sa volám? Som Tereza, nie? , chcela zakričať, no nevládala pohnúť perami. "Ako... Pootvorila oči, záblesk svetla prenikol až k zreničkám, sikla od bolesti. Pery mala neskutočne suché, jazyk ako z dreva. Nadýchla sa najviac ako vedela a vykríkla.
"Volám sa Tereza"... počula svoj hlas.