Nanič román II. časť 2,

Zasnenú Terku, vyrušil spolusediaci a aj rušná vrava, ktorá zapĺňala miestnosť. Po chvíli sa jej podarilo zorientovať sa v čase aj priestore. Bola na školení v Starej Lesnej, chvíľu bez večne zahundraného priateľa Romana. Očarujúci prednášajúci, si dovolil od nich niečo chcieť v piatok o siedmej večer.

Našťastie išlo len o vzájomné zoznámenie sa medzi účastníkmi školenia, pretože sa tam stretli zamestnanci z rôznych firiem. Rozdelili sa do dvojíc, ktoré si mali čo to o sebe prezradiť a potom jeden druhého predstaviť ostatným. Bolo to celkom zaujímavé, až na malý trapas, keď Terka pri pohľade na pána dokonalého zabudla ako sa volal kolega, ktorého mala opísať. Našťastie ten nestratil duchaprítomnosť a našepkával. V závere, mal ešte každý zúčastnený, nakresliť zvieratko, o ktorom si myslí, že najlepšie vystihuje jeho povahu. Terka po krátkej úvahe, nakreslila krásneho slimáčika. Nič lepšie ju nenapadlo a v poslednej dobe si naozaj pripadala spomalená a večne unavená.

O deviatej sa začal voľný program, ako inak v bare. Terka hľadala svoju partiu. Keď si k nim prisadla, pripojil sa aj Ivan a aj nový známy Peter, ktorého tak "výborne" predstavila ostatným. Napätie z nej opadlo, po prvom poháre vína. Napriek hlučnej debate okolo, sa jej podarilo zistiť, že bývalý spolužiak Ivan, ktorý jej mohol byť aj niečim iným ako výborným priateľom, sa po šiestich rokoch rozišiel so svojou priateľkou.
"Prečo to neurobil skôr?"rozmýšľala v nútenej pauze uprostred rozhovoru, keď pri hlasnej hudbe nebolo rozumieť ani slovo. "Zmenilo by sa niečo? Rozišla by som sa s Romanom? Bola by som s Ivanom šťastnejšia?" Na veľké prekvapenie sa dozvedela, že pracuje v susednom meste v spoločnosti, ktorá úzko spolupracuje s jej z firmou.

Po druhom pohári červeného, prestali Terku trápiť zbytočné otázky a usmievala sa od ucha k uchu. Pri jej biednej spotrebe alkoholu, sa niet čo čudovať, že jej rýchlo stúpol do hlavy. Bavila sa celý večer vo výbornej nálade. Tancovala nielen s Ivanom ale aj Petrom, ktorý po nej stále poškuľoval, či sa jej to len zdalo, a aj so svojimi kolegami. Keď sa o jednej v noci rozchádzali, len s chichotom všetkým zakývala a trielila do izby, v obave, že by v takom stave ešte mohla niečo vystrojiť. Cítila sa tak príjemne, príťažlivo a dosť pripito. S motajúcou sa hlavou a nepočúvajúcimi nohami, sa jej podarilo nájsť správnu izbu a zvaliť sa v povznesenej nálade na posteľ.

Ráno už také príjemné nebolo. O šiestej ju zobudil "kikiríkajúci" mobil, ktorý zabudla prestaviť na neskôr. V noci mala úplne iné starosti. Nepekne si zanadávala, lebo bola viac dobitá ako vyspatá. Celú noc sa učila na skúšku, aby z nej nadránom vyletela. Vydýchla si, keď zistila že to bol zase len jeden z jej desivých snov zo školských čias. Úľava ju však rýchlo opustila, keď pohla hlavou. Tá bolesť bola šialená. Jediné šťastie, že tabletky od bolesti nosila stále v kabelke. Keď ich konečne našla, rýchlo do seba dve hodila a len veľmi pomaly sa presúvala do kúpelne. Dokonca sa jej podarilo aj vaňu napustiť. Trešťanie v hlave bolo neznesiteľné, aspoň že do raňajok mala dosť času, aby sa dala trochu dokopy.

Do jedálne došla v relatívne v lepšom rozpoložení. Len kolegyňa Andrea svojimi otravnými rečami intenzívne pokúšala, jej alkoholom oslabenenú trpezlivosť. Na rannú prednášku sa len s námahou sústreďovala. Ani čaro prednášajúceho nepomohlo v boji s únavou a nedospatou opicou. Keď dostali úlohu, opísať svoju pracovnú pozíciu a možnosti ako svojou prácou pomôcť firme k lepším výsledkom, veľmi ťažko hľadala vhodné slová. Zachránilo ju to, že len minulý týždeň musela podobnú správu predniesť svojmu šéfovi.
Aj z tej mizernej pozornosti, ktorú sa jej podarilo s nesmiernym úsilím nastoliť, ju rušil školiteľ, ktorý k nej často zabiehal pohľadom.
"Dočerta, desať rokov o mňa nestál skoro žiaden chlap a teraz toto. Je to len výplod mojej fantázie, že Ivan, Peter a dokonca aj ten tu, stojaci pri premietačke sa tvária, že nie som na zahodenie," stále odbiehala v myšlienkach od povinnej témy, " to bude včerajškom, asi sa mi zatemnil mozog"

Poobedňajšiu prednášku prežila s ešte väčšou biedou. Musela sa veľmi snažiť, aby jej oči ostali otvorené a aspoň v náznakoch mohla sledovať , o čom sa debatuje. Po večeri trocha ožila. K vínu sa pre istotu ani nepriblížila. S Ivanom pospomínali na staré dobré časy, len to nebolo také uvoľnené ako včera. Obaja si uvedomovali, že Terka je zadaná a už nie sú bezstarostnými študentmi. Prebdené noci pri dlhých rozhovoroch, boli dávno minulosťou. Radšej sa pripojili k bezpečnejšej téme, ktorá sa živo rozprúdila pri stole, k debate o pracovných vzťahoch v oboch firmách a o nových majiteľoch .
"Potrebujem sa trochu schladiť," zakričala Terka Ivanovi do ucha, aby ju počul v tom hluku. "Idem na terasu."
"Počkaj idem s tebou", postavil sa aj on, nepýtajúc povolenie.

Vonku bolo mrazivo. Terka celkom zabudla, že je jeseň a noci sú studené. Striasla sa od chladu. Ivan ju z boku objal. Akoby to bolo len včera, čo ju takto zaskočil svojim dotykom. Terka sa ocitla pár rokov dozadu, keď ju magnetizujúce teplo tak veľmi prekvapilo. "Takto si veru hlavu neschladím", zahundrala si popod nos, pri nádherných a desivých pocitoch zároveň a znova zbabelo utiekla bez rozlúčky. Rozbehla sa do svojej izby aby ušla pred dotieravými myšlienkami, "Nemôžem, veď mám Romana." Márne sa pokúšala zaspať, upokojujúci spánok neprichádzal. Spomienky sa miešali s prítomnosťou, pochybnosti s biednou istotou a pokoj v duši bol opäť v nedohľadne.

V nedeľné ráno sa prebúdzala rovnako unavená ako včera, len bez boľavej hlavy. Celé doobeda sa intenzívne vyhýbala Ivanovi, aby mu nemusela vysvetľovať niečo, na čo zrejme aj sám prišiel. Má strach, má strach sama zo seba.
"Je lepšia mizerná súčasnosť alebo riskantná budúcnosť?"
Aj napriek zblúdilým myšlienkach, konečne vnímala o čom rozpráva prednášajúci. Ešte stále bol fešák a občas jej aj úsmev venoval.
"Ako dobre, že tento víkend končí, aj dobrého veľa škodí," premýšľala Terka v aute, keď sa po rýchlom obede všetci rozpŕchli domov.