-- Čo sa stalo, že si už doma?-- zadivila sa Terka. -- Dokonca skorej ako ja...--
Vyzula si topánky a sadla si vedľa neho. -- ... ahoj!-- pozdravila.
-- ...ešte na hodinku sa musím vrátiť. Potreboval som mať chvíľu kľud... Len tie ľajstrá naskenujem a som späť,-- povedal, zhrabol papiere zo stola a začal sa obúvať.
Bol nervózny a čím skôr chcel byť preč, aby si toho nevšimla.
-- Dobre,-- povedala Terka, vystrela si chrbát a ponaťahovala ruky. -- ... a keď prídeš o polnoci, vymysli si niečo lepšie ako že sa pokazil skener!--
Napočudovanie sa ale vrátil skutočne o hodinu. V hlave mal jasno a bol rozhodnutý. Krabičku s prsteňom odložil dozadu do skrine.
...
-- Takže ty sa k nej chceš vrátiť len preto, lebo máte spolu dieťa? To si ma CELÝ ten čas čo sme spolu KLAMAL?!!--
Tereza sa nadýchla na paľbu ďalších otázok, ale akosi jej došiel kyslík. Vedela, že na také premyslené klamstvo je veľmi pohodlný.
-- Ani som nevedel, že má dieťa,-- povedal Roman, -- a že je moje som sa dozvedel až pred piatimi dňami.--
-- A ty jej veríš?-- zalapala neveriacky po dychu. -- Veď mala dva týždne pred svadbou, keď to zrušili, to musela toho tvojho bratranca strašne ľúbiť!! Fakt! Prečo za tebou nebola skôr, prečo balamutí cudzieho chlapa, keď ako hovoríš, ŤA STÁLE ĽÚBI. Prepáč, ale tvojej bývalej neverím ani slovo! Keď ľúbim chlapa s ktorým mám decko, určite sa nebudem vydávať za niekoho druhého. To je taká hlupaňa, či čo?--
-- Nerozumieš tomu...-- povedal Roman.
-- Čomu nerozumiem???--
-- Nemáš dieťa...--
-- Aha, prepáč! Ty to dieťa máš a všetkému rozumieš oveľa lepšie!--
Cítila, že sa dostáva do vývrtky a ani nevie prečo. Vlastne... vie prečo... prichádza o Romana!!!
-- Vysvetli mi...-- snažila sa rozprávať pokojne,-- ...dva roky so mnou hodíš len tak za hlavu! Nevieš či Ivanu ľúbiš, ale stojí ti za to, aby si to s ňou skúsil, lebo máte dieťa?--
-- Ja ti to neviem vysvetliť!-- pokrčil plecami Roman. Sám to nechápal. Ten pocit pýchy a hrdosti, že to krpaté ľudské mláďa čo šušle a nepočúva, ale tak nákazlivo sa smeje, že to mláďa je jeho. -- Určite som len nemávol rukou, že na teba kašlem a idem za ňou...--
Má jej povedať, že ju chcel požiadať o ruku? Nezmení sa na besniacu fúriu? Neublíži jej tým ešte viac? -- -- ...ale to že má dieťa...--
-- A čo by si robil,-- prerušila ho Tereza,-- keby som ja bola tehotná... --
Roman zbledol. Krvi by sa mu nedorezal.
-- Ty si tehotná???--
-- ... budeš žiť s nami oboma, alebo čo?--
Chcela zostať vážna, ale to zdesenie na jeho tvári ju rozosmialo.
-- Nie, nie som tehotná...-- povedala.
Pomaly začal dýchať.
-- Prosím ťa, takéto čosi nerob!--
Nie, takéto čosi už Romanovi určite robiť nebude.
-- Naozaj nie si tehotná?--
Ťažko vzdychla a len zavrtela hlavou.
-- Idem von,-- povedala.
Cítila... cítila, že Roman bol posledných pár dní akýsi iný... Zaborila ruky do vrecák bundy, keď za svojimi krokmi vo vchode počula jeho.
-- Nechcem sa vtierať,-- ozval sa Roman,-- ale môžem ísť aspoň pár metrov za tebou? Len ako tvoja ochranka...--
-- Odkrokuj si 50 krokov a neopováž sa šliapnuť na môj tieň,-- povedala Tereza.
Poslušne odratúval kroky.
-- 50 je veľa!-- zvolal. -- Nestačí 25?--
-- Nie nestačí!--
-- Tak 10!--
Usmiala sa a kráčala ďalej pomedzi paneláky.
Najviac ju škrelo na tom všetkom dôvod prečo chce odísť. Nebol detičkovský typ, nezaujímali ho a nechcel ich ešte. Žeby chlapec zo dňa na deň dospel?
-- Roman...-- Tereza sa otočila a počkala kým k nej dojde. -- ... a keby nebolo tvoje?--
-- Dávaš zlé otázky Terka,-- odvetil,-- nerozmýšľam nad tým čo KEĎ a KEBY... riešim to, čo život prinesie. A dieťa je určite moje.--
-- Prečo ste sa vlastne rozišli?-- spýtala sa Terka.
-- Ivana na tom trvala...--
-- Na čom?--
-- Na rozchode.--
-- No dobre, ale prečo?-- nechápala stále.
-- Neviem...-- zamyslel sa. -- ... musela byť tehotná v tom čase.--
-- A keby ti to povedala?--
-- Kde sa chceš dostať s tým KEBY! Určite by som zostal s ňou! My dvaja by sme sa nedali dokopy a namiesto nej by si ty mala sobáš s mojim bratrancom!--
Zmĺkli.
Vonku bola tma a zima.
-- Poďme domov,-- povedala Terka.
Roman chvíľu rozmýšľal. Chcel Terke dokázať, že ju naozaj má rád, ale... keď ju skoro požiadal o ruku... je to pre ženu pocta alebo poníženie?
-- Tvoja mama vie dôvod zrušenia svadby?-- spýtala sa Terka.
-- Nie, nevie,-- povedal Roman,-- môžem to hodiť na teba?--
-- Hej. Povedz že ja som otcom dieťaťa... Viem si živo predstaviť, ako bude hysačiť! Že: TAKÁ HANBA, TAKÁ HANBA...--
Začalo mrholiť a kým sa vrátili domov, mali vo vlasoch plno drobulinkých kvapiek vody.
....
Bola v práci a aj keď sa jej podarilo nerevať, sem tam smrkla do vreckovky. Videla na kolegynke Andrei tú zvedavosť, čo s ňou až triasla! Nepomohla ani nenápadná veta, že asi prechladla. Červené oči a kýchanie napodobniť nevedela. Keď do nej zase rýpla tou zvedavou otázkou a nepomohlo ani hrať sa na hluchú, povedala:
-- Aďa... vieš... mám rakovinu. Ale ja to predýcham, neboj.--
V hlase mala tón, ktorý kolegynka nevedela dešifrovať. "Myslela to Tereza vážne, či si robí srandu?"
-- Terka, ja vlastne od teba neodchádzam,-- povedal Roman. -- Ja... ja sa teraz vôbec neviem zorientovať! To čo som sa dozvedel je pre mňa ako blesk z jasného neba. A ja postavím buď úplne nový dom, alebo opravím ruiny.--
"Som ruina," pomyslela si Terka," to je fakt útecha."
-- Asi vyzerám ako hrozný sebec, že chcem sedieť na dvoch stoličkách... ale, pozri, tak isto som mohol byť ticho a nepovedať ti nič. Ja som ti ale všetko povedal. A ver mi, máš v mojom srdci zvláštne miesto.--
-- To zvláštne miesto v srdci ma neobjíme, nepoteší, neochráni...-- povedala Tereza, keď si uvedomila, že ani Roman ju neochránil a v poslednej dobe kvôli nemu vlastne dosť revala.
-- Vieš čo?-- začala zrazu rozhodne a pevno.-- Seknime s tým tu a teraz! A nadobro! Žiadne, keď zistíš, že chceš mňa, vrátiš sa ku mne... Ty nerozmýšľaš nad tým čo KEĎ a KEBY. Už si sa rozhodol! A keby aj nie... ja ti hovorím: CHOĎ! SI VOĽNÝ!--
-- Chcel som ťa požiadať o ruku, vieš o tom?-- vyšlo z neho bez rozmýšľania.
-- Áno, jasné! A chcel si mať so mnou deti a zostarnúť pri mne. A vieš kde je problém? O ruku si ma NEPOŽIADAL a NEZOSTAROL si so mnou...--
Roman otvoril skriňu a vytiahol krabičku.
Tereza sa naňho zarazene dívala, a keď škatuľku otvorila, začala nekontrolovateľne plakať.
-- Choď preč! Vypadni... počuješ?!!!-- zvrieskla naňho.
Dve hodiny ráno a ona zízala do plafónu. Nechápe a nechápe. Kde sa stala chyba? Čo urobila zle? PREČO?
Okolo nej plno zasmoklených vreckoviek a toaleťák, čo vybrala zo skrine, lebo vreckovky došli.
"Do šľaka! Ak aj pochopím ČO a PREČO, bude mi lepšie? Bude to menej bolieť, alebo zostane Roman so mnou? Chcem vôbec aby so mnou zostal?"
Išla si umyť tvár do kúpelky, rozhodnutá viac nemyslieť a konečne si pospať. Zrak jej padol na lyže odložené v kúte a spomenula si na SMS-ku, ktorou ju Ivan pred pár týždňami volal na lyže. Skočila po mobil a netrpezlivo šťukala a hľadala tú správu. "Zavolám mu..."
-- Och nie!-- zvolala. -- Ja som TAKÁ SPROSTÁ!!! Ja som ju asi fakt vymazala!--
Ešte chvíľu preštikávala, ňúrala a hľadala... či predsa len niekde neni, a potom sa zvalila na posteľ a opäť sa rozrevala.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
