Nanič román II. časť.7.,8.,9.

Romanovi zazvonil mobil. Vzal ho, ako vždy, po prvom zvonení. "Terka.."
"To som ja, mama. "
Zízali na ňu dvaja. Aspoň mala taký pocit. V hlave jej šumelo, bolesť sa rozliala až ku krku. "Naozaj nechcete, aby sme zavolali sanitku? Bolo by lepšie, keby vás prezrel lekár", sklonil sa k nej mladší z nich. "Nie.." Len to nie. Z nemocnice nemala dobrý pocit. Veď ju len bolí hlava nič viac.

Poobzerala sa okolo seba a vzdychla si. Nikdy si nemyslela, že sa jej niečo také môže stať. "Ale, mohla by som si zavolať?", pozrela na telefón pred sebou. "Dobre teda, zavolajte si a potom spíšeme výpoveď", odvetil starší.
"Vieš, Romanko, mám ešte jednu úžasnú novinu...", pokračovala v rozhovore a Romanovi tá chvíľa pripadala ako večnosť. Vôbec nemal náladu na matkine siahodlhé rozhovory o veciach, ktoré ho vôbec nezaujímali. "Prepáč , mami,ale ešte si musím niečo vybaviť.." O chvíľu už vytáčal Terkino číslo. Ozvalo sa len: volané číslo práve nie je v dosahu.

Terka vytáčala Romanovo číslo a ruky sa jej triasli. Ako mu to má povedať?
V duchu už počula výčitku, aká je nezodpovedná a že všetko by bolo v poriadku, keby mu zavolala. Roman by poňu určite prišiel až na stanicu. Alebo nie? Bojovala s dotieravými myšlienkami a to, že musí vybavovať nové doklady jej bolo jedno. Nemala silu myslieť, stáť a ani hovoriť. Chcela byť čím skôr doma, vo svojej posteli a ráno sa zobudiť ,akoby sa nič nestalo. Keď sa ozval jeho hlas povedala len:" Prosím ťa , príď po mňa. Som na polícii". Záľahu Romanových otázok nevnímala a položila. Zosunula sa stoličku a meravo čakala ako dieťa, ktorému kázali čakať. "Videli ste mu do tváre?", tá otázka sa jej prehrávala v hlave ako záznamník. Nie, nevie, kto a ani prečo. Možno ho zajtra stretne na ulici a ani nebude vedieť.
"Kartu... musíš dať zablokovať kartu..." otočil sa k nej Roman. Viezli sa nočným mestom a viac si nepovedali nič.

Tereza zhltla paralen, zababušila sa do perín a zavrela oči. Nechcelo sa jej myslieť na nič, ani rozprávať sa s Romanom. Ten len dobiedzal, chcel vedieť všetko. Túžila, aby ju niekto objal, len tak a na nič sa nepýtal. Zúfalo túžila po troche lásky. V hlave sa jej rojili myšlienky, o ktorých si predtým myslela, že nikdy neprídu. Nastalo ticho, Roman pravidelne odfukoval, zrejme už zaspal. Otočila sa, chcela sa ho dotknúť, ale nemohla." Čo sa to stalo? Čo sa to len s nami stalo..."

Roman ticho stál pri hrobe svojho otca. Mama práve zapaľovala kahanec a úkosom pozorovala Terezu. Bola biela v tvári, stála opodiaľ, akoby duchom neprítomná. "To je strašné, dnes je svet plný zlodejov. Človek aby sa bál vytiahnúť päty z domu..." šepkala Romanova mama. Tereza pocítila zlosť. Prečo jej to musel vytárať? " Mimochodom, dúfam, že si si zablokovala kartu", pristúpila k nej. "Samozrejme", prikývla. "Nie som idiot!", kričalo jej vnútro. Z oblohy začali padať malé kvapky. Menili sa na veľké...Tereze to vôbec nevadilo. Bolo jej všetko jedno.

"Ako bolo na dovolenke?", kanceláriou sa ozýval Andrein ostrý hlas. Terka dvihla hlavu, vtom vošiel do kancelárie vedúci. "Máme problém, potrebujem to s tebou prebrať", kývol smerom k Tereze. Andreine oči viseli na jej tvári. "Vďakabohu za nejaký problém", pomyslela si Terka.

Roman bezradne postával v darčekovej predajni. Mama mu oznámila, že sú pozvaní na bratrancovu svadbu. Teda zatiaľ neoficiálne. Je to celkom vhodný čas predstaviť Terku aj ostatným príbuzným, rozmýšľal. Ale darček? Keby tak od neho žiadali vybaviť pôžičku, alebo kúpiť auto, to by si vedel poradiť. Poobzeral sa a zbadal v rohu živé kvety, na zemi trónila kytica slnečníc. Možno by mal kúpiť niečo aj Terke. V poslednom čase sa mu zdala bez nálady. Potešilo ju by to?
"Prosím?", ozval sa hlas mladej predavačky. Roman zaváhal. Ako by jej to vysvetlil? Veď nemá žiadny sviatok.